„No čo, ste s rozhovorom spokojný?“ usmiala sa na mňa sekretárka, keď som odchádzal z interview s policajným prezidentom Tiborom Gašparom.

„Ale áno, mám odpovede na všetky otázky. Bol veľmi milý a ústretový,“ odpovedal som.

„Áno, on je skvelý človek. Môžem to porovnávať, zažila som tu za tie roky celý rad policajných prezidentov a tento je z nich najlepší,“ povedala, čím potvrdila aj môj dojem. Charizmatický, sympatický, usmievavý človek, z ktorého sála dobrá energia a pozitívny prístup. Takto ho vníma aj každý, s kým som sa o ňom rozprával. Ale tento človek sa stal terčom nevyberaných mediálnych útokov. Prečo? Vlastne pre nič konkrétne. Len bol zrejme v správnom čase na správnom mieste…

V médiách sa o vás v ostatnom čase dosť hovorilo, väčšinou nie pozitívne… je niečo, čo by ste chceli povedať na úvod tohto rozhovoru?

Vítam možnosť vyjadriť sa pre váš denník, lebo už som unavený z jednostranného spôsobu informovania. Pritom je to veľmi jednoduché: treba len hovoriť pravdu. Preto sme založili stránku na facebooku, aby sme mali priestor, kde budeme prezentovať náš pohľad na vec. A veľa médií muselo potom korigovať svoje príspevky, keď zistili, že si ich ľudia môžu porovnať s tým, čo hovoríme my. A to im vadilo, začali sa pýtať kto túto našu iniciatívu financuje, či žijeme z reklamy, kto je správca, či to vôbec máme právo robiť a podobne.

Začnime po poriadku. Odkedy ste v policajnom zbore a akými pozíciami ste počas vašej kariéry prešli?

Do Policajného zboru som vstúpil v roku 1993. Nebol som už čerstvý absolvent – pôvodne som študoval pedagogiku, mal som byť učiteľ. Po revolúcii som sa zúčastnil konkurzu a už som učil na vysokej škole ako odborný asistent, pripravoval som sa na takúto kariéru. Ekonomika života rodiny ma však prinútila zmeniť plány. V tom čase plat začínajúceho vyšetrovateľa bol skoro dvakrát taký vysoký ako plat vysokoškolského učiteľa. To bol vtedy pre mňa jeden z hlavných motívov, hoci aj tá práca je zaujímavá a aj potom bola pre mňa vždy zaujímavou.

Začínal som teda v Nitre na okresnom úrade vyšetrovania ako vyšetrovateľ. Tam som začal potom prvýkrát aj funkcionárčiť ako zástupca riaditeľa. V roku 1999 som prešiel na krajský úrad vyšetrovania, kde som robil riaditeľa odboru vyšetrovania všeobecnej kriminality. Zjednodušene povedané, išlo o vraždy, vydierania, násilnú kriminalitu. Bola to celkom zaujímavá práca, hoci náročná z psychologického hľadiska.

Potom som sa na tom krajskom úrade vyšetrovania stal zástupcom riaditeľa a keď sa robila posledná väčšia štrukturálna zmena v roku 2004, bolo to za ministra Palka, keď sa zlučovala sekcia vyšetrovania so zvyškom policajného zboru do jedného celku, stal som sa zástupcom riaditeľa krajského riaditeľstva polície. A tam ma v roku 2005 policajný prezident požiadal, či by som nešiel, najprv len dočasne riadiť Úrad boja proti korupcii. Tam som napokon pôsobil až do roku 2010, keď prišiel minister Lipšic a pán Spišiak ako prezident Policajného zboru.

Keď sa stal ministrom Daniel Lipšic, vtedy ste z polície odišli. Prečo?

Samozrejme, odišiel som nedobrovoľne. On chcel pracovať s inou osobou, a keďže mi nebolo ponúknuté vhodné reálne uplatnenie, tak som v podstate inakšie ani neuvažoval, len o odchode. Bol by som určite zostal, keby som dostal nejakú primeranú ponuku, a nemal som nejaké prehnané očakávania. Pýtal som sa, či nie je možné vrátiť sa zhruba na takú istú pozíciu, z akej som odchádzal z Nitry, ale nebolo to možné. Takže som to nakoniec vyhodnotil tak, že asi bude lepšie odísť do civilu, lebo som sa skutočne cítil ako nežiadúca osoba.

A priznávam, že keď som sa po osemnástich mesiacoch potom vracal, bol tam aj určitý pocit satisfakcie, že ešte môžem v policajnom zbore pracovať, aj vzhľadom na vek, služobný či fyzický. A o to viac som chcel, aby výsledky mojej práce, ktoré tu zostanú po mne, boli čo najlepšie.

