Svoje rozhodnutie ruský prezident vysvetlil takto: „Vôbec sa nesnažíme a ani nechceme robiť problémy novému ukrajinskému vedeniu. Ale nemôžeme aj naďalej tolerovať situáciu, keď sú ľudia žijúci na území Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky zbavení všetkých občianskych práv. Je to už porušovanie ľudských práv. Chceme pomôcť týmto ľuďom.“

Je jasné, že tento krok Moskvy bude mať vážne a dlhodobé následky. Politici, analytici a médiá mnohých európskych štátov a USA najnovšiu iniciatívu Kremľa kritizujú, v Rusku ju väčšina ľudí podporuje, v Luhanskej a Doneckej republike je táto podpora prirodzene ešte väčšia. Médiá v týchto neuznaných republikách uvádzajú, že obyvateľstvo celých päť rokov čakalo, že Rusko bude pomáhať DĽR a LĽR viac, ale Moskva sa pridržiava Minských dohôd a vyzýva všetky problémy riešiť za rokovacím stolom. Kardinálne kroky doposiaľ nepodnikala.

V súvislosti s najnovším krokom Moskvy ruskí analytici práve vysvetľujú, že v tomto prípade Minské dohody nijako neboli porušené. Minské dohody nič nehovoria o poskytnutí alebo neposkytnutí občianstva. Ale pre samotných obyvateľov Donecka a Luhanska tento krok Vladimíra Putina hovorí veľa… Donecké a luhanské médiá poukazujú na to, že v radoch  obyvateľov oboch republík odteraz panuje optimistická nálada: Rusko na nich nezabudlo, Rusko ich nenechalo napospas osudu a v prípade núdze pomôže…

Rozhodnutie Vladimíra Putina mnohí označia za nejednoznačné, pozoruhodné, ba aj za kontroverzné, ktoré určite zamieša karty v regióne. Prví budú vyzdvihovať plusy, druhí mínusy tohto kroku. Čo to všetko znamená a aké môže mať následky? Pokúsime sa to „rozmeniť na drobné“ a posvietiť si na novú situáciu z rôznych strán. Všetky podobné kroky štátov, vlád a jednotlivých politikov majú niekoľko aspektov: politický, vojenský, etický, hospodársky, morálny a pod.

Politický aspekt neprináša nič nové pod slnkom. Niektoré štáty už dávnejšie zjednodušili možnosť získania svojho občianstva pre obyvateľov iných krajín a veselo vydávajú svoje pasy občanom týchto štátov. Nejakú búrlivú negatívnu reakciu vo svete tieto kroky nevyvolávajú, okrem dotknutých krajín, ktorých vlády, časť verejnosti a médií protestuje proti tomu, aby občania ich krajiny získavali občianstvo iného, väčšinou susedného  štátu. Na Ukrajine rozdáva svoje pasy napríklad aj Maďarsko proti čomu okrem Ukrajiny nikto neprotestuje.

Číže Putin neobjavil Ameriku a nevymyslel bicykel. Akurát, je si určite vedomý toho, že dvojaký meter platí, a že čo je dovolené iným, nemôže byť dovolené Rusku. Preto určite počítal s negatívnou reakciou na Ukrajine, v USA, v Europarlamente, v radoch domácej piatej kolóny a pod.

Na druhej strane vie, že líder veľmoci občas musí urobiť rozhodnutia, ktoré nebudú voňať mnohým oponentom, ale ide mu predovšetkým o záujmy vlastného štátu a ľudí. Je si vedomý toho, že tak, ako Washington bráni Američanov vo všetkých krajinách po celom svete, a tak, ako to robia mnohé iné štáty (napríklad, aj naši južní susedia…), tak aj Moskva tiež má brániť svojich občanov a ľudí ruskej národnosti po celom svete – aj na Ukrajine.

Napriek tomu, že Moskva tvrdo presadzuje dodržiavanie Minských dohôd a práve preto doposiaľ neuznala nezávislosť Donecka a Luhanska, rozhodla sa urobiť ústretový krok pre obyvateľov neuznaných republík: kto chce, získa ruské občianstvo, kto nechce, ponechá si ukrajinské. Je nad slnko jasnejšie, že tento krok v žiadnom prípade neprispeje k zlepšeniu vzťahov Moskvy ani so starým, ani s novým ukrajinským vedením. A Vladimír Putin si to určite uvedomuje. Napriek tomu tento krok predsa urobil.

