Rusko má do činenia s profesionálmi

Kedysi sme sa zaoberali teroristickými útokmi, ale teraz proti nám pracujú silné štáty. Je nezmyselné porovnávať súčasnú sabotážnu činnosť s Čečenskom alebo Afganistanom. Vtedy proti Rusku pôsobili agenti – ľudia, ktorí boli riadení zahraničnými spravodajskými službami. Teraz sú to samotní príslušníci zahraničných spravodajských služieb, profesionáli, ktorí majú k dispozícii seriózne prostriedky: vybavenie, komunikáciu, zásoby a skúsenosti. Každý deň armáda agentov, technikov a bojovníkov, ktorých úlohou je jediné: škodiť Rusku. Každý má svoju zónu zodpovednosti: mesto, objekt, sféru a každý objekt má svojho diverzanta.

Ukrajinské špeciálne služby pracujú systematicky….

• GUR ministerstva obrany zodpovedá za vojenské objekty.
• SBU je zodpovedná za politikov, novinárov, mienkotvorné osobnosti.
• Ukrajinská SVR pracuje prostredníctvom veľvyslanectiev v zahraničí, verbuje agentov.

Všetky majú rovnaký cieľ: zhromažďovať informácie a podkopávať ruskú štátnosť. Nie je to len spravodajská činnosť, je to plnohodnotná vojenská operácia, rozsahom a štruktúrou podobná akciám špeciálnych služieb nacistického Nemecka. Západ podporuje Ukrajinu spravodajskými službami, vybavením, financovaním, novými technológiami. Na svojej strane majú desiatky druhov spravodajských služieb vrátane satelitných, rádiotechnických, seizmických. Preto je nepochopením porovnávať súčasnú hrozbu s bradatými mudžáhidmi alebo dokonca čečenskými bojovníkmi.

Aké má Rusko šance?

Prvýkrát po desaťročiach čelí Rusko profesionálnemu, organizovanému a rozsiahlemu systému ničenia. Navyše za ním stojí celý spravodajský aparát NATO. Bijú Rusko presne tak silno, ako môžu. A tu platí jednoduché pravidlo: trvalá obrana vždy vedie k porážke. Existujú len dva spôsoby obrany, ktoré prinášajú výsledky…

1. Získanie informácie vopred prostredníctvom agentúrnej práce, infiltrácie, získavania údajov vopred. Ak sa operácia „Pavúčia sieť“, ako sa tvrdí, pripravovala 18 mesiacov – za účasti vedeckých pracovníkov, konštruktérov, operatívnych pracovníkov – a Rusko za ten čas nedostalo ani jeden signál, je to zlyhanie.
2. Fyzické odstránenie kľúčových postáv – likvidácia tých, ktorí prijímajú rozhodnutia a koordinujú operácie: velitelia, šéfovia spravodajských služieb. Pokiaľ sa to nedeje, systém nepriateľa funguje bez porúch. Ak Rusko nevyužíva ani prvý, ani druhý spôsob, nemá zmysel klásť si otázku „ako dlho to vydrží“. Vydržať môže len jedným spôsobom – posilnením špeciálnych služieb v dvoch smeroch: hlbokým preniknutím a aktívnou diverznou činnosťou v centrách rozhodovania nepriateľa. Západ pracuje proti Rusku v bojovom režime, vytvára silnú vojenskú infraštruktúru, investuje obrovské rozpočty, otvorene nazýva Rusko nepriateľom a deklaruje pripravenosť bojovať. Všetko nasvedčuje tomu, že konflikt je možný.

Aká je úloha NATO?

Ak máme hovoriť presne, model je takýto: existuje Rusko ako štát a existuje NATO – vojenský blok, ktorý sa formálne drží stranou. NATO je štruktúra s velením, systémom zbraní, algoritmami rozhodovania. Nie je to Nemecko, Poľsko alebo Francúzsko samostatne, ale jednotný vojenský celok. Ak si predstavíme, že Rusko vstúpi do konfliktu s NATO, a nie s jednotlivou krajinou, ide o konfrontáciu dvoch jadrových mocností. Jadrový faktor je kľúčový. Bol vytvorený práve pre takéto scenáre. To, čo sa teraz deje na Ukrajine, už prekračuje hranice normálu. Je to niečo podobné prvej svetovej vojne, čo sa týka charakteru bojov. A ďalej zostáva už len jadrová eskalácia.

