Geopolitický priestor je hlavným faktorom, ktorý vplýva na osudy národov a štátov, ktoré musia zvažovať svoje pôsobenie tak, aby pre národ, resp. štát boli zabezpečené priaznivé podmienky rozvoja. Stabilné vnútorné prostredie štátu je tak do značnej, ak nie rozhodujúcej miery závislé od vonkajšieho prostredia. Preto zahraničná politika ako súčasť bezpečnostnej politiky štátu patrí k najdôležitejším inštrumentom, zabezpečujúcim pokojnú a mierovú existenciu subjektu medzinárodného práva.

Miera dôležitosti zahraničnej politiky je priamo úmerná veľkosti štátu. Veľké štáty, najmä veľmoci a superveľmoci sa nemusia až tak ohliadať na vonkajšie prostredie, lebo vlastnou vojenskou silou si môžu vynútiť svoje záujmy bez ohľadu na vonkajšie faktory. Naopak menšie a strednej veľké štáty, medzi ktoré patrí aj Slovenská republika, sú životne závislé na tom, aby sa dodržiavalo medzinárodné právo, aby platili rovnaké pravidlá pre všetkých, aby sa nepoužívali rôzne metre a kilometre na posudzovanie situácie vo svete. Lebo v takomto prostredí sú vystavené malé štáty svojvôli silnejších a priamo sú ohrozené ich existenčné záujmy. Preto všetci tí politici (aj slovenskí), ktorí z akýchkoľvek pozícií spochybňujú rovnosť štátov pred medzinárodným právom, ktorí pripomínanie rovnakého metra na všetkých označujú za ačohentistov, priamo škodia svojim štátom a vystavujú ich riziku, že sa stanú fackovacími panákmi silných a mocných.

Zahraničná politika bola, je a vždy bude o presadzovaní národných záujmov v európskom prípade národných štátov. Aby však mohla niečo presadzovať, musia byť oné národné záujmy definované. A práve v definovaní národných záujmov je najslabšia stránka slovenskej zahraničnej politiky. Náš štát ani po vyše tridsiatich rokoch nebol okrem všeobecných tvrdení o územnej celistvosti a nedotknuteľnosti hraníc nijakým spôsobom schopný definovať národné a štátne záujmy Slovenskej republiky. Má to síce svoje príčiny, ale nie je to v žiadnom prípade ospravedlnením.

Slovensko je jednou z mála krajín strednej veľkosti, ktorá nemá vlastný ústav strategických štúdií ani ústav bezpečnostných štúdií, ktorý by bol financovaný zo štátnych prostriedkov a závery jeho pracovníkov by boli všeobecne rešpektované. Avšak nielen rešpektované, ale sa nimi ako základom vedeckej politiky politická sféra aj riadila. Naša politická elita nepotrebuje žiaden podklad strategického charakteru, o ktorý by opierala svoje rozhodnutia. Naopak svojvôľa, nekompetentnosť, neochota prijímať rady, založené na dôslednom vedeckom poznaní problému, vytvárajú z politických rozhodnutí čistú insitu. Naša politika ani po rokoch samostatnosti neprekročila hranice insitného, teda zväčša intuitívneho, nie na vedeckej báze založeného politického rozhodovania. Rozhodnutie o vytvorení “goralskej” národnostnej menšiny je toho flagrantným príkladom.

Jednou z príčin toho je, že zahraničná politika SR má svoje korene ešte vo federácii Ako v prípade obrany, tak aj v oblasti zahraničnej politiky bol slovenský element zastúpený najmä vo výkonnej sfére. V kabinetoch a kanceláriách, kde sa tvorila zahraničná politika prakticky Slovákov nebolo. Do slovenskej zahraničnej služby prešlo po roku 1992 niekoľko typov úradníkov z pražského za mini. Určite veľa bolo medzi nimi tých, ktorí prijali vznik nového štátu ako pozitívnu výzvu. Boli však aj takí, ktorí neochotne opúšťali pražské prostredie a SR im neprirástla k srdcu. Niektorí boli dokonca takí, ktorí sa snažili dostať do českej zahraničnej služby, a na Slovensku prišli až vtedy, keď im bolo povedané “Nelze vyhověti”. Prakticky tam však neboli ľudia z “kuchyne”, kde sa zahraničná politika “varila”, ale zväčša ľudia z výkonu. Táto skutočnosť výrazne poznamenala slovenskú zahraničnú službu a jej dôsledky sú badateľné dodnes.