Dokonca v ruskom parlamente silnejú hlasy, že podobným spôsobom by Moskva mala „rozdávať pasy“ všetkým záujemcom vo všetkých krajinách sveta. Samozrejme, pritom každého záujemcu treba preveriť, či nie je extrémista, terorista a pod. Niektorí analytici poukazujú na to, že je to jeden z komponentov domácej demografickej politiky. Podobným spôsobom by sa podľa nich v priebehu 2 rokov dalo do Ruska prilákať 10 miliónov Rusov alebo iných ľudí, prevažne slovanských národností, ktorí by sa do svojej pravlasti vrátili z viacerých štátov sveta, hlavne z krajín bývalého ZSSR a Európskej únie.

Svojrázne „podvodné kamene“ naznačuje vojenský aspekt vzniknutej situácie, ktorá stále viac a viac pripomína situáciu s tiež neuznanými republikami na Kaukaze – Abcházskom a Južným Osetskom. Aj tam Rusko dlhé roky trvalo na mierovom riešení konfliktu a pokračovaní v rokovaniach. Ako náhle však vypukol ostrý vojenský konflikt, Rusko zasiahlo a ochránilo obyvateľov Abcházska a Južného Osetska.

Mnohí Európania, a hlavne liberáli, demokrati a ostatní slniečkari si iba matne predstavujú, čo a prečo sa odohralo počas „rusko-gruzínskeho“ konfliktu v auguste 2008. Nehovoriac o tom, že protirusky naladení slniečkari nemôžu mať iný postoj voči konaniu Ruska, ale iba totálne negatívny. Veľmi stručne pripomenieme podstatu toho konfliktu a vysvetlíme, prečo je situácia na Donbase dosť podobná.

Podľa slniečkarov Rusko napadlo demokratické Gruzínsko, ktoré chcelo urobiť poriadok na svojom území, v regiónoch. Pripomenieme však, že Abcházsko a Južné Osetsko sa už vtedy takmer dve desaťročia nachádzali v podobnom vzťahu s Gruzínskom, ako v súčasnosti už 5 rokov Doneck a Luhansk s Ukrajinou.

Národnostné konflikty na Kaukaze pokračujú už tisícročia. A celkom kóšer to nebolo ani v období Sovietskeho zväzu. Drobné „nedorozumenia“ však sovietska moc riešila razantne a žiadne väčšie konflikty nepripúšťala. Pred rozpadom ZSSR sa však situácia vyhrotila. Už v r. 1989 Južno-Osetská autonómna oblasť vtedajšej Gruzínskej SSR sa vyhlásila za autonómnu republiku a o rok vyhlásila nezávislosť od Gruzínskej SSR.

V r. 1990 nový zákon „O pravidlách riešenia otázok, spojených s výstupom zväzovej republiky zo ZSSR“ udelil právo autonómnym republikám, oblastiam a iným autonómnym zriadeniam samostatne rozhodovať o otázke výstupu zo ZSSR alebo zväzovej republiky alebo o zotrvaní v ZSSR.  Južné Osetsko využilo tento zákon a svoje právo. A keď 9. apríla 1991 Gruzínsko vystúpilo zo ZSSR, Južné Osetsko zostalo v zostave Sovietskeho zväzu a teda vystúpilo z Gruzínskej SSR, vyhlásilo nezávislosť.

Iba na chvíľku odbočíme. Ak niekomu nevoňalo krymské referendum v marci 2014, mal by si spomenúť na to, že Autonómna Republika Krym v referende ešte za čias ZSSR, na základe platných sovietskych zákonov, v r. 1991 legitímne rozhodla o svojej nezávislosti, suverenite.  Občania Krymu to urobili aj v ďalších referendách, hneď v úvode „svojho pobytu“ v zostave Ukrajiny. Vtedy, a aj podľa ukrajinskej ústavy, Republika Krym mala právo rozhodnúť v referende o svojej nezávislosti, ale vtedy Kyjev legitímne referendum neuznal, čím porušil ukrajinskú ústavu. Takže Krym mal podľa všetkých zákonov získať nezávislosť už v r. 1991 a nie v r. 2014. Preto je Krym úplne legitímne ruský a referendum 2014 to iba potvrdilo…

Abcházsko a Južné Osetsko tiež legitímne vyhlásili svoju nezávislosť a od r. 1992 boli rovnakými nepriznanými republikami, ako je dnes Doneck a Luhansk. V auguste 2008 vtedajšie vedenie Gruzínska (pripomenieme len okrajovo, že vtedajším prezidentom Gruzínska bol Michail Saakašvili), sa rozhodlo silou prinavrátiť „vzbúrenecké“ republiky do zostavy Gruzínska.