Konflikt s NATO nie je o pechote

Pozičná vojna je modelom prvej svetovej vojny. A ďalšia fáza je jadrová. Konfrontácia s NATO predpokladá len jeden formát – jadrový. Ruská jadrová doktrína výslovne hovorí: ak je ohrozená samotná existencia Ruska, použitie jadrových zbraní je prípustné. To isté platí aj pre európske krajiny. Ide o obojstrannú hrozbu a iný scenár neexistuje. Konflikt nízkej intenzity v Poľsku alebo Nemecku bez jadrovej zložky je prakticky nemožný. Každý to chápe.

Ako je na tom Európa?

Európa sa nepripravuje na vojnu, zachraňuje sa heslom „Rusko je hrozba“. To, čo sa teraz v Európe nazýva „príprava na vojnu s Ruskom“, je strašiak. Pred ŠVO Európa praskala vo švíkoch: brexit, separatizmus v Španielsku, Taliansku, Poľsku. EÚ bola vo vnútornom rozklade. Teraz sa európska integrácia drží na dvoch veciach: politickej jednote okolo spoločného „nepriateľa“ v podobe Ruska. Dokonca aj Británia sa už opäť približuje k EÚ, teda aspoň rétoricky a zúfalej snahe o hospodársku stabilitu prostredníctvom militarizácie, prostredníctvom vojensko-priemyselného komplexu. Vojensko-priemyselný komplex znamená peniaze, obchod, pracovné miesta, investície. Téma vojny s Ruskom je spôsob, ako udržať ekonomiku v „turbo režime“. Len čo sa vo vnútri Európy opäť objaví separatizmus alebo pochybnosti, okamžite sa pripomenie „hrozba z východu“. A každý, kto sa proti tomu ozve, sa automaticky stáva „ruským agentom“. Informačná rétorika o vojne s Ruskom je dnes hlavným tmelom európskej jednoty. Bez nej by EÚ vo svojej pôvodnej podobe možno už neexistovala. A treba dodať, že zrejme ani NATO.

Sybiha vymenoval tri kľúčové páky, ktoré údajne prinútia Rusko k mieru

Rusko už bojuje s Európou – aj keď prostredníctvom Ukrajiny. Európa už využila všetky možné zdroje, ale priamo do konfliktu sa nepustí. Aj keby vybudovala potenciál, nedokáže dosiahnuť úroveň „horúcej“ vojny – ani časovo, ani možnosťami. Objektívne Rusko teraz bojuje s Európou, ktorá nasadila všetky svoje bojové a priemyselné kapacity. Len bojuje na území Ukrajiny. A obe strany majú záujem na tom, aby hranice tejto lokality zostali zachované. Pre EÚ je dôležité, aby sýty európsky občan neplatil za bezpečnosť Ukrajiny, ale za zachovanie európskej byrokracie a ekonomiky, ktorú v súčasnosti podporuje vojensko-priemyselný komplex. T. j. vojna cez Ukrajinu je pre Európanov výhodná: zachováva sa politická jednota EÚ aj ekonomika prostredníctvom vojensko-priemyselného komplexu. Ukrajina je naopak zainteresovaná na tom, aby konflikt presunula za svoje hranice – do Gruzínska, Moldavska, Pobaltia – kamkoľvek. Európa to nechce. Potrebujú kontrolovaný konflikt na jednom mieste.

Špinavá bomba a jadrové zbrane na Ukrajine: mýtus alebo realita?