Na tomto mieste si dovolím uviesť jednu príhodu z prípravy prvej slovenskej bezpečnostnej stratégie. Nová stratégia sa pripravovala v rámci MAP (Membership Action Plan, Plán na prípravu členstva). Preto bola široko diskutovaná aj na medzinárodnej úrovni. Britský konzultant sa o predloženom materiáli vyjadril typicky ako anglický lord. Vraj materiál je vynikajúci, veľmi dobrý. Bol by vhodný aj pre Filipíny, aj pre Fidži. Ale vedeli by ste urobiť niečo, čo by bolo dobré len pre Slovensko?

Myslím si, že táto anekdota presne vystihuje prístup mnohých úradníkov v štátnej službe SR a samozrejme aj na MZV, ktorí aj z dôvodu, že nie je ani v základoch definovaný národný záujem SR, nemajú vnútorný vzťah k tomu, čo robia. Jednoducho ako úradník je najspokojnejší, keď nemusí k ničomu zaujímať stanovisko, keď nemusí o ničom rozhodnúť atď. Všetci tí, čo mu potenciálne vytvárajú situáciu, kde musí prijať rozhodnutie, sa tak stávajú jeho nepriateľmi.

Slovenská zahraničná politika je tak v rukách ľudí, ktorí sa radi prezentujú v diplomatických “frakoch”, ale neradi niečo riešia, neradi zaujímajú stanovisko a radšej konajú spôsobom, však to možno samo “vyhnije”, ale prečo by som si s tým pálil prsty. Je to uzavretý kruh ľudí, ktorí sa vzájomne posúvajú, “nevhodných” odstrkujú a tvária sa, že robia úspešnú zahraničnú politiku. Keď tam príde náhodou minister zvonku, veľmi rýchlo mu urobia z MZV cestovnú kanceláriu, aby len náhodou neprenikol pod povrch a nezačal vyžadovať od nich skutočnú prácu.

Možno moja vety znejú tvrdo, ale skutočne je treba niečo spraviť, aby sa slovenská zahraničná politika rozhýbala a obhajovala slovenské národné záujmy. Možno aj tým, žeby sama prispela k ich formovaniu. Nemôže však sedieť so založenými rukami a tváriť sa, že sa nič nedeje. Napr. aj tým, žeby národu vysvetlila, čo je neutralita, že vyhlásenie nestačí, že musí byť niekým garantovaná a že v tak exponovanom priestore ako je Slovensko je prakticky nemožná.

Ale prečo by sa páni veľvyslanci unúvali, všakže? Pre Slovensko (aj keď ma mnohí možno prekľajú) neutralita môže byť pekný sen, ale nie realita. Skôr by azda mali byť sformované limity našej lojálnosti k spojencom. Uvediem príklad Bulharska v druhej svetovej vojne. Bolo verným spojencom nacistického Nemecka, ale odmietlo zúčastniť sa na ťažení proti ZSSR vzhľadom na historické väzby na Rusko. Predsa, keď všetci chcú skočiť do priepasti, nie je našou povinnosťou skočiť s nimi. Preto vajatanie ohľadom ďalších sankcií voči Rusku nie je namieste. Sme jednoznačne závislí na ruskom plyne, ruskej rope a ruskom uráne. Súhlas so sankciami v tejto oblasti za nejaké kvázi prísľuby by bola čistá samovražda. A to by mali na MZV veľmi dobre vedieť. Ale prečo by si pálili prsty.

Pokračovanie.

Anton Hrnko