• Štát si v koncepcii naplánoval viac monitoringu, školení, spravodajských výstupov, deradikalizácie a expertov.
• V dokumente však chýba tvrdá poistka, ktorá by občanovi jasne ukázala hranicu medzi slobodou prejavu a extrémizmom.
• Najcitlivejšie to vidno pri historických materiáloch, kritike Izraela a pripomienkach Úradu vlády, ktoré chceli do dokumentu dostať silnejšiu ochranu slobody slova.

Vláda takto pred rokom schválila Koncepciu prevencie a boja proti radikalizácii a extrémizmu do roku 2028. Oficiálne má chrániť demokratický právny štát pred radikalizáciou, extrémizmom a nenávistnými prejavmi. Predkladacia správa hovorí, že dokument určuje priority Slovenska, hodnotí vývoj v rokoch 2020 až 2024 a ukladá úlohy ústredným orgánom štátnej správy.

Na prvé počutie to znie rozumne. Štát má chrániť občanov pred násilím, terorizmom, výzvami na útoky a organizovaným extrémizmom. Lenže pri verejnom prejave nestačí posilniť iba štát. Ak sa rozširujú nástroje boja proti extrémizmu, musí sa zároveň posilniť aj istota občana, že nebude trestaný za názor, citáciu alebo politickú kritiku, ktorej hranicu nemohol dopredu rozpoznať.

Nie Bombic, ale hranica zákona

Viditeľnou ilustráciou tejto témy je prípad Daniela Bombica. Špecializovaný trestný súd ho v marci 2026 neprávoplatne uznal vinným zo skutkov obžaloby, ktoré sa týkali viacerých extrémistických trestných činov. Uložil mu trojročný podmienečný trest so skúšobnou dobou štyri roky. Rozsudok nie je právoplatný.

Podľa medializovaných informácií išlo o 26 skutkov. Spomínali sa výroky o „bielych deťoch“, „bielej genocíde“, podnecovanie národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti aj zverejňovanie osobných údajov. V procese vypovedal aj znalec z oblasti politického extrémizmu, ktorý posudzoval kontext gesta OK, viaceré výroky a aj publikáciu Protokoly sionských mudrcov.

Bombicov prípad ukazuje, že trestné činy verejného prejavu nie sú teória. Človek sa pri nich môže dostať do väzby, pred súd a k neprávoplatnému odsúdeniu za skutky postavené na slovách, symboloch, kontexte, úmysle a výklade.

Preto sa netreba zaseknúť na jednej osobe. Treba sa pozrieť na štátny dokument, ktorý má do roku 2028 určovať, ako Slovensko bude s radikalizáciou a extrémizmom pracovať.

Koncepcia nemení zákon, ale mení prax štátu

Koncepcia nie je novela Trestného zákona. Sama nezavádza nový trestný čin, nezakazuje nové výroky a nikoho neposiela pred súd ani za mreže. Jej význam je inde. Nastavuje štátnu politiku a určuje, čomu sa budú venovať ministerstvá, polícia, školy, odborníci, Slovenská informačná služba a ďalšie inštitúcie.

V úlohách sa objavujú monitorovacie správy o stave extrémizmu, prieskumy, zásady citlivého mediálneho informovania, zvyšovanie odbornosti pracovníkov v prevencii, posilnenie znalcov, prenos informácií na políciu, spravodajské opatrenia SIS, deradikalizačný program a monitorovanie postojov žiakov aj zamestnancov škôl.

Že nejde iba o papierový plán, ukazuje aj prax rezortu vnútra. Ministerstvo po schválení koncepcie informovalo o preventívnej kampani „Na vlastnej koži“, do ktorej sa podľa rezortu prihlásilo viac ako 12 000 detí z celého Slovenska. Taká aktivita môže mať pri ochrane detí zmysel. O to viac však platí, že ak štát vstupuje do škôl s témami radikalizácie, extrémizmu, nenávisti a bezpečnosti, musí presne rozlišovať medzi skutočným rizikom a názorom, otázkou, pochybnosťou alebo politickým nesúhlasom.

Úlohy posilňujú schopnosť štátu sledovať, vyhodnocovať a preventívne zasahovať. Práve preto je rozhodujúce, čo v zozname chýba. Koncepcia neukladá preveriť, či sú extrémistické paragrafy dostatočne jasné. Nežiada verejne zrozumiteľnú hranicu medzi zákonným prejavom a trestným činom. Neráta s metodikou pre historické materiály, citácie, výskum, politickú polemiku alebo ostrú kritiku štátu či ideológie.

To je hlavný nepomer celej koncepcie. Štát si rozpisuje, ako bude lepšie sledovať, analyzovať, školiť a zasahovať. Občan však nedostáva rovnako jasnú odpoveď, ako má sám dopredu vedieť, čo ešte smie povedať, zdieľať alebo citovať.

