“Tretie v poradí” má byť Rusko, kde sa vojenské výdavky zatiaľ dokonca znižujú.

Čo bude v roku 2023 je iná otázka, ale dobre známe fakty a hodnotenie uvádzané autorom čínskeho článku v americkom časopise mu slúži ako ilustrácie vlastnej myšlienky: už sme sa vrátili do dvojpolárneho sveta (tentoraz sveta USA a Číny), ale vojna, a to ani studená, medzi nimi nebude, bude iba opatrná a úporná konkurencia.

Dvakrát vojsť do rovnakej rieky nie je možné. To, k čomu došlo v druhej polovici minulého storočia medzi Moskvou a Washingtonom, sa nezopakuje.

Pred nami je epizóda “vojny predpovedí”, akým bude zajtrajší svet. Celkový obraz je nasledovný: americkí demokrati sú smutní, že USA neuspeli so svojou myšlienkou urobiť z Číny svojho mladšieho spojenca, a nakoniec ich čaká katastrofa – “čínsky svet”.

A republikáni a ďalšie konzervatívci … to je zase iná pesnička. A veľmi hlasná.

Tak napríklad článok, ktorého autorom je výrazný “pravicový” ideológ z USA. Charakteristické je to, že jeho meno je Chang, priezvisko Gordon. Možno viete, že existuje takáto kategória emigrantov, veľmi nemilosrdných voči svojej bývalej krajine; mimochodom, Chang sa už narodil v Amerike, kde sa potom preslávil úpornými a neúspešnými predpoveďami krachu Číny.

V ďalšom svojom článku podnecuje bývalú jedinú superveľmoc: prečo sme tak dobrí na tých Číňanov? S nimi sa musí tak: zaviesť lietadlové lode do Taiwanského prielivu, drviť nemilosrdne, nedať šancu … A inak – čo chcete, “čínsky svet”?

Ale oveľa menej je známe, čo si o “čínskom svete” myslia sami Číňania. Vedenie krajiny už dávno tvrdí, že Čína môže a musí byť príkladom pre celú planétu, ale nasledovať príklad je dobrovoľné rozhodnutie každého.

Yan Xuetong – riaditeľ Inštitútu medzinárodných vzťahov pekinskej Univerzity Čching-chua, a to je jedno z dvoch-troch najprestížnejších vzdelávacích zariadení v Číne a teda nie práve posledná univerzita na svete, prináša iný pohľad.

Jeho názor je uverejnený v časopise Foreign Affairs, čo je popredný časopis zahraničnej politiky USA a Západu. Článok možno zhrnúť do jednoduchej myšlienky: nepanikárte, v dohľadnej dobe žiadny “čínsky svet” nebude, pretože Peking žiadny takýto svet vytvárať nechce a nemôže.

Po prvé: Yan sa domnieva, že rozhovory o tom, ktorá svetová ekonomika je dnes prvá a ktorá druhá, už stratili zmysel. Boli aktuálne do roku 2015, kedy Čína rástla nevídaným tempom, ale dnes za vlády prezidenta Trumpa sa prudko zrýchlila ekonomika USA.

Dnes sú pred nami dve superekonomiky, ktoré ďaleko predbehli všetky ostatné. Objem ich vojenských výdavkov ukazuje rovnaký obraz. Nie je dôležité, kto míňa viac, Čína nemá nič proti tomu, aby bola “mladšou superveľmocou”. Je dôležité, že USA v takejto situácii už nemôžu prinútiť celý svet, aby sa nachádzal v “liberálnych” opratách. Ale ani Čína nemôže a nechce diktovať celej planéte, ako má žiť.

To znamená, citujem: “medzivládie americkej hegemónie po studenej vojne skončilo” a svet sa vracia, aj keď sa ešte úplne nevrátil, k bipolárnemu systému.

