Prečo sa nevyšetrila kauza Gorila? Tibor Gašpar exkluzívne pre Hlavné správy – časť 2

Bratislava 5. júna 2018 (HSP/Foto:TASR-Jakub Kotian)

Generál PaedDr. Tibor Gašpar. K prvému júnu 2018 na požiadanie ministra odstúpil najdlhšie slúžiaci prezident Policajného zboru SR v jeho histórii. Človek, ktorý je v nemilosti médií hlavného prúdu, hoci sa možno previnil iba tým, že slúžil pod nesprávnym ministrom. Napriek tomu, napriek akútnemu nedostatku akýchkoľvek relevantných dôvodov, v médiách na neho dnes ťažko nájsť dobrého slova. My to chceme napraviť a prinášame verejnosti jeho verziu príbehu. Dnes je tu druhá časť rozsiahleho exkluzívneho rozhovoru s T. Gašparom pre Hlavné správy.

Jedným z dôvodov, prečo protestujúci z námestí chceli vaše odvolanie, bol aj ten, že sa nevyšetrili korupčné kauzy ako Gorila či Bašternák. Mali ste na výsledky vyšetrovanie týchto káuz ako policajný prezident vôbec dosah?

Najprv chcem povedať, že ja som neodstúpil pod tlakom ulice, ktorá bola sčasti tvorená sympatizantmi opozície a sčasti zmanipulovanými ľuďmi. Ale niečo iné je, keď mi minister sám povedal, že by chcel, aby som odstúpil. Akceptoval som to, ak ma o odstúpenie požiadal nadriadený, s ktorým som mal spolupracovať.

Policajný prezident má tých úloh dosť veľa. Jednou z nich sú aj trestné konania, ktoré mám v nejakej podobe zabezpečiť, ale nie viesť ich ako vyšetrovanie. Čiže ak sa ma priamo pýtate, či som mohol nejako vstupovať do kauzy Bašternák alebo Gorila, tak určite nie, lebo to zákon neumožňuje. To isté povedal aj generálny prokurátor, nie sú to iba moje slová, je to jasne citovaný zákon.

Čo ste teda z vašej pozície mohli ovplyvniť?

Mojou úlohou v policajnom zbore bolo zabezpečovať napríklad to, aby bol pripravený dostatočný počet ľudí a útvarov, ktoré to trestné konanie robia, aby sa nezvyšovala rozpracovanosť vyšetrovacích spisov, aby sa robilo rýchlo a bola zabezpečená kvalita. Naproti tomu konkrétne postupy vo vyšetrovaní, pokyny, rušenie rozhodnutí vyšetrovateľov, to je všetko v kompetencii prokurátora. Ani si neviem predstaviť, ako by to bolo, keby som ja nejaké účelové pokyny dával podriadeným, tak ako sa mi vytýkalo, a prokurátor by sa na ne pozeral a pýtal by sa, kto vám to prikázal. Toto striktne odmietam.

A ešte k otázke Gorily. Keď som prichádzal, bol tu vytvorený tím. Vytvoril ho môj predchodca spolu s ministrom, lebo rozkaz o vytvorení toho tímu bol rozkaz ministra, čiže môžeme povedať, že ho vytvoril minister Lipšic. A ja som jasne povedal, že my do toho tímu neurobíme žiadny zásah zvonka, to znamená, že nebudeme meniť jeho zostavu. A keby sa predsa stalo, že v tíme treba niekoho nahradiť, keďže život prináša aj také situácie, že niekto je chorý, niekto odchádza, a tak podobne, tak vždy si bude členov tímu vyberať ten človek, ktorého tam v minulosti určil pán Lipšic. Keď sme sa náhodou stretli a rozprávali, ja som si dával vždy veľký pozor na to, aby som nikdy nepoužil nejakú vetu, ktorá by sa týkala samotného obsahu vyšetrovania. Vždy to bolo len o tom, aké sú požiadavky na materiálne zabezpečenie chodu tímu alebo mzdové otázky, ale nikdy som s ním neriešil ani jeden prípad.

Preto som s údivom po piatich rokoch prijal informáciu, že odchádza aj preto, lebo necíti podporu vo funkcionároch. V rozhovore so mnou to potom neskôr vyjasnil, že to nebolo pre môj postoj voči nemu, ale že mal pocit, že prokurátor nie je v súlade s jeho predstavami.

To bol dôvod, prečo dotyčná osoba odišla od prípadu?