Nie je zoznam zakázaných kníh. Je výklad účelu, symbolov a kontextu

Najlepšie to vidno na pojme extrémistický materiál. Trestný zákon nepracuje so zoznamom zakázaných kníh alebo symbolov, ktorý by si občan otvoril a jednoducho zistil, či je konkrétny titul, znak alebo obrázok trestnoprávne rizikový. Pracuje so všeobecnou definíciou materiálu a s tým, čo s ním človek robí.

Extrémistickým materiálom môže byť text, symbol, program alebo ideológia skupiny a hnutia smerujúceho k potláčaniu základných práv a slobôd. Môže ním byť aj materiál obhajujúci, podporujúci alebo podnecujúci nenávisť, násilie alebo neodôvodnene odlišné zaobchádzanie voči skupine osôb alebo jednotlivcovi. Zároveň platí, že za extrémistický materiál sa nepovažuje materiál používaný preukázateľne na vzdelávacie, zberateľské alebo výskumné účely.

Problém nie je nový. Erik Surmánek už v roku 2017 upozornil na význam slova „preukázateľne“ pri tejto výnimke. Michal Malatinský v roku 2021 pri prechovávaní extrémistického materiálu pomenoval konflikt s princípom ultima ratio, právnou istotou a súkromím. Obaja mierili k jednej veci: trestný zákon má byť napísaný tak, aby človek vedel, čo je zakázané.

Práve tu sa začína problém pre bežného človeka. Rovnaký text môže byť v knižnici, v historickej štúdii alebo vo výskume. No ak ho niekto zverejní na sociálnej sieti, rozhodovať nebude iba samotný titul. Rozhodovať bude účel, kontext, sprievodný komentár, publikum, opakovanie a výklad orgánov.

Ak niekto povie, že určitá publikácia existuje, je to jedna vec. Ak ju opakovane odporúča sledovateľom ako text, ktorý majú čítať, a používa ju na presadzovanie vlastného ideologického výkladu, súd to môže vyhodnotiť inak. Presná hranica medzi týmito polohami však nie je v zákone napísaná ľudskou rečou. Občan ju často spozná až vtedy, keď ju za neho vyloží orgán činný v trestnom konaní alebo súd.

Nejde o drobnosť. Pri rozširovaní extrémistického materiálu hrozí v základnej sadzbe jeden až päť rokov, pri verejnom spáchaní tri až osem rokov. To je trestné právo s možnosťou straty slobody.

Pri symboloch je neistota ešte viditeľnejšia. Starší slovenský metodický materiál ministerstva vnútra zaradil symboliku používanú na odznaku Batalionu Azov medzi symboly pravicových skupín. Po ruskej invázii na Ukrajinu sa však Azov v západnom priestore prestal posudzovať tak jednoducho: Meta ho v roku 2023 odstránila zo zoznamu nebezpečných organizácií a USA v roku 2024 zrušili obmedzenia na podporu brigády Azov. Ak sa význam symbolu mení podľa času a politického kontextu, no občan nemá verejný zoznam ani jasné pravidlá, hranicu za neho dotvárajú experti a súdy až spätne. Pri trestnom práve je to nebezpečný stav.

Koncepcia občanovi nehovorí, ako sa má v tejto šedej zóne orientovať. Ak zákon stojí na účele a kontexte, treba sa pýtať aj na to, podľa akého slovníka bude štát tento účel a kontext vyhodnocovať.

Slovník koncepcie je širší než trestný zákon

Koncepcia má aj slovník pojmov. Nie je to detail pre odborníkov. Podľa takéhoto jazyka sa môže štát učiť, čo má monitorovať, rozpoznávať, vyhodnocovať a vysvetľovať školám, úradom či expertom.

Pri antisemitizme koncepcia preberá pracovnú definíciu IHRA a výslovne uvádza, že ide o právne nezáväznú pracovnú definíciu. Tá na jednej strane hovorí, že kritiku Izraela podobnú kritike akejkoľvek inej krajiny nemožno považovať za antisemitizmus. Na druhej strane však medzi príkladmi antisemitizmu uvádza aj prirovnávanie súčasnej izraelskej politiky k politike nacistov.

Práve tu vzniká dnešná citlivá hrana. Občan môže ostro kritizovať štát Izrael, izraelskú vládu alebo izraelskú armádu za konanie v Gaze, Libanone či Iráne. Taká kritika nemá byť automaticky posúvaná do roviny nenávisti voči Židom. Zároveň však platí, že pri tvrdom jazyku, historických prirovnaniach a politicky výbušných formuláciách môže vzniknúť spor, či ide ešte o kritiku štátu, alebo už o antisemitský prejav.

