Prečo sa bratislavská kaviareň zľakla Mečiara? A prečo by sa ho naozaj mala báť?

Bratislava 8. augusta 2019 (HSP/Foto:TASR-Jakub Kotian)

Bývalý trojnásobný predseda vlády Vladimír Mečiar sa vracia, vystrašené slniečko sa ukrýva za husté čierne mračná. Mainstream je na infarkt z predstavy, že človek, o ktorom si mysleli, že sa ho dávno zbavili, opäť prichádza na scénu a hrozí pokazením takej peknej, vopred dohodnutej hry na vytvorenie koalície liberálne-populistických strán

Mysleli si, že už sa po ňom zľahne zem, že si potichu dožije v tej svojej Elektre, že už sa budú o ňom iba učiť deti v škole, že to bol ten najhorší človek, ktorý môže za všetko zlé, čo sa v tomto štáte po revolúcii stalo. A on teraz prichádza opäť do hry, vo chvíli, keď im to môže všetko zničiť: podporou Harabinovej strany by mohol úplne rozbiť starostlivo vyrátanú volebnú matematiku, spôsobiť, že by sa do parlamentu dostal ďalší subjekt, a pokaziť tak to, čo bolo už dohodnuté ako hotová vec: progresívnu spoločnú vládu za ľudí. A tak pekne to majú vymyslené, toľko úsilia a peňazí do toho vložili! Čo si len pomyslia ich tútori, ak sa mu to nebodaj podarí? Za akých babrákov ich označia, že mu vôbec dovolili opäť vyliezť na scénu?

Jednofarebné masmédiá hlavného prúdu preto ako na povel začali so zdesením kričať, že Mečiar nepatrí do politiky, ale do basy. Ich hysterické výkriky sú ďaleko za hranicou, kde sa končí novinárska pôda, a kde už je územie nikoho, osadené výstražnými tabuľami s nápisom „Pozor, prezumpcia neviny stále platí!“

Všemožná snaha Mečiara zlikvidovať cez kauzu zavlečenia Michala Kováča mladšieho, v ktorej polícia už dvakrát odmietla Mečiara stíhať, prvýkrát z dôvodu premlčania a druhýkrát preto, lebo skutok podľa vyšetrovateľa nebol trestným činom, je zrejme odsúdená na neúspech. Nielen preto, že je právne neudržateľná, ale predovšetkým preto, že v systéme na to dnes nie je dosť Urválkov.

A to bratislavskú žumpokaviareň vôbec nepoteší. Oni sú za tie roky tak totálne vymasírovaní nie tisíckrát, ale stotisíckrát opakovanou mediálnou pravdou o tom, ako Mečiar ukradol republiku a bol stelesnením číreho zla, že všetko, čo sa teraz stane, im bude pripadať ako zlý sen.

Že vyšetrovateľ alebo prokurátor bude musieť konať v zmysle zákonov a podľa faktov v spise, to v ich slniečkovožltých demokratických očkách naplnených spravodlivým hnevom vyvolá úprimné a hlboké sklamanie. Smutne to konštatuje aj komentátor extrémistického konšpiračného denníka Sme Peter Tkačenko vo svojom článku „Mečiar sa už súdu nedočká“, keď hovorí, že sa budeme musieť uspokojiť s „morálnou satisfakciou“.

Šéfredaktorka vyššie spomenutého extrémistického konšpiračného denníka Beata Balogová vo svojom článku „Čo cíti Mečiar vo vzduchu?“ sa pýta: „Prečo Mečiar namiesto toho, aby si nostalgicky prehrával pasienkové estrády márnosti, vylieza zo skrýše?“ A odpovedá si: „Lebo zacítil šancu. Lebo taká je doba. Populizmus mení charakter krajín a jemu podobní sú viac než tolerovaní.“

A to je žiaľ pravda: takto nastavená mediálna plutokracia je eldorádom populistov. Vidíme to na zložení slovenskej politickej scény, i na tom, akým spôsobom prebieha získavanie voličských hlasov. Ibaže nedopovedala zvyšok pravdy: že najväčší populisti, stvoritelia politických mýtov, ako ich nazvala, to sú práve tí, za ktorými je finančná a mediálna mašinéria, ktorej podstatnou súčasťou je práve denník, ktorému ona šéfuje.

Pravda je taká, že bez ohľadu na to, čo Vladimír Mečiar urobil alebo neurobil, situácia vtedy zďaleka nebola taká čiernobiela a republiku v skutočnosti definitívne ukradli až tí, ktorí prišli po ňom. Tí, ktorých ideovými pohrobkami sú práve tí dnešní „noví politici“, ktorí chcú prebrať moc a vládnuť. A práve tu je druhý dôvod, prečo sa mediálni nositelia pravdy a lásky Mečiarovho návratu tak zľakli: on im totiž nastaví zrkadlo.

Balogová hovorí o mytológii – a naozaj, to je kľúčové slovo k tomu všetkému. Tu je vybudovaná celá mytológia okolo človeka, ktorý „ukradol celú krajinu“, a tento starostlivo vytvorený mýtus by sa teraz mal opäť spochybňovať? Koľko pokazených konzerv sa otvorí spolu s tou Mečiarovou? Začne sa hovoriť aj o Dzurindovej SDKÚ, ktorá porozdávala cudzincom niekoľkonásobne väčšie majetky ako Mečiarova družina, a kde bol štátnym tajomníkom „nový politik“ pán Beblavý? Bude sa znova hovoriť o tom, že amnestiu Kočnerovi a možnosť rásť mu dal prezident Michal Kováč? Bude sa hovoriť aj o oligarchoch, korupčníkoch, mafiánoch, agentoch a iných demokratoch prilepených aj na tú „dobrú“ časť dnešnej politickej garnitúry? Ukáže sa ako pozitívny príklad aspoň jeden boháč, ktorý zarobil svoje milióny spravodlivo, bez toho, aby za tým bola krv a pot tisícov ľudí?

Kto chce Mečiara, alebo kohokoľvek iného biť, mal by myslieť na to, že každá palica má dva konce.

Ivan Lehotský