Povedal by som, že niekto tu utekal pred zodpovednosťou, pretože treba teraz ísť verejnosti povedať, čo sa vyšetrilo. Ale keď tu sú vopred vytvorené očakávania a realita potom nezodpovedá tým očakávaniam, tak rozumiem, že sa to bude ťažko vysvetľovať, a že občania budú s odpoveďou nespokojní. Tu sa ale opäť dostávam k tomu, že treba hovoriť pravdu – zlú, dobrú, nech je akákoľvek, ale pravdu. Akonáhle ľudí zavádzate a sľubujete, že zavriete desať-dvadsať poslancov a členov vlády a potom nezavriete nikoho, tak potom sú pochopiteľne nespokojní a podozrievaví.

Ale odmietam, že by vyšetrovatelia nemali podmienky, že by neboli personálne dostatočne zabezpečení, že by nemohli vyšetrovať. Spis Gorila má desaťtisíce strán, len ho teraz treba interpretovať, aby bolo zrejmé, že sa intenzívne, nestranne a nezaujate pracovalo bez akéhokoľvek vedľajšieho vplyvu.

Štefan Harabin na jednej prednáške povedal, že médiá vyrábajú kauzy, politici vynášajú rozsudky a keď sudca dostane spis, tak v ňom nemá žiadne dôkazy. Dnes sme svedkami toho, že opozičné strany v spolupráci s médiami chŕlia jedno obvinenie za druhým. Môžete priblížiť čitateľom niektoré najznámejšie obvinenia, ktorých skutková podstata je diametrálne odlišná od toho, čo prezentujú médiá cez tlačové besedy opozičných strán?

S tým tvrdením sa dá skoro na sto percent súhlasiť. Aj ja som to často na tlačovkách popisoval a povedal som, že politická kauza je niečo úplne iné ako trestnoprávna kauza. Lenže je pravdou, že namiesto politickej kritiky a riešenia morálneho či etického rozmeru kauzy sa často používajú už slová z trestnoprávneho slovníka ako zlodej, mafián a podobne. Čiže nečaká sa na proces vyšetrovania, na zbieranie dôkazov, ale ako ste správne povedali, už sa aj politicky odsudzuje.

A s tým bol vždy najväčší problém, ako potom interpretovať výsledok vyšetrovania,  keď nezodpovedal výrokom, ktoré boli povedané pred vyšetrovaním, keď sa kauza politicky otvorila na tlačovke. A samozrejme, hneď na to sa povedalo, že sa tu zametá pod koberec, namiesto toho, aby priznali, že tie tvrdenia predtým boli nepravdivé. V tomto ovzduší politického boja sa nerešpektoval ani fakt, že tu je nad tým aj nejaký prokurátor, že tu je vyšetrovací spis, že sú tam procesné dôkazy podľa zákona, a že sa tá kauza teda dá odkontrolovať. Jednoducho sa vyhlásilo, že je to zametené a hotovo.

Môžete uviesť nejaký príklad takejto kauzy?

Klasickým príkladom takejto kauzy je povedzme nákup CT prístroja pre Piešťany. Prípad sa otváral ako predražený nákup, ktorý sa dá kvalifikovať ako trestný čin nehospodárneho nakladania so zverenými prostriedkami. Tá kauza mala svoj vývoj: najprv tu boli politické dôsledky, ktoré nechcem komentovať, lebo možno ich treba vnímať širšie, než len okolo tej kauzy. Potom tam bolo začaté trestné stíhanie, zrušené trestné stíhanie, vznesené obvinenie, zrušené obvinenie a po viacerých takýchto peripetiách medzi vyšetrovateľom a prokuratúrou to nakoniec prokuratúra celé zastavila. V médiách bolo to dianie prezentované len ako vznesené a zrušené, ale málokedy bolo povedané aký je vlastne samotný dôvod, prečo sa ruší to uznesenie a aký je dôvod konečného rozhodnutia, ktoré urobila tentoraz prokuratúra. Kto tieto veci sleduje, možno si všimol ten rozdiel: keď to urobila prokuratúra, tak sa v médiách akosi zabudlo zdôrazňovať, že je to „zametené“, čo by iste bolo povedané v prípade, keby prípad uzavrela polícia. Nepochybujem, že by sme za to zožali tvrdú kritiku.

