A to vyvoláva otázku, nakoľko je pravdepodobné, že západné armády vstúpia do vojny na strane Ukrajiny? Treba poznamenať, že doteraz bol hlavným postulátom krajín NATO princíp “pomôcť Ukrajine, ale nezapájať sa do vojny sami”.

Dôvod je jasný – hrozba vojny s Ruskom, ktoré má najsilnejší jadrový arzenál na svete. O to viac, že táto hrozba sa z Moskvy pravidelne pripomína.

A existujú len dve možnosti, kedy a ako môžu krajiny NATO priamo zasiahnuť do vojny z vlastnej iniciatívy.

Prvá je v prípade plnej dôvery, že Rusko v reakcii nepoužije svoj jadrový arzenál. To je však možné len v prípade, že v Rusku nastane zmätok a chaos. A v skutočnosti tam nebude žiadny vodca schopný stlačiť jadrové tlačidlo. To je však v súčasnosti, po neúspechu Wagnerovej vzbury a smrti Prigožina, čisto hypotetická možnosť.

Druhou možnosťou je postupné budovanie oficiálnej vojenskej prítomnosti jednotiek NATO na Ukrajine (tá neoficiálna podľa západných médií už dávno existuje). V skutočnosti ide o plán, ktorý, ako napísal Ivo Daalder, bývalý stály predstaviteľ USA pri NATO, pred niekoľkými týždňami poslal spojencom v Aliancii náčelník francúzskeho generálneho štábu Thierry Burkhardt. Jeho podstatou je začať v malom. Napríklad vyslať expertov na odmínovanie, školiteľov. Umiestniť jednotky mimo frontovej línie, ale na dôležitých obranných líniách, aby sa z nich uvoľnil ukrajinský vojenský personál, ktorý by bol poslaný na frontovú líniu. V skutočnosti zrejme práve rastúci nedostatok personálu v AFU a problémy s mobilizáciou (o ktorých bijú na poplach západné médiá a vojenskí experti) boli dôvodom na diskusiu o možnostiach, ako by západní partneri mohli pomôcť aspoň čiastočne vyriešiť tento problém. Možno práve tu sa zrodil Macronov a Burkhardtov plán vyslať na Ukrajinu “obmedzený kontingent”. Na začiatok. A tam ďalej sledovať, ako sa situácia vyvinie.

Ale aj tento nápad bol v NATO vnímaný väčšinou negatívne pre vysoké riziko priameho stretu s Ruskom.

Rusko môže aj menšiu oficiálnu prítomnosť západných armád na Ukrajine považovať za skúšobný krok, po ktorom, ak nebude nasledovať reakcia Moskvy, bude nasledovať širšie zapojenie vojsk NATO (napr. letectva a námorníctva), čo dramaticky zmení pomer síl na fronte.

Preto existuje riziko, že akýkoľvek vstup zahraničných vojsk na Ukrajinu bude Ruská federácia vnímať ako vyhlásenie vojny. Moskva to už dala takmer jednoznačne najavo. Zároveň, ako už “Strana” napísala, Rusko už dlho diskutuje o tzv. karibskom scenári – zvýšiť stávky na maximum (ako počas “karibskej krízy” v roku 1962) a položiť Západu ultimátum s požiadavkou zastaviť dodávky zbraní na Ukrajinu s hrozbou, že v opačnom prípade uskutoční jadrový úder. Ako možný dôvod vyhlásenia ultimáta sa uvádzali dodávky rôznych druhov zbraní. Napríklad rakety dlhého doletu a údery s nimi na území Ruskej federácie. Ale zavedenie vojsk NATO poskytne ešte “výhodnejší” (z pohľadu Moskvy) dôvod na ultimátum. A výrazne posilní pozíciu tej časti ruského vedenia, ktorá trvá na tvrdých krokoch voči Západu. Prirodzene, nikto zatiaľ nemôže s istotou povedať, nakoľko je samotný Putin pripravený takéto ultimátum reálne vydať a následne ho splniť. Ale súdiac podľa reakcie západných krajín na Macronovo vyhlásenie sa riziko takéhoto kroku hodnotí ako vysoké.

Najmä preto, že aj v prípade prudkého zhoršenia situácie na fronte existuje okrem priameho zásahu NATO s hrozbou jadrovej vojny ešte jedna možnosť, ako zabrániť porážke Ukrajiny – uchýliť sa ku “kórejskej možnosti”.

To znamená zastaviť vojnu na fronte, čo by neznamenalo ani porážku, ani kapituláciu Ukrajiny, ani Západu. Keďže ukrajinská štátnosť, prístup k moru, a čo je najdôležitejšie – armáda budú zachované. Otázkou je len ochota všetkých strán pristúpiť na túto možnosť.

Celkovo Macronove vyjadrenia o nasadení vojsk, ako aj jeho emotívne výzvy “prestaňte byť zbabelcami” svedčia o tom, že Západ sa dostáva do krízy, do ktorej sa dostáva predchádzajúca stratégia voči Ukrajine, ktorej sa USA a EÚ držali od jesene 2021.

Vtedy mal Washington dve možnosti postupu, ktoré mohli zabrániť vojne.