Táto otázka nie je akademická. Medzinárodný súdny dvor v januári 2024 v spore Juhoafrickej republiky proti Izraelu nariadil predbežné opatrenia podľa Dohovoru o genocíde. Súd tým nepovedal, že genocída bola dokázaná. Povedal, že podozrenie je dosť vážne na to, aby nariadil Izraelu predbežné opatrenia. Nezávislá vyšetrovacia komisia OSN v septembri 2025 uviedla, že Izrael podľa jej záverov spáchal genocídu v Gaze.

V takej situácii musí mať slovenský občan istotu, že vecná, hoci aj ostrá kritika izraelskej politiky nebude automaticky čítaná ako nenávisť voči Židom. Práve preto je problém, ak štát pracuje so širokými pracovnými definíciami, ale súčasne neposilní právnu istotu slobody prejavu. O to dôležitejšie je, že aj v pripomienkach ku koncepcii sa objavil pokus dostať do dokumentu silnejšiu poistku otvorenej diskusie.

Poistka slobody prejavu sa do dokumentu dostávala ťažko

Najzaujímavejšia stopa v celom materiáli je vo vyhodnotení pripomienok. Úrad vlády žiadal vypustiť pojem „brániacej sa demokracie“, lebo sa podľa neho často používa aj na obhajobu pochybných opatrení, boja proti dezinformáciám či cenzurovania názorových oponentov. Táto pripomienka bola akceptovaná.

Úrad vlády žiadal doplniť do cieľov koncepcie aj ochranu slobody prejavu a podporu otvorenej a vyváženej spoločenskej diskusie aj v tabuizovaných témach. Argumentoval, že posuny k okliešťovaniu slobody slova a represívne snahy môžu prispievať k radikalizácii. Táto pripomienka bola prijatá iba čiastočne.

Tu je jadro sporu. Úrad vlády nehovoril, že štát nemá stíhať skutočných extrémistov. Hovoril, že boj proti extrémizmu potrebuje brzdu proti tomu, aby sa z pojmov extrémizmus, dezinformácie alebo brániaca sa demokracia stal nástroj na vytláčanie nepohodlných názorov z verejnej diskusie.

V pozadí je aj politický paradox. Boj proti extrémizmu, dezinformáciám a nenávistným prejavom sa stal priestorom pre projekty, školenia, metodiky, kampane a mimovládne aktivity platené z verejných zdrojov. Časť voličov súčasnej vlády čakala, že tento model sa pri konsolidácii obmedzí. Koncepcia však ide skôr opačne: počíta so spoluprácou s občianskou spoločnosťou, preventívnymi projektmi, sieťovaním odborníkov a posilňovaním odolnosti voči dezinformáciám.

Ak sa preventívny svet rozširuje bez rovnako silnej ochrany slobody prejavu, môže mať občan pocit, že štát neobmedzuje náhubok, iba mení jeho správcu.

Úsilie Úradu vlády sa nestretlo len so súhlasom. Objavila sa kritika, že jeho pripomienky akoby smerovali proti zámerom koncepcie a že slobodná diskusia sa môže zvrhnúť do šírenia lživých informácií či podnecovania k nenávisti. Ak sa ochrana slobody prejavu začne chápať ako prekážka, problém neleží iba v jednom dokumente, ale v celom prístupe štátu k verejnej debate.

Demokratický štát sa bráni aj tým, že občan sa nemusí báť slova

Slovensko nepotrebuje chrániť extrémizmus, výzvy k násiliu, rasovú nenávisť, vyhrážky, teroristickú propagandu ani oslavovanie zločinov. Také konanie musí štát vedieť postihnúť. Lenže pri slovách je hranica citlivejšia než pri činoch. Verejný prejav môže byť hlúpy, provokatívny, ostrý, nepresný alebo nepríjemný. Nie každý taký prejav má patriť do trestného práva.

Práve preto nestačí, aby štát v boji proti extrémizmu posilňoval iba svoje vlastné nástroje. Musí posilniť aj istotu občana. Bežný človek má dopredu vedieť, kde sa končí názor, citácia, historický materiál, politická kritika alebo nepríjemná otázka a kde sa začína trestný čin.

Ak túto hranicu štát nevysvetlí zrozumiteľne, nebude rásť dôvera v právny štát. Bude rásť strach z výkladu. A strach z výkladu je pri slobode prejavu presne to, čo demokratický štát nemá vyrábať.

Demokratický štát sa nebráni iba tým, že sleduje extrémistov. Bráni sa aj tým, že obyčajnému občanovi nedovolí báť sa zákona pre názor, citáciu alebo otázku.