Všetko sa začalo 8. augusta útokom gruzínskej armády na Cchinvali a masívnym bombardovaním tohto hlavného mesta Južného Osetska. Mesto bolo zničené na 80 percent… Na území Abcházska a Južného Osetska sa nachádzali ruské jednotky, ktoré mali brániť  obyvateľstvo týchto republík pred možnými útokmi zo strany Gruzínska. Zasiahla ruská armáda a gruzínsky útok zastavila.

A teraz trochu o tom, prečo Rusko malo o dôvod navyše, aby zasahovalo v Južnom Osetsku a bránilo jeho obyvateľstvo. Od začiatku 90. rokov minulého storočia obyvatelia Abcházska a Južného Osetska začali masovo získavať ruské občianstvo. Do roku 2008 v týchto republikách približne 80 percent obyvateľstva malo ruské občianstvo. Logické vysvetlenie: Rusko v auguste 2008 bránilo, takpovediac, svojich ľudí – občanov Ruska.

A teraz je asi mnohým čitateľom jasné, ako sa súčasná situácia na Donbase začína podobať na udalosti spred 11 rokov a prečo najnovšie kroky Putina tak potešili a nadchli drvivú väčšinu obyvateľov Donecku a Luhansku. Doposiaľ ruská armáda nezasahovala do konfliktu na juhovýchode Ukrajiny /aj napriek mnohým klamstvám a „rozprávkam“ slniečkarských politikov a médií/ a aj po piatich rokoch obyvatelia samozvaných republík nemajú istotu, že ich Kyjev predsa nezlikviduje. Teraz sa situácia mení.

Onedlho väčšina obyvateľov Donecku a Luhansku môže mať ruské občianstvo a v prípade masívneho útoku ukrajinských Ozbrojených síl Rusko – či chce alebo nechce – bude musieť brániť svojich ľudí – občanov Ruska, žijúcich v DĽR a LĽR. A práve toto je úplne nová situácia. Práve preto obyvatelia Donecku a Luhansku zasa začali veriť, že Moskva ich nedá zlikvidovať a vždy ochráni.

Úplne stručne o hospodárskych, turistických a iných výhodách, ktoré získajú obyvatelia DĽR a LĽR, ktorí budú mať ruské pasy. S pasmi nepriznaných republík fakticky nemôžu sa dostať nikam von. S ruskými pasmi môžu cestovať po celom svete, podnikať, uzatvárať zmluvy, brať si pôžičky, hypotéky a pod. V tomto prípade Rusko si vezme na seba dodatočnú finančnú ťarchu, bude musieť zabezpečiť sociálne výhody, dôchodky a iné záležitosti pre nových občanov svojho štátu, ale v Rusku vedia, že brániť svojich ľudí a pomáhať im – je to ťažká a nákladná záležitosť, ale jednoducho treba sa postarať o svojich ľudí. Je to aj ten etický, aj morálny aspekt najnovšieho rozhodnutia Vladimíra Putina.

Bezpochyby ruský prezident si uvedomuje, že tieto iniciatívy zjavne nebudú voňať mnohým politikom v Európe a USA, ale predsa sa odhodlal na tento krok. Naznačil, že Rusko nedovolí riešiť situáciu na Donbase vojenskou silou. Bezpochyby to spustí novú vlnu kritiky politikov a slniečkarskych médií a určite aj sankcií vo viacerých krajinách, ale Kremeľ jasne dal najavo, že nepoľaví a, ak Západ a spol. chce riešiť tie alebo iné medzinárodné problémy, musí rokovať s Ruskom a hľadať kompromisy. Inak sa to nedá.

Eugen Rusnák