Môj profil 
Predplatné
Je dnešná EÚ demokratická? Nuž, nie je. Prečo? Napríklad preto, že v jej parlamente neplatí demokratický princíp rovnosti občanov jednotlivých krajín. Jeden slovenský europoslanec reprezentuje cca 340 tisíc (alebo v prípade 14 poslancov po brexite 320 tisíc) občanov, kým jeden europoslanec z Malty, ktorá nemá ani pol milióna obyvateľov zastupuje menej ako 80 tisíc ľudí. A naopak, jeden nemecký europoslanec zastupuje vyše 860 tisíc obyvateľov.
Títo europoslanci hlasujú o dôležitých veciach, pričom ich hlasy v pléne europarlamentu sú rovnocenné: to však zároveň znamená, že hlas jedného maltského občana, ktorý poveril svojím zastupovaním maltského europoslanca, je viac ako desaťkrát silnejší než hlas občana Nemecka, ktorého zastupuje nemecký europoslanec. Je to demokratické? Je zjavné, že nie, pretože demokracia znamená okrem iného rovnosť občanov, čo v tomto prípade dodržané nie je.
Euromudrlanti by nám vysvetlili, že je to preto, že keby bol dodržaný demokratický princíp a každý hlas voliča by mal rovnakú váhu, tak by malo Nemecko v europarlamente takmer dvestokrát viac poslancov ako Malta – a takto je rozdiel iba šestnásťnásobný. Lenže moment; únia je predsa údajne zväzkom rovnocenných a zvrchovaných štátov. A štáty, ak by mali byť naozaj rovnocenné, potom by mali mať aj rovnako silný hlas. Je to v EÚ naozaj tak? Kontrolná otázka: ak má Nemecko šestnásťkrát viac poslancov ako Malta, kto koho prehlasuje vždy, keď sa o niečom rozhoduje? Pravda, euromudrlanti nám aj v tomto prípade vysvetlia, že Nemecko je predsa len trochu väčšie ako Malta, tak je logické, že má väčší hlas…
Vidíme teda, že sa tu miešajú jablká s hruškami, navzájom sa tu popierajú a vylučujú dva princípy: princíp rovnosti občanov s princípom štátnej suverenity. A tak sme vlastne v podobnej situácii ako policajt v tom starom vtipe, ktorý si kúpil termosku a keď mu kolega povedal, že teplé v nej ostane teplé a studené ostane studené, tak si do nej dal horúcu kávu a dva nanuky. V dnešnej EÚ si síce nie sme rovní ako štáty, ale zato ani ako občania.
Bývalý český prezident Václav Klaus nedávno povedal v Londýne: „My, Česi, sme v mnohých ohľadoch rovnako kritickí ako vy (Briti) ku krokom EÚ, k jej nedemokratickosti, necitlivosti a arogancii, k jej samotnej nedemokratickej podstate. Podobne ako vy tu v Londýne, aj my chceme sami rozhodovať o sebe, o našej krajine v Prahe a nie v Bruseli. Takéto jednoduché to je a všetky iné interpretácie sú zámerne zavádzajúce.“
Áno, presne také jednoduché to je: v demokratickej krajine si majú občania o svojich veciach rozhodovať sami. Nepotrebujú nad svojimi národnými orgánmi ešte ďalšie, aby z diaľky rozhodli o niečom, čo si ľudia vo svojej krajine neželajú.
Myšlienka spoločného strešného orgánu suverénnych európskych štátov je bezpochyby dobrá a užitočná. Táto EÚ je však niečím iným. Má nebezpečnú tendenciu postupne sa meniť na centralizovaný superštát. Aj preto mnohí ľudia v eurovoľbách volili tak, ako volili: čoraz viac Európanov je presvedčených, že tento zle utajovaný, ale o to nástojčivejšie z reálnych mocenských centier presadzovaný proces nie je ničím iným, než opäť raz jedným (hoci tentoraz nevojenským, plazivým) pokusom o ovládnutie európskych národov.
Ivan Lehotský
