Peniaze hýbu svetom

Bratislava 9. mája 2023 (HSP/Jeffsachs/Foto:Pixabay,TASR/AP-Cliff Owen)

Kľúčom k hospodárskemu rozvoju a odstráneniu chudoby sú investície, píše Jeffrey D. Sachs vo svojom poslednom príspevku. Národy dosahujú prosperitu investovaním do štyroch priorít. Najdôležitejšia je investícia do ľudí prostredníctvom kvalitného vzdelávania a zdravotnej starostlivosti. Ďalšou je infraštruktúra, ako napríklad elektrina, bezpečná voda, digitálne siete a verejná doprava.  Treťou prioritou je prírodný kapitál, ochrana prírody. Štvrtou prioritou sú investície do podnikov. Kľúčom sú financie: mobilizácia finančných prostriedkov na investovanie v potrebnom rozsahu a rýchlosti

Svet by mal v zásade fungovať ako prepojený systém.  Bohaté krajiny s vysokou úrovňou vzdelania, zdravotnej starostlivosti, infraštruktúry a podnikateľského kapitálu by mali poskytnúť dostatok finančných prostriedkov chudobným krajinám, ktoré musia urýchlene vybudovať svoj ľudský, infraštruktúrny, prírodný a podnikateľský kapitál.  Peniaze by mali prúdiť z bohatých do chudobných krajín.  Keď sa rozvíjajúce sa krajiny stanú bohatšími, zisky a úroky budú prúdiť späť do bohatých krajín ako výnosy z ich investícií.

To je výhodné pre obe strany.  Profitujú z toho bohaté aj chudobné krajiny. Chudobné krajiny sa stávajú bohatšími, bohaté krajiny získavajú vyššie výnosy, ako keby investovali len do svojich vlastných ekonomík.

Napodiv, medzinárodné financie takto nefungujú.  Bohaté krajiny investujú najmä do bohatých ekonomík.  Chudobnejšie krajiny dostávajú len kvapky finančných prostriedkov, ktoré nestačia na to, aby sa vymanili z chudoby. Najchudobnejšia polovica sveta (krajiny s nízkymi a nižšími strednými príjmami) v súčasnosti produkuje približne 10 biliónov dolárov ročne, zatiaľ čo najbohatšia polovica sveta (krajiny s vysokými a vyššími strednými príjmami) produkuje približne 90 biliónov dolárov. Financovanie z bohatšej polovice do chudobnejšej polovice by malo predstavovať asi 2 – 3 bilióny dolárov ročne.  V skutočnosti je to len malý zlomok tejto sumy.

Problémom je, že investovanie do chudobnejších krajín sa zdá byť príliš riskantné.  Je to pravda, ak sa pozrieme na krátkodobé obdobie.  Predpokladajme, že vláda krajiny s nízkymi príjmami si chce požičať na financovanie verejného vzdelávania.  Ekonomická návratnosť vzdelávania je veľmi vysoká, ale na jej realizáciu je potrebných 20 – 30 rokov, keďže dnešné deti absolvujú 12 – 16 rokov školskej dochádzky a až potom vstupujú na trh práce.  Pôžičky sú však často poskytované len na 5 rokov a sú denominované v amerických dolároch, a nie v národnej mene.

Predpokladajme, že krajina si dnes požičia 2 miliardy USD, ktoré sú splatné o päť rokov.  To je v poriadku, ak o päť rokov môže vláda refinancovať tieto 2 miliardy dolárov ďalšou päťročnou pôžičkou.  Pri piatich refinančných pôžičkách, každej na päť rokov, sa splácanie dlhu odloží o 30 rokov, pričom dovtedy ekonomika porastie natoľko, že dlh splatí aj bez ďalšej pôžičky.

V určitom okamihu však krajina pravdepodobne zistí, že je ťažké refinancovať dlh.  Možno pandémia, banková kríza na Wall Street alebo volebná neistota vystraší investorov.  Keď sa krajina pokúsi refinancovať 2 miliardy dolárov, ocitne sa mimo finančného trhu.  Bez dostatočného množstva dolárov a bez novej pôžičky nespláca svoje záväzky a ocitne sa na pohotovosti MMF.