A pokiaľ ide o výsledok tej kauzy, ja si nemyslím, že to prokuratúra urobila zle – ako to vidím ja, problém bol v tom, že cenotvorba toho prístroja sa nikdy pri vyšetrovaní nepreukázala ako nehospodárna. Ten pán poslanec, ktorý túto politickú kauzu vytvoril, sa potom vyjadril na poslednej tlačovke, že prokuratúra to zmietla zo stola. No iste, veď čo iné mohol povedať. Ale skutočnosť bola taká, že to CT bolo z pohľadu technickej vybavenosti také jedinečné, že sa ťažko dalo porovnávať, kde ho kúpite drahšie či lacnejšie, a či ste ho teda kúpili predražene alebo nie. Ja síce nepoznám detaily prípadu, ale viem, že toto bol principiálny dôvod, pre ktorý sa nedalo povedať, že bolo postupované nehospodárne. A v celom rade ďalších „senzačných“ politických káuz sa nakoniec ukázalo, že tam bola podobná pointa.

Dá sa teda podobný mechanizmus, ktorý vlastne spočíva v nespravodlivom škandalizovaní normálnych a štandardných postupov, zovšeobecniť aj na ostatné mediálne známe kauzy?

No a potom sú tu ešte kauzy, ku ktorým sa nedajú zhromaždiť dôkazy preto, lebo buď neexistujú, alebo sa v trestnom konaní vec nedá dostatočne preukázať – ale ani vylúčiť. V súdnej praxi existuje typ rozsudku, ktorý hovorí, že obvinený bol oslobodený na základe nedostatku dôkazov alebo pre pochybnosti v prospech obvineného, čím vôbec nebolo povedané, že sa trestný čin nestal. Teda možno logicky predpokladať s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote, že medzi týmito rozsudkami budú aj politické kauzy, ktoré sa nemôžu úspešne skončiť jedine preto, lebo sa naozaj nedá zadovážiť dostatok dôkazov, aby sme to mohli dotiahnuť do konca. Ale zdôrazňujem, že to nie je preto, že by sme nechceli.

Ešte jednu poznámku: ja naozaj kategoricky odmietam, že by sme my niekedy niečo zakazovali vyšetrovateľom. Také niečo neexistuje, to je totálny nezmysel. V polícii môže každý pracovať so všetkým, čo sa zistí, zadováži, samozrejme v súlade so zákonom. A treba zdôrazniť, že voči komukoľvek.

Niektorí politici odhaľujú kauzy ako na bežiacom páse, ale len niektoré sa skutočne preukážu. Čím to je?

Ešte je tu skupina obvinení, ku ktorým je ťažko nielen hľadať dôkazy, ale vôbec zaujať vážny postoj. Niektoré tvrdenia zo strany určitých politických strán sú typu, že sa tu dvakrát do týždňa ukradne pol Slovenska. Treba však byť presný a konkrétny v pomenovaní toho, čo sa skutočne stalo: ak niekto kradne rožky, nehovorme že kradne rolexky z klenotníctva. A naopak, ak niekto ukradol rolexky, nemôžeme bagatelizovať, že ukradol rožky. Vyšetrovateľ do skutkovej podstaty píše kedy, kde a ako konal nejaký človek v rozpore s pravidlami tejto spoločnosti. A to, a jedine to sa potom má riešiť a hľadať k tomu relevantné fakty. Nie je prípustné zovšeobecňovať a miešať spolu veci, pre ktoré nemáme dôkazy. Lenže žiaľ, niektorí politici tie kauzy vyrábajú práve takýmto spôsobom, že často dávajú reálne fakty do fabulácií nejakého príbehu, ktorý vôbec neexistuje.

A potom sa občanovi ťažko vysvetľuje, že to tak nie je – na základe rozporuplných informácií z rôznych zdrojov nadobúda presvedčenie, že sa pred ním niečo zatajuje, a že skutočnosť je možno mnohonásobne horšia, než v skutočnosti je. Vyšetrovanie prebieha o všetkých podnetoch, o všetkých trestných činoch, ktoré sú nám známe, ktoré sú oznámené či zistené. A z desiatich trestných činov polícia šesť aj objasní, keďže má 60-percentnú objasnenosť. Medzi tými, ktoré sa nepodarí objasniť, môžu byť aj vážne veci a môžu tam byť aj zanedbateľné drobnosti, ale ja by som nikdy nikdy ľuďom nesľuboval, že z desiatich trestných činov objasníme desať – taká krajina neexistuje a nikdy existovať nebude.

Bolo by samozrejme dobré, keby občania týmto veciam rozumeli, ale nie je jednoduché to dosiahnuť. Preto je treba, aby sa aj polícia naozaj čím viac občanom prihovárala cez tlačové konferencie, a tiež cez sociálne siete.

Prvú časť rozhovoru s Tiborom Gašparom nájdete TU.

Ivan Lehotský