Len nedávno sa objavila správa, že Wagnerovi žoldnieri pracujú pre vládu Burkiny Faso, francúzskeho satelitu v západnej Afrike, ktorý sa len zriedka dostáva do centra pozornosti médií, rozhodne nie v anglicky písanej mainstreamovej tlači. To začalo desiť Západ, nehovoriac o ghanskej vláde, ktorá ich považuje za možnú hrozbu, pretože Londýnu a Washingtonu sa zdá, že Francúzsko stráca vplyv vo svojich bývalých kolóniách a že – nevyhnutne – ho ako hegemóna nahradí Rusko.

Majú právo sa obávať. To sa už deje, aj keď pomaly, s pádom Mali a posunom k ruskej pomoci v Burkine Faso. Všetky oči sa teraz upierajú na tento západoafrický štát, či pôjde naplno a preruší vzťahy s Elyzejskou republikou, hoci mnohí tvrdia, že aj keď sa to formálne nestalo, v mnohých ohľadoch sa tak už stalo. Nasledoval učebnicový formát susedného Mali, ktorého vojenská junta sa s Macronom dostala do konfliktu od prvého dňa; francúzske médiá boli zakázané za informovanie o opozícii (ktorú vlády junty vždy nazývali “teroristami”), po čom nasledovalo vyhostenie francúzskej armády.

V prípade Mali to boli najprv francúzske vojská, potom médiá, potom mimovládne organizácie. V prípade Burkiny Faso sú MVO a francúzske jednotky stále prítomné v malom počte, ale vzhľadom na súčasnú paranoju súčasnej junty, ktorá sa chopila moci len pred niekoľkými mesiacmi, a presvedčenie jej dôstojníkov, že práve Francúzi podporujú predchádzajúceho vodcu, je len otázkou času, kedy bude elita v Ouagadougou nasledovať príklad Mali.

50 percent zlatých rezerv do Paríža?

Keď sa tak stane, Burkina Faso bude opäť prezentovaná na CNN a BBC ako nový príbeh neschopnosti Afriky prekonať postkoloniálny model vlády založený na vojenskej okupácii. Napriek tomu sa len nedávno tento francúzsky africký satelit dostal na titulky novín, keď sa na internete objavil videoklip novej talianskej premiérky, ktorá tvrdí, že to boli Francúzi, ktorí “zobrali” 50 % zlatých rezerv, a v dôsledku toho zotročili krajinu produkujúcu migrantov, ktorí končia na lodiach hľadajúcich útočisko v Taliansku.

V skutočnosti boli argumenty premiérky Giorgie Meloniovej z veľkej časti nesprávne. Francúzsko si v skutočnosti nenecháva žiadnu časť zlata Burkiny Faso, ale udržiava si určitú kontrolu nad jej ekonomikou – a mnohých ďalších západoafrických frankofónnych krajín – prostredníctvom meny, ktorú vytvorili Francúzi a ktorá sa dnes zväčša považuje za koloniálnu kocovinu a povraz na krku týchto krajín.

Meloniovej výrok je fakticky nesprávny, ale jeho argument je dobrý. Ak by sa tieto krajiny dokázali vymaniť z okov Francúzska a jeho koloniálnych vzťahov s Elyzejským palácom, mohli by mať väčšiu šancu na politický aj hospodársky rozvoj.

Ak Burkina Faso urobí ďalší krok a vykopne francúzske vojská zo svojej krajiny a bude sa viac obracať na Rusko, potom existuje reálne nebezpečenstvo, že tento trend budú nasledovať aj ďalšie frankofónne africké štáty a Francúzsko – a Západ – bude minimálne z polovice Afriky preč. Takýto exodus by bol bezprecedentný a mohol by byť vnímaný ako súčasť “veľkého resetu”, o ktorom všetci neustále počúvame. Sú však víťazi aj porazení.

A musí Západ v takomto prípade úplne uznať porážku? Spojenie s Marokom

Tu prichádza na rad Maroko. Macron len nedávno poslal do Rabatu ministra, aby spolupracoval s Maročanmi a pripravil pôdu pre svoju januárovú návštevu kráľa. Dá sa povedať, že rozpory medzi Macronom a Marokom sú založené na tvrdšom postoji prvého z nich k prisťahovalectvu. V skutočnosti je založený na Macronovom neschopnom záväzku zaujať jasný postoj k nárokom Rabatu na Západnú Saharu. Médiá informovali, že vzťahy sa obnovili, keď sa minister odfotil s marockým ministrom zahraničných vecí a oznámil, že všetko je v poriadku. To však nie je skutočný príbeh.