Ako vo väčšine prípadov na pohotovosti, ani tu nie je príjemné pozerať sa na to, čo nasleduje.  Vláda znižuje verejné výdavky, vyvoláva sociálne nepokoje a čelí zdĺhavým rokovaniam so zahraničnými veriteľmi.  Krajina sa skrátka dostáva do hlbokej finančnej, hospodárskej a sociálnej krízy.

Keďže to ratingové agentúry ako Moody’s a S&P Global vopred vedia, udeľujú týmto krajinám nízke úverové hodnotenie, nižšie ako “investičný stupeň”.  V dôsledku toho si chudobnejšie krajiny nemôžu dlhodobo požičiavať.  Vlády potrebujú dlhodobo investovať, ale krátkodobé pôžičky tlačia vlády ku krátkodobému mysleniu a investovaniu.   

Chudobné krajiny tiež platia veľmi vysoké úrokové sadzby. Zatiaľ čo vláda USA platí za 30-ročné pôžičky menej ako 4 % ročne, vláda chudobnej krajiny často platí za 5-ročné pôžičky viac ako 10 %.

MMF zasa vládam chudobnejších krajín odporúča, aby si nepožičiavali príliš veľa.  MMF v podstate hovorí vláde: radšej sa zrieknite vzdelávania (alebo elektriny, alebo bezpečnej vody, alebo asfaltových ciest), aby ste sa vyhli budúcej dlhovej kríze.  To je tragická rada!  Jej výsledkom je skôr pasca chudoby než únik z chudoby.

Situácia sa stala neúnosnou.  Bohatšia polovica sveta chudobnejšej polovici sveta hovorí: dekarbonizujte svoj energetický systém, zabezpečte všeobecnú zdravotnú starostlivosť, vzdelávanie a prístup k digitálnym službám, chráňte svoje dažďové pralesy, zabezpečte bezpečnú vodu a hygienu a ďalšie.  A pritom to všetko majú nejako urobiť s prílevom päťročných pôžičiek s 10-percentným úrokom!

Problém nie je v globálnych cieľoch.  Tie sú na dosah, ale len ak budú investičné toky dostatočne vysoké.  Problémom je nedostatok globálnej solidarity.  Chudobnejšie krajiny potrebujú 30-ročné pôžičky so 4 %, nie 5-ročné pôžičky s úrokmi nad 10 %, a potrebujú oveľa viac finančných prostriedkov.   

Zjednodušene povedané, chudobnejšie krajiny požadujú ukončenie globálneho finančného apartheidu.

Existujú dva kľúčové spôsoby, ako to dosiahnuť.  Prvým spôsobom je zhruba päťnásobné rozšírenie financovania zo strany Svetovej banky a regionálnych rozvojových bánk (ako je Africká rozvojová banka).  Tieto banky si môžu požičiavať na 30 rokov a približne 4 % a za týchto výhodných podmienok ďalej požičiavať chudobnejším krajinám.  Ich operácie sú však príliš malé.  Na to, aby sa tieto banky mohli rozšíriť, musia krajiny G20 (vrátane USA, Číny a EÚ) do týchto multilaterálnych bánk vložiť oveľa viac kapitálu.

Druhým spôsobom je napraviť systém hodnotenia úverov, poradenstvo MMF v oblasti dlhu a systémy finančného riadenia krajín, ktoré si požičiavajú.  Tento systém sa musí preorientovať na dlhodobo udržateľný rozvoj.  Ak sa chudobnejším krajinám umožní požičiavať si na 30 rokov, a nie na 5 rokov, nebudú medzitým čeliť finančným krízam.  Pri správnej stratégii dlhodobých pôžičiek, podporenej presnejšími úverovými ratingmi a lepším poradenstvom MMF, budú mať chudobnejšie krajiny prístup k oveľa vyšším tokom za oveľa výhodnejších podmienok.

Tento rok sa uskutočnia štyri stretnutia hlavných krajín o globálnych financiách: v júni v Paríži, v septembri v Dillí, v septembri v OSN a v novembri v Dubaji.  Ak budú veľké krajiny spolupracovať, môžu to vyriešiť.  To je ich skutočná úloha, a nie viesť nekonečné, ničivé a katastrofálne vojny.

PREČÍTAJTE SI EŠTE

Bankový systém je len šaráda, ako dokazuje zlyhanie First Republic v USA

Zarážajúce údaje – pred americkými bankami je čierny scenár