Funkcia policajného prezidenta by vlastne nemala byť politická, ale ako vidíme, je politická. Opozícia Vás vníma ako osobu jednoznačne spojenú so Smerom, ale do vysokej funkcie Vás pôvodne dostali nominanti KDH. Je to tak?

Je to tak, ale musím povedať jednu vec. Ja som môj postup až do pozície prezidenta Policajného zboru nikdy nevnímal politicky, ale len profesne. Myslím si, že som si vždy robil meno len svojou prácou. Tým, že nepochádzam z Nitry, ale som z Kežmarku, s nikým v Nitre som nemal žiadne študentské či iné vzťahy a väzby. Ale o tom by mohli hovoriť skôr moji bývalí nadriadení, či to, že som niekde začal postupovať, bolo vďaka práci alebo vďaka nejakým kontaktom a známostiam.

Dotknem sa teraz postavenia policajného prezidenta. Všetci doterajší policajní prezidenti boli vymenovaní do funkcie politickým ministrom. Či som to bol ja, keď ma vymenoval politik Kaliňák, alebo pán Spišiak, ktorého vymenoval politik Lipšic, alebo pán Packa, ktorého vymenoval tiež politik Kaliňák – jednoducho, zákon o štátnej službe hovorí, že policajného prezidenta vymenúva minister.

Preto hovoriť o tom ako o výhrade voči mne je zavádzajúce a manipulatívne. Aj samotný prezident tejto krajiny povedal, podľa mňa tak trošku schizofrenicky, že ten zákon, ktorý sa pripravuje o budúcom výbere prezidenta Policajného zboru, on vlastne možno bude vetovať, lebo minister by mal mať právo si vybrať policajného prezidenta. Takže on, ktorý bol niekoľko týždňov na čele kritiky mojej osoby a stále bolo prvým argumentom, že som nominant politika za Smer, dnes hovorí jedným dychom, že to predsa musí byť tak, že minister má právomoc si sám vybrať svojho podriadeného.

A podľa Vás ako by to teda malo byť?

Ja to na odborných fórach hovorím všade jasne a presne: ak je raz vnútorná bezpečnosť krajiny, policajný zbor súčasťou Ministerstva vnútra, potom musí mať minister vnútra z hľadiska svojej zodpovednosti aj zodpovedajúce právomoci. Ak chceme odrezať políciu od politiky vo väčšej miere, tu si viem predstaviť, že by mohli byť všetky ostatné pozície zabezpečované už v právomoci policajného prezidenta napríklad výberovými konaniami.

Ja sa ako prezident Policajného zboru mám zodpovedať ministrovi vnútra, je na ňom, aby si vybral tak, aby som ho ja nesklamal, aby som spoľahlivo zabezpečoval vnútornú bezpečnosť. Ale musí mi k tomu dať aj dostatočne voľné ruky. To by už potom mala byť moja starosť a zodpovednosť, aby som cez štandardné výberové konania, kariérne postupy a hodnotenia určil, kto je spôsobilý a môže zastávať funkcie viceprezidentov, krajských riaditeľov, okresných riaditeľov.

Myslíte si, že by to bola záruka nezávislosti polície?

Ak by sme chceli, aby nezávislosť polície od politiky bola ešte väčšia, tak by sme asi museli, podobne ako to je v prípade generálnej prokuratúry, policajný zbor vyčleniť z pôsobnosti Ministerstva vnútra a dať mu ekonomickú, rozpočtovú samostatnosť, museli by sme zrejme voliť prezidenta Policajného zboru v parlamente, ale to už je úplne zásadná organizačná, resp. systémová zmena. Ak ostaneme pri tom, že polícia je v štruktúre Ministerstva vnútra a zodpovednosť má minister ako politik, tak by mal byť policajný prezident vyberaný ministrom, takto to vidím ja.

Teda táto kritika, že ste boli vybraný politicky, bola účelová?

Mne tá kritika pripadala natoľko úsmevná, že niekedy som ťažko s ňou mohol bojovať a vysvetľovať ju. Ale domnievam sa, že teraz právomoc vybrať si svojho policajného prezidenta budú chcieť ponechať predsa len ministrovi. Keby sa totiž budúci policajný prezident koncom tohto roka vyberal cez výberové konanie a zo zákona na sedem rokov, tak by sa im nemusel páčiť – chceli by ho radšej vyberať oni. Tak sa teda pýtam: chceme politikárčiť alebo nechceme politikárčiť? To je principiálna otázka, ale nemôže to byť tak, že raz nám nevyhovuje politická voľba, lebo potrebujeme niekoho odstrániť, a inokedy, keď ide o nášho kandidáta, tak je to v poriadku, lebo veď minister má aj zodpovednosť.

zhováral sa Ivan Lehotský