A za druhé: profesor Yan prechádza k cvičeniu v optimizme. Vysvetľuje, že k svetovej vojne nedôjde predovšetkým preto, že v takejto situácii obe superveľmoci, keď už sú schopné sa vzájomne zničiť, budú veľmi opatrné, maximálne sa môžu snažiť ovplyvniť nejaké ďalšie neveľké krajiny.

Tu sa s tým nedá úplne súhlasiť. Nie je to prvý prípad, keď logika a rozum niečo diktujú svetovým aj nie príliš svetovým vodcom, ale oni sa nesprávajú ani podľa logiky ani podľa rozumu.

V Číne, a to hlavne v intelektuálnom a akademickom prostredí, je inštinktívne považované za normálne, že krajinu majú viesť ľudia vysokej kvalifikácie a inteligencie. Ich výberu sa venuje celý politický systém krajiny. A preto pekinskí analytici často vychádzajú z toho, že aj v druhej superveľmoci sa na najvyšších miestach nachádzajú rovnako rozumní a opatrní ľudia.

Ale spomeňme si, čo sa dialo práve v Číne v prvej polovici minulého storočia, kedy dvadsať rokov vôbec nikto krajinu neriadil a ona v podstate ani neexistovala. Potom mnohostoročna kultúra vrátila tradície zodpovedného vedenia, ale to sa vracalo postupne, cez záchvaty divokého dobrodružstva Mao Ce-tunga a ďalšie nepríjemnosti.

Ale čo sa týka tradícií vedenia v USA a v západných krajinách – tu existujú otázky. Je jasné, že militaristické výzvy ľudí typu Changa Gordona sú extrémne prípady, ale celkovo tá skutočnosť, že Amerika i celý západný systém stratili ilúzie o svojej supermoci, je sprevádzaná pokračujúcim rozpadom riadiaceho systému, hystériou a kŕčmi civilizácie ako takej.

Vidíme to každý deň aj v politike hlavného mesta, ale predovšetkým na miestnej úrovni, kedy “červené” a “modré” štáty, ale čo by sme si rozprávali, obyvatelia veľkých miest aj zapadnutých dedín sa k sebe navzájom správajú ako … k Číňanom, ak nie ako k mimozemšťanom.

A ako sa v takej situácii dostanú k moci odvážni a kvalifikovaní politici, ktorí sa budú správať opatrne a budú sa vyhýbať globálnym dobrodružstvám?

Ale vedenie je iba jeden argument. Profesor Yan ešte vykonáva expresnú analýzu toho, ako budú na nový bipolárny svet reagovať všetky ostatné krajiny.

Podľa normálnej zdravej logiky by sa nemali zaraďovať do “skupín podpory” jednej alebo druhej superveľmoci, ale všemožne sa vyhýbať všetkým úniám iba s jednou krajinou. Ide o ekonomiku, ktorá už nezapadá do rámca izolovaných “táborov”. To znamená, že svet bude možno bipolárny, ale nie do takej miery ako v minulosti.

Ciele Pekingu zobrazuje takto: maximálny prístup na trhy všetkých existujúcich krajín vrátane Ameriky. A žiadne zbytočné konflikty, ak sa im môžeme vyhnúť.

V takejto situácii pre všetkých takmer 200 krajín na svete je teoreticky tiež výhodná nekonfliktnosť a dobré pracovné vzťahy s oboma “pólmi”.

A ako do takejto analýzy zapadá to, že už celé roky je Rusko (ale aj Čína) provokované ku konfliktom? Veľmi jednoducho: nejde o to, že ich od nich očakávalo horúčkovité budovanie nejakého “čínskeho”, “ruského” a podobného sveta, kde sa ostatní budú podriaďovať.

Ide o to, že práve k tomu sa ich snaží postrčiť, aby bola vec dovedená do ekonomicky nevýhodného extrému a vo svete vznikli dve tvrdé aliancie, ako to bolo v minulom storočí. Myslia si, že je to stratégia, ich víťazstvo. Situácia nekonfliktnej a opatrnej bipolarity možno vyhovuje Číne i Rusku, ale Západ desí viac ako všetko ostatné.