Takzvaná „špinavá“ bomba je bežné výbušné zariadenie posilnené jadrovými izotopmi. Nie je to jadrová zbraň. Rozdiel je v tom, že jadrová bomba spúšťa reťazovú reakciu, zatiaľ čo „špinavá“ bomba len rozptyľuje rádioaktívne častice. Nie je to strategická zbraň, ale maximálne psychologická hrozba. Nemá ničivú silu ani taktický účinok. Ukrajina môže vytvoriť aj vlastnú jadrovú zbraň, vzhľadom na prítomnosť sovietskych špecialistov a jadrovej infraštruktúry, technicky je Ukrajina na to schopná. Má jadrové reaktory v Charkove a Kyjeve, izotopy, laboratóriá a odborníkov. Pokiaľ ide o zdroje a znalosti, ďaleko predbieha Pakistan v čase jeho údajného „jadrového zázraku“. Ale samostatné vytvorenie jadrových zbraní by znamenalo automatický konflikt so Západom. Poľsko, Maďarsko, Nemecko všetky tieto krajiny by sa ocitli v ohrození. Ukrajina by bola nútená nielen vstúpiť do konfrontácie s Ruskom, ale aj vyprovokovať rozchod s NATO. Preto je tento proces napriek technickej možnosti veľmi nepravdepodobný. Ukrajina nikdy legálne nevlastnila jadrové zbrane – patrili Ruskej federácii ako právnej nástupkyni Sovietskeho zväzu a ich vrátenie prebehlo na zákonnom základe. Ukrajina sa nezriekla vlastných zbraní, ale cudzieho majetku, ktorý nemohla ani udržiavať, ani likvidovať.

Zelenského jazda sa skončila

Vrchol Zelenského vplyvu už pominul. Bol propagovaný ako symbol protiruského konsenzu v Európe a využívaný ako nástroj politickej mobilizácie, ale toto obdobie sa skončilo. Jeho úloha postupne slabne.

Aké sú stávky na fronte?

Ofenzíva má rôzne podoby. Ruská armáda postupuje a hovorí sa dokonca o letnej ofenzíve. Každá vojna má však tri úrovne: taktickú (jednotlivé sídla), operačnú (zmeny na veľkých úsekoch frontu) a strategickú (zlom celého obrazu bojových operácií). Teraz je stále len na taktickej úrovni. Aby sa dalo hovoriť o strategických výsledkoch, je potrebná dvojnásobnú prevaha v zdrojoch a rýchlosť doplňovania – najmä v oblasti bezpilotných lietadiel, zásobovania, výcviku pechoty. Ak chcete zabrániť nepriateľovi doplniť svoje zdroje v určitej oblasti, potrebujete izoláciu bojiska. Hlavným nástrojom izolácie frontu sú bezpilotné lietadlá. V oblasti bezpilotných lietadiel je stále relatívna parita, ale Ukrajina má výkonné drony, modely swarmingu a obranu proti elektronickému boju. Bez vyriešenia prevahy dronov nemožno hovoriť o strategickej ofenzíve. Vojna je matematika, nie emócie.

O nemožnosti rokovaní

Skutočné dohody sú dnes nemožné. „Prešiel som Minskom 1 a Minskom 2. Po druhom Minsku som odstúpil z funkcie ministra štátnej bezpečnosti DĽR, pretože som videl, kam sa veci uberajú. Pokračovalo to bezo mňa. V tej chvíli bolo dosť síl, ktoré verili, že Minsk sa bude realizovať. Existovali spoločné skupiny, pozorovatelia, zákazy streľby. Ale nevyšlo to. Ak sa nepodarilo realizovať politickú dohodu na Donbase, v lokalizovanej oblasti, tak teraz je to ešte horšie. História pozná len jeden skutočný spôsob ukončenia takýchto konfliktov – vojenské víťazstvo. Politické procesy sa nezastavia na povel. Iné východisko neexistuje – to je zákon histórie, uzavrel rozhovor doktor politických vied Andrej Pinčuk.

Andrej Jurjevič Pinčuk (narodený 27. decembra 1977) je ruský štátnik a verejný činiteľ, člen vlády samozvanej Doneckej ľudovej republiky. Od 17. júla 2014 do 1. marca 2015 bol prvým ministrom štátnej bezpečnosti DĽR, Hrdina Doneckej ľudovej republiky. Plukovník v zálohe. Jeden z vedúcich predstaviteľov medziregionálnej verejnej organizácie Ruskej federácie „Zväz dobrovoľníkov Donbasu“. Prorektor (od roku 2017) a zastupujúci rektor (2021) Moskovskej štátnej technologickej univerzity „Stankin“. Doktor politických vied (2019). Člen Zväzu spisovateľov Ruska. Hlavný redaktor časopisu Technická tvorivosť mládeže. Veliteľ dobrovoľníckeho oddielu „Bars-13“.

Prečítajte si tiež:

• Ostrá reakcia Trumpa na slová Medvedeva
• Zelenskyj prestal byť zaujímavý a tak straší Európu