Prvou bolo dať Putinovi jasne najavo, že útok na Ukrajinu by sa rovnal útoku na USA, ktoré by v reakcii použili celý arzenál svojich prostriedkov.

Druhou možnosťou je prijať kompromisy, ktoré Moskva v tom čase ponúkla. Hovoríme o návrhoch Ruska z decembra 2021 o novom bezpečnostnom systéme v Európe so zárukami, že NATO sa nebude rozširovať na východ. Najmä preto, že v tom čase nikto nemal v úmysle prijať Ukrajinu do NATO.

V prvom aj druhom variante je veľmi pravdepodobné, že Rusko by inváziu nezačalo.

Washington si však v dôsledku toho zvolil istú “strednú cestu”, ktorá sa už vtedy zdala byť mimoriadne zvláštna a u pozorovateľov vyvolala podozrenie, že Washington tlačí Putina k vojne.

Na jednej strane Západ kategoricky odmietal akékoľvek kompromisy v otázke rozširovania NATO. Na druhej strane Biden opakovane vyhlasoval, že USA do vojny nevstúpia, ale budú na Rusko tlačiť sankciami a dodajú Ukrajine nejaké zbrane (vtedy sa však hovorilo nanajvýš o Javelinoch a Stingeroch; o tankoch alebo lietadlách nemohla byť reč). Na tretej strane boli západné médiá plné článkov o tom, ako ruská armáda rozdrví Ukrajinu v priebehu niekoľkých dní alebo týždňov.

Aké je vysvetlenie tejto stratégie? Jedným z pravdepodobných vysvetlení je, že Washington nepovažoval ruský útok na Ukrajinu za taký veľký problém pre seba, aby sa mu oplatilo robiť Moskve ústupky alebo jej naopak hroziť vojnou.

Je možné, že Washington nevnímal inváziu ako problém, ale ako príležitosť – príležitosť čo najviac oslabiť Rusko a čo najviac pripútať Európu k Spojeným štátom. Aj keby sa Rusku podarilo dosiahnuť rýchle víťazstvo (a takéto hodnotenia boli na Západe pred vojnou celkom bežné), USA kalkulovali s tým, že by ho aj tak veľmi oslabili sankcie a potreba “stiahnuť” obsadenú Ukrajinu. A Európa by bola stále v ešte užšom spojenectve s USA a ruská energia by bola stále vytláčaná z európskeho trhu a nahrádzaná americkou energiou.

A ak by Rusko nezískalo rýchle víťazstvo – mohlo by to mať ešte väčší účinok a z dlhodobého hľadiska by to mohlo viesť k začiatku veľkých otrasov vo vnútri Ruskej federácie, ako aj k zmene Putinovho režimu.

Prvý rok vojny Západ vnímal ako triumf zvolenej stratégie. Rusko nielenže nedosiahlo rýchle víťazstvo, ale utrpelo aj bolestivé porážky. A stiahnutie ukrajinských vojsk k hraniciam v roku 1991 sa už nezdalo ako fantastická možnosť. Ani nepokoje v samotnej Ruskej federácii sa nepozdávali. Tieto nádeje však neboli opodstatnené. A v treťom roku vojny je situácia na fronte pre Ukrajinu oveľa horšia. a prognózy expertov – čoraz pochmúrnejšie.

A teraz sa Západ nachádza na rázcestí

USA sú zatiaľ odhodlané pokračovať v rovnakej línii – nerobiť kompromisy s Ruskom, naďalej pomáhať Ukrajine, ale nevstupovať do vojny. Čoraz viac sa však objavujú pochybnosti, či takáto stratégia dokáže pomôcť AFU aspoň udržať obranu (nehovoriac o víťazstve vo vojne). O to viac, že aj s pomocou sú neustále problémy – jednak pre obmedzené možnosti vojensko-priemyselného komplexu, jednak pre vnútropolitické problémy v USA. Zároveň je pre Západ už teraz veľmi bolestivé pripustiť úplné víťazstvo Ruskej federácie na Ukrajine, na rozdiel od situácie na začiatku roka 2022 – investovalo sa príliš veľa úsilia a geopolitické škody budú príliš veľké.

Najbližšie mesiace, prípadne rok, ukážu, do akej miery je pokračovanie v predchádzajúcej línii životaschopné – či sa podarí odblokovať pomoc, či sa front udrží. A ak sa ukáže, že stratégia nefunguje, Západ bude stáť pred voľbou medzi dvoma ďalšími možnosťami – prekročiť “červené línie” a viesť k priamemu zapojeniu do vojny s Ruskom, alebo zastaviť vojnu a rokovať s Ruskom, pričom sa vráti k návrhom nového bezpečnostného systému v Európe, ktoré boli oznámené v decembri 2021.

Prečítajte si tiež

• Pentagón potvrdil, že Macron má pravdu: NATO bude musieť ísť do vojny s Ruskom
• Macron prelomil mlčanie. Vyšleme vojakov na Ukrajinu? Fico: V Paríži bola čisto bojová atmosféra
• Macronovi “vojaci” sú na Ukrajine už dávno