Ste jedným z členov Rady ministra pre šport. Čo vás presvedčilo, aby ste do poradného orgánu ministra Huliaka vstúpili? 

Zastupujem cyklistiku, jeden z najsilnejších a najúspešnejších športov na Slovensku a angažovanie sa v športovom dianí teda vnímam aj ako akúsi povinnosť. S pánom ministrom som mal stretnutie tuším hneď na druhý deň po jeho vymenovaní a už vtedy ma s touto ponukou aj oslovil. Ja som ju veľmi rád prijal.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete vypočuť:

Verím, že kolektív, ktorý sa postupne vytvára, bude pre slovenský šport prospešný a že prínosom budú aj samotné personálne zmeny na ministerstve cestovného ruchu a športu. Už nejaký čas som mal pocit, že tam veci nefungovali tak, ako boli na začiatku deklarované. Nebolo to tak transparentné, začali tam fungovať záujmové skupiny, ktoré pretláčali svoje záujmy. A to, čo sa povedalo na začiatku – že všetky športy si budú môcť povedať svoje – sa tam už nejak nedialo.

Priniesol teda pán Huliak na ministerstvo a do športu so sebou závan čerstvého vetra?

Myslím si, že áno. V médiách sa často rozoberá, že ministrom športu sa stal nešportovec. Je ale lepšie, aby tam bol športovec, ktorý bude niečím alebo niekým ovplyvňovaný alebo radšej nešportovec, ktorý si okolo seba vytvorí poradný orgán a ktorému bude načúvať?

Myslím si, že to bude niečo nové. Napokon, je to aj ministerstvo cestovného ruchu a k tomu má pán minister tiež blízko. Ak to bude celé fungovať tak, ako bolo povedané na začiatku, tak to bude prospešné. Podľa mňa pán minister nie je ovplyvnený žiadnou finančnou skupinou alebo niečím podobným a pevne verím, že by to mohlo fungovať na športovom princípe, teda fair play.

Aby o športovcoch rozhodovali športovci, v tomto duchu to chce minister celé viesť. Je ale známe, že aj medzi športovcami sa občas dosť politikárči. Ako to vnímate?

Už pri vzniku toho ministerstva som videl, že je tam veľa funkcionárov, ktorí vedú športové zväzy a ktorí otáčajú kabáty podľa potreby. Myslím si, že v športe by to tak byť nemalo a mali by sme mať nejaké zásady. Sme tu preto, aby sme reprezentovali Slovensko a aby sme vychovávali mládež k športu, aj k zdravému životnému štýlu.

Ako funkcionári by sme sa v politike nejak veľmi ani angažovať nemali, jednotlivé zväzy majú myslím aj v stanovách, že máme byť apolitickí. Samozrejme, úplne sa to nedá, pretože väčšina peňazí ide jednotlivým športovým zväzom od štátu a je teda pochopiteľné, že každý funkcionár chce pre ten svoj získať čo najviac. Nemali by sme ale klesnúť na úroveň, že niečo tvrdíme, ale keď sa zmení vláda, tak začneme hovoriť niečo úplne iné.

V minulosti sme nemali svoje ministerstvo a patrili sme pod ministerstvo školstva. Výsledkom práce vtedajšieho štátneho tajomníka bolo napríklad aj to, že na Olympiáde v Paríži sme mali len 15 športovcov, ktorí sa kvalifikovali na základe kritérií. Ostatní sa tam dostali na B-limity, teda kvóty pre rozvojové krajiny. Pritom ešte v Tokiu sme mali ako Slovensko skoro 50 športovcov. Vidíme teda jasný úpadok slovenského športu, ale tvárime sa, že sa nič nestalo.

Petra Vlhová prerušila spoluprácu s Maurom Pinim. Ďakuje mu za profesionalitu a odbornosť

Navyše, keď od niektorých športovcov počujem, že „ja som si to išiel na Olympiádu užiť“… To som asi nepočul nikde inde. Užívať si môžeme dovolenku, ale na Olympiádu má ísť každý podať svoj maximálny výkon, pretože tam bol vyslaný, aby reprezentoval svoju krajinu, za peniaze všetkých ľudí v tom štáte a tomu by mal zodpovedať aj ten výkon.

Mali by sme si teda naliať čistého vína a neklamať si. To, kam šport doviedla bývalá garnitúra, je až neuveriteľné. Ak aj hneď veci zmeníme a začneme odznova, nemôžeme čakať v najbližších rokoch žiadne zázraky. Áno, môže sa objaviť talent typu Peter Sagan alebo Petra Vlhová, ale to nie je zásluha systému. Dostali sme sa do situácie, ako nedávno na Majstrovstvách Európy v zápasení, kde nám medaily získali naturalizovaní Slováci, neboli to úspechy vďaka fungujúcemu systému. Majú si teda teraz všetky zväzy „kupovať“ športovcov? Pokúsiť sa im vybaviť občianstvo a hovoriť, že veď tu máme niekoľko špičkových borcov? Zväzy by mali začať systémovo pracovať s mládežou a rozvíjať talenty až po reprezentačnú úroveň.

V prejave po vašom opätovnom zvolení do čela Slovenského zväzu cyklistiky ste povedali, že bývalá vládna garnitúra nebola športu ako takému veľmi naklonená. V čom to bolo iné oproti vládam pred ňou?

