Svet 21. júla 2015 (HSP/Foto:TASR-Tomáš Halász)
Potrebuje ešte dnešná spoločnosť pravdu, vernosť, krásu, vieru? Sú to už iba pojmy, súce do úst idealistov, ktoré nemajú v reálnom živote miesto? Máme vôbec pravdu radi? Chceme ju v našom živote? Nestala sa ona tou povestnou vetchou starenkou, ktorá nám iba komplikuje trvalý rast hospodárstva? Majú ešte pravdu radi napríklad vedci, ktorí si na ňu istým spôsobom uzurpujú právo?
Mali by mať, lebo inak by sme nemohli veriť výsledkom ich výskumov. Nestalo sa náhodou, že celé hľadanie pravdy zúžili na súťaž o najdlhší zoznam publikačnej činnosti? Aký je dnes vzťah politikov k pravde. Nie je to náhodou už smiešna otázka? Lebo sa títo huncúti usilovne cvičia v žonglovaní argumentmi a už dosiahli takú dokonalosť, že dokážu vyargumentovať čokoľvek, aj evidentnú lož, ak ide o profit. Mať profit, to je „cesta a pravda“ dnešnej spoločnosti. Povieme musel tak, lebo inak by bol stratový a teda blázon. Veď išlo o peniaze! Majú ešte pravdu radi obyčajní ľudia? Alebo im iba komplikuje život, tak nech im ide z cesty. Nepotrebujú ju, lebo namiesto nej majú „múdrosť davu“, ktorá sa na nich valí zo sociálnych sietí a z „reality shows“.
Mnohé lži sa stali súčasťou nášho života a nenápadne infiltrovali náš život prichádzajúc z rôznych zdrojov, najčastejšie z médií. Všetci tí očarujúci filmoví hrdinovia v úlohách sympatických zločincov ba dokonca vrahov, ktorých duši sa máme učiť rozumieť. A vykrádači bánk, to sú predsa takí úspešní a inteligentní chlapíci. A čo veď banky sú bohaté, zopár miliónikov im nebude chýbať! Áno sú bohaté, vďaka úspor nás všetkých! Ale veď sme si už predsa zvykli, že z našich úspor sa ulieva kadekomu v nespočetných kauzách, ktoré nami financované súdnictvo nemá silu vyriešiť. A tak sa pravá múdrosť nahrádza vybitosťou alebo, ako by bratia Česi povedali, „vychytralostí“.
Alebo také malé, súkromné lži. Ako napríklad, že keď manželka, zostarne spolu so mnou, treba ju vymeniť za mladší model a prežiť novú mladosť. Zažila som, ako sa muž na stretnutí 50tnikov ospravedlňoval, že má stále tú istú manželku. Alebo, že homosexualita nie je úchylka, aj keď naša anatómia je evidentným dôkazom toho, že je. Alebo, že mladé dievča je pekné kvôli tetovaniu a „pearsing“, a keď je viac vyzlečené ako oblečené, že je príťažlivé. Alebo, že deťom nevadí, keď sa rodičia rozvedú, že si zvyknú, a napokon budú mať mnoho-tvárnejšiu rodinu. A ešte zaujímavejšiu rodinu budú mať, keď si ich adoptuje homosexuálny pár. Že je lepšie, keď ide žena na dovolenku s priateľkou ako s manželom, lebo manželský partner predstavuje problémy (napríklad hypotéku) a od toho je potrebné si oddýchnuť. Že každý má právo žiť, ako sa mu páči. Myslime na to, že keď to budú robiť všetci, a bude to proti pravde a záujmu budúcich generácií, tak dôsledkom bude vnútorný rozklad našej spoločnosti.
Ale povedzme si otvorene, sú aj veľkolepejšie lži. Napríklad, že je našou povinnosťou budovať multikultúrnu Európu. To by sa dalo, za predpokladu, že každá kultúra bude mať v spoločnosti svoje miesto a nechá ostatné kultúry žiť. Ak by však bola niektorá kultúra agresívnejšia a netolerantná a chcela by sa násilím šíriť, ostatné tolerantné kultúry by boli ohrozené alebo jednoducho zdecimované. Nepripomína Vám to niečo? Multikultúrna spoločnosť je ako keď pomiešate všetky farby a v lepšom prípade dostanete bielu (ako pri svetle) v horšom šedivú, teda akúsi obdobu absencie kultúry. Európa je preto taká aká je, lebo bola vybudovaná na kresťanských základoch. A kresťanstvo má niečo vzácne a to je aktívna láska k inému človeku, aj k nepriateľovi aj k islamistovi, ktorý sa už v detstve učí, že nevercov je potrebné využívať aj vraždiť, ak sa dá, bez výčitiek svedomia.
No najväčšia zo všetkých lží je, že to všetko nie je až také zlé. Že to všetko je v dnešnom svete nevyhnutné. Že je potrebné sa prispôsobiť, lebo kto sa prispôsobí, ten prežije. A tak si zvykáme na stále nehoráznejšie „pravdy“. Niekto by mohol namietať, že sú prípady, keď nevieme presne, kde je pravda. Ale na druhej strane sú prípady, keď je pravda zjavná a jej relativizácia je jednoducho aktom nepoctivosti a alibizmu, ktorý túto zjavnú pravdu potiera, lebo je nepohodlná, lebo keby sme ju uznali, museli by sme s tým niečo urobiť.
S úctou a vernosťou k pravde, respektíve s jej nedostatkom súvisí aj protekcionalizmus a korupcia – dva najzhubnejšie nádory spoločnosti. Keď budeme naďalej uprednostňovať príbuzné firmy pri získavaní štátnych zákaziek, ak budeme dávať excelentné posudky na projekty našich kamarátov, aby boli financované, ak budeme ovplyvňovať výber zamestnancov na určité lukratívne pozície, ba dokonca vyberať žiakov ľudovej školy umenia na verejný koncert podľa toho kto je koho, strýko, syn, kamarát, straník, učiteľ, žiak a pod, všetky tie záležitosti, o ktorých takto rozhodneme, začnú upadať. Nechajme preto šikovných robiť to, čo vedia. Nechajme schopných, aby sa stali úspešnými a zároveň vychovávajme mladé generácie tak, aby im nebol cudzí princíp solidarity. Nechajme všetkých, aby si v spoločnosti našli svoje miesto a hrdo ho zastávali aj keď nejde o lukratívnu pozíciu. Vychovávajme k solidarite, nie ku promiskuite. Prestaňme relativizovať pravdu, vernosť a lásku a vysmievať sa obetavému prístupu, ochote pomôcť a podeliť sa.
Zatiaľ je v spoločnosti stále dosť poctivých ľudí, ktorí niečomu veria a podľa toho aj žijú. Vďaka nim systém ešte neskolaboval. Vážme si ich, aj keď ich nepoznáme po mene, keďže to nie sú celebrity. Iba oni môžu ešte zachrániť našu spoločnosť. V konečnom dôsledku záleží predovšetkým na nás všetkých. Ak my budeme hovoriť pravdu, ak my budeme verní, ak my budeme niečomu veriť a podľa toho žiť, udržíme pravdu, vernosť a vieru pri živote. Ak nie, posunieme tieto už iba pojmy do akéhosi imaginárneho sveta, ktorý nebude mať nič spoločné s našimi reálnymi životmi.
doc., Ing. Kristína Machová, PhD.