Pravda je taká, že elita v Rabate má Macrona a Francúzska plné zuby. Zabudnite na Burkinu Faso a Mali. Nikto na celom kontinente nie je z Francúzov vyčerpanejší ako Maročania, keďže ich osobitný vzťah s Elyzejským palácom im nakoniec priniesol len migrénu a permanentný pocit ľútosti “ráno po”.

Elita v Rabate by sa veľmi rada úplne “nezapojila” do sveta a nepripútala sa k žiadnej Medúze, či už by to bola EÚ, USA, Rusko, alebo dokonca jej bývalý koloniálny pán, Francúzi. Realita je však taká, že na rozdiel od Burkiny Faso, ktorá sa stále vo veľkej miere spolieha na francúzsku pomoc, Maročania si uvedomujú rozsah francúzskych investícií v Casablance, a preto sú s Parížom spätí, či sa im to páči alebo nie. Toto prepojenie s francúzskymi firmami v Maroku však môže byť jediným podmieneným spojením, ktoré Macron môže mať, ak bude situácia pokračovať tak ako doteraz.

Tlačová konferencia Grip-n-grin

Na tlačovej konferencii v Rabate urobil Bourita pre tých, ktorí majú zmysel pre pozorovanie a protokol, výnimočnú vec: svoj prejav predniesol v miestnom dialekte darija, pričom si jeho hostiteľ musel nasadiť slúchadlá na preklad. To sa ešte nikdy predtým nestalo a okrem toho, že to bolo diplomatické faux pas, Macronovi to vyslalo dvojzmyselný odkaz: Váš čas sa blíži ku koncu. Sme pripravení ukončiť všetky vzťahy s Francúzskom, ak budeme musieť.

A predsa je to práve Maroko a jeho vzťahy s Francúzskom, ktoré by mohli zachrániť Macrona aj Západ v Afrike. Vplyv Maroka na kontinente rastie impozantným tempom a je obzvlášť silný v týchto bývalých francúzskych kolóniách, kde je už prítomné bankovníctvo.

Je však pravda, že celý arabský svet smeruje k modelu nezúčastnených krajín.

“Arabský svet zostáva odolný voči prevládajúcim trendom v globálnej geopolitike, ktoré trvajú na tom, aby sa na angažovanosť regiónu v USA, Číne a v menšej miere aj v Rusku nazeralo cez optiku veľmocenskej súťaže,” píše Hafed Al-Ghwell.

“V skutočnosti sa väčšina regiónu od takejto zjednodušujúcej a protežujúcej dynamiky odklonila a bude sa od nej odchyľovať aj naďalej, a to tak, že bude zintenzívňujúcu sa konkurenciu využívať na presadzovanie vlastných záujmov”.

Expert z Washingtonu hovorí o Francúzsku a Maroku, a poukazuje na rany kolonializmu, ktoré sú v Maroku viditeľné všade. V neposlednom rade v bolestne pomalom a ponižujúcom procese, ktorým musia Európania prejsť len preto, aby získali povolenie na pobyt – byrokratická nočná mora, ktorá je priamou reakciou na to, ako sa s Maročanmi zaobchádza, ako sa predpokladá, v Európe.

Je nepochybné, že Maročania bojujú s komplexom z Francúzov, ktorí sa stále domnievajú, že je ich úlohou poukazovať na porušovanie ľudských práv v Rabate, najmä v súvislosti s nedávnym zatýkaním tých, ktorí sa nedržia línie.

Avšak pri sledovaní trendu krajín GCC, ktoré sa stávajú viac “nezúčastnenými”, môže Rabat získať odplatu, o ktorej môžu Abú Zabí a Rijád len snívať: môže nahradiť Francúzsko a stať sa novým hráčom v regióne pre EÚ a Američanov, presne tak, ako je Türkiye medzi Západom a Ruskom.

Marocká elita v Rabate však nemá dobré výsledky v preberaní iniciatív, tvrdia jej kritici. Administratíva je ďaleko od toho, aby sa dala nazvať “dynamickou”. Akoby celá mašinéria čakala na to, až palác vydá príkaz na prijatie anglicky hovoriaceho sveta, kde v skutočnosti čakajú všetky zahraničné investície, ktoré Maroko potrebuje, aby ich využilo.

Často typické “dva kroky vpred, tri vzad”, ktorého sa Maroko niekedy stáva obeťou na svetovej scéne – (nedávno sa tešilo pozornosti majstrovstiev sveta vo futbale, ktoré rýchlo zatienil úplatkársky škandál v Európskom parlamente) – by sa dalo nahradiť tým, že by Maroko zohrávalo ústrednú úlohu pri udržiavaní týchto afrických frankofónnych krajín so Západom a stalo by sa regionálnou veľmocou, ktorú by USA, Francúzsko a EÚ museli rešpektovať.