To, čo vtedy asi najviac „zarezalo“ slovenský šport boli covidové opatrenia, bývalé vedenie ich nastavilo asi najprísnejšie, ako sa dalo. Dvaja tenisti spolu nemohli hrať ani vonku, kde boli od seba 20 metrov. Paradoxne, potom dovolili hrať hokej, kde tí športovci boli spolu napríklad aj v šatni a videli sme, že sa následne covidom nakazili celé tímy.

Tam sa urobila veľká chyba a decká jednoducho prestali športovať. Vypadla nám tak možno aj jedna celá generácia. Zoberte si napríklad lyžovanie. Petre Vlhovej zranenie zatiaľ stále bráni v návrate na svahy a okrem bratov Žampovcov za Slovensko v podstate nemá kto lyžovať.

Čo sa týka cyklistiky, nám najviac uškodilo, že ešte stále nemáme infraštruktúru. Bez cyklistickej dráhy to na svetovej úrovni jednoducho nejde. Keď niekto tvrdí, že môžeme trénovať na cestách, tak áno, cestní cyklisti môžu. Ale čo dráhová cyklistika alebo BMX? Navyše, potom mnôžeme povedať, že aj plavec môže trénovať v jazere a atlét môže predsa behať v lese, tak na čo im vlastne je nejaká hala? Bez haly to jednoducho nejde, potrebujete mať športovisko, na ktorom môžete okrem tréningov organizovať aj súťaže.

Dlhé roky bojujete za to, aby na Slovensku vzniklo Národné cyklistické centrum. V akom je to štádiu?

Mali sme už všetko pripravené. Predložili sme projekt, ktorý musel prejsť protimonopolným úradom, útvarom hodnoty za peniaze, atď. Je to veľká investícia za 29 miliónov a milión sme dostali na projektovú dokumentáciu. Spravil sa geologický prieskum, mali sme v prenájme 24 – hektárový pozemok v Orechovej Potôni…

Potom prišla vláda pána Matoviča a všetko nám stopli. Vraj ide o megalomanský projekt a je to Pellegriniho trafika. To je ale absolútny nezmysel, pretože na tom projekte sa pracovalo 8 rokov. Zjavne sme ale nemali dosť ostré lakte a správny lobbing, keďže nás jednoducho vyškrtli. A keď som sa neskôr na konferencii v Poprade bývalého štátneho tajomníka spýtal – je z toho aj záznam – kam zmizlo tých našich 29 miliónov, tak mi gestom naznačil, že sú v tyčinkách do nosa (covidové testy, pozn, redakcie).

Najmä ma nevolajte nový Peter Sagan, vraví Lukáš Kubiš holandským novinárom

Toto sa teda stalo ešte v ére Petra Sagana, ktorý sa za tento projekt tiež postavil s tým, že je veľmi potrebný. Ale nič nepomohlo. Pritom Peťo Sagan je za posledné desaťročia náš najlepší športovec, to je neodškriepiteľné. A cyklistika, ako jediná, nemá u nás svoj stánok.

Navyše, takéto zastrešené cyklistické haly sú okrem prekrytých futbalových štadiónov najväčšie a môžu ich využívať aj iné športy. Nedávno boli v Holandsku atletické Majstrovstvá Európy a boli v cyklistickej hale. Môže sa tam hrať volejbal, tenis, môže sa tam robiť atletika, takmer každý šport. Miesto by tam našli aj menšie športy, ktoré nikdy nebudú mať svoju vlastnú infraštruktúru na úrovni národného centra.

Národné cyklistické centrum by teda malo obrovský význam pre celý slovenský šport z hľadiska tréningových podmienok, ale aj ako priestor pre vrcholné podujatia. Pre cyklistiku je to ale existenčná záležitosť. Ak v horizonte 5 – 10 rokov nebudeme mať halu, tak v podstate budeme iba čakať, či sa nám – ako v záhrade – niečo urodí, nejaký nový Sagan.

Svetová cyklistická federácia náš projekt Národného cyklistického centra označila za geniálny projekt a sľúbila, že keď bude dostavaný, okamžite k nám bude posielať do kempov tých najlepších cyklistov. To znamená, že naše talenty by mohli trénovať s najlepšími a učili by sa tak aj naši tréneri.

Sme v štádiu, že by sme do nejakého trištvrte roka mohli začať stavať. Ak by všetko klaplo, tak ešte pred koncom tohto volebného obdobia by vláda a ministerstvo mohli strihať pásku.

Veľa športovcov sa po ukončení profesionálnej kariéry dalo na podnikanie a mnoho z nich skončilo na mizine. Prečo sa také veci dejú pomerne často? V čom bola a stále je výnimočnosť Petra Sagana, aký tvrdý je v skutočnosti cyklistika šport a ako veľmi sa za ostatné desaťročia zmenila? Koľko kilometrov najazdí ročne profesionálny cyklista a koľko dní je mimo domova? Komu môžu najlepší cyklisti súčasnosti ďakovať za to, že ich príjmy sa pohybujú v miliónoch? Aký úspešný bol minulý rok pre slovenskú cyklistiku a máme v súčasnosti talenty, ktoré by mohli ísť v Saganových stopách? Dozviete sa vo videorozhovore s prezidentom Slovenského zväzu cyklistiky Petrom Privarom.