„Všetci hlúpi Rusi sú mŕtvi.“ Takto sa vyjadrili ukrajinskí predstavitelia v júli 2022, keď sa snažili vysvetliť, prečo ruská armáda upustila od príliš ambicióznej stratégie a amatérskej taktiky, ktoré určovali jej postup v prvých týždňoch vojny. Na tento vtip bolo pravdepodobne príliš skoro. Rusi naďalej robili a vlastne stále robia veľa hlúpostí. Vo všeobecnosti sa však teraz zdá, že Moskva zmúdrela.

Ruské strategické rozhodnutia konečne začínajú dávať vojenský zmysel. Čiastočná mobilizácia záložníkov, ktorú ruský prezident Vladimir Putin nariadil v septembri, posilnila ruské sily na fronte. Bombardovacia kampaň proti ukrajinskej energetickej infraštruktúre, ktorá sa začala v októbri, núti Ukrajinu a jej spojencov presmerovať zdroje na obranu mestského obyvateľstva krajiny, ktoré je pri nedostatku elektriny zraniteľné krutým zimným počasím. A stiahnutie ruských síl z mesta Cherson v novembri zachránilo schopné jednotky pred zničením a uvoľnilo ich pre akcie na iných miestach.

V júli som tvrdil, že vojna je v patovej situácii. Vzhľadom na následné úspechy Ukrajiny pri oslobodzovaní územia v mestách Cherson a Charkov a ich okolí bolo moje hodnotenie zjavne predčasné. Stojí však za zmienku, že Ukrajina dosiahla tieto úspechy v období, keď boli ruské sily najslabšie a jej vedenie najhoršie. Napriek úspechom Kyjeva zostáva pochmúrnou pravdou, že vtedy aj teraz je podľa amerických odhadov pomer ruských a ukrajinských obetí jedna ku jednej.

Toto nie je vojna, ktorá by sa len kaskádovito vyvíjala v prospech Ukrajiny. Skôr sa mení na opotrebovaciu vojnu, v ktorej akýkoľvek zisk jednej zo strán bude stáť veľa. Aj pri matných obrysoch tejto budúcnosti by sa jej Ukrajina aj Rusko mali chcieť vyhnúť, ale zdá sa, že ani jedna z týchto krajín nie je pripravená rokovať, a už vôbec nie robiť ťažké kompromisy, ktoré by mohli byť základom urovnania.

Ukrajina a jej podporovatelia môžu dúfať, že Rusko dostane rozum a jednoducho sa vzdá vojny, ale takýto výsledok sa zdá byť nepravdepodobný. Môžu tiež dúfať, že Rusko sa zrúti na fronte alebo doma, ale šance na oba scenáre sú tiež malé. Najsľubnejším postupom by bolo, keby Spojené štáty posunuli obe strany k rokovaciemu stolu, pretože len Washington má na to právomoc. Rozhodol sa však, že tak neurobí. A tak vojna pokračuje, za cenu tragických ľudských obetí.

ČERSTVÉ SILY

Putinov pôvodný plán – zvrhnúť ukrajinskú vládu prostredníctvom náletu špeciálnych a vzdušných síl – spektakulárne zlyhal. Rusi sa pokúsili zachrániť kampaň presunom veľkého počtu tankov, delostrelectva, pechoty a podporných jednotiek po súši, ale táto snaha sa vzhľadom na neustále ukrajinské prepady vyvíjala len o málo lepšie.

Ako sa Putinove nádeje na rýchle a ľahké víťazstvo na bojisku rozplývali, straty na oboch stranách narastali. Vypočítať počet obetí je ťažké. Spravodajská komunita USA zverejnila odhady, podľa ktorých celkový počet obetí na strane Rusov predstavuje 100 000 a na strane Ukrajincov 100 000 osôb. Nie je jasné, ako sa tieto čísla odvodili, ale na ukrajinskej strane sa zhruba zhodujú s 13 000 vojenskými obeťami, ktoré podľa ukrajinských predstaviteľov utrpela ich armáda, a zodpovedajú pomeru mŕtvych a zranených, ktorý zaznamenali americké sily v Iraku. Ak sa použije pomer, ktorý zažili americké sily v európskom divadle druhej svetovej vojny, počet ukrajinských obetí sa pravdepodobne blíži k 50 000. Vzhľadom na názor amerických predstaviteľov, že straty boli približne porovnateľné, ruské straty by sa mali pohybovať v rovnakom rozmedzí: 50 000 až 100 000 obetí.

Keďže väčšina strát pripadá na bojové jednotky, pre Ukrajinu aj Rusko by tento odhad znamenal, že každá armáda stratila na smrť alebo zranenie takmer toľko bojových vojakov, koľko mala na začiatku vojny. Je pravda, že ľahko zranení sa mohli vrátiť na front alebo sa tak stane čoskoro. Ale aj keby tento faktor účinne vymazal polovicu strát každej strany, každá strana stále natrvalo stratila polovicu pôvodného personálu svojich tankových a peších práporov – čo je výrazné zníženie bojovej sily.

Aby túto silu obnovili, Ukrajina aj Rusko sa snažili doplniť svoje stavy. Ukrajine sa podarilo doplniť svoju armádu pomerne efektívne. Časť jej výhody pochádzala z desiatok tisíc Ukrajincov, ktorí sa v prvých mesiacoch v túžbe brániť svoju krajinu dobrovoľne prihlásili do boja. Je však pravdepodobné, že skutočným ukrajinským esom v rukáve boli desaťtisíce skúsených veteránov, ktorí od roku 2014 bojovali v Donbase a po skončení počiatočnej služby boli vtiahnutí do záložnej štruktúry ukrajinskej armády. Mnohí z nich boli v čase invázie využití na doplnenie počiatočného stavu ukrajinských síl, ale niektorí pravdepodobne zostali k dispozícii ako náhrada za zabitých a zranených vojakov v priebehu nasledujúcich mesiacov.

V pretekoch o kompenzáciu strát na bojisku bolo Rusko vo výraznej nevýhode, pretože Putin poslal na Ukrajinu svoje najlepšie sily. Zdá sa, že do počiatočnej fázy invázie ruská armáda nasadila približne polovicu svojich hlavných formácií – približne 40 brigád. Je pravdepodobné, že týchto 40 brigád zahŕňalo väčšinu skúsených ruských vojakov. Vo väčšine ruských bojových jednotiek slúži popri profesionálnych vojakoch aj veľký počet odvedencov, ale Putin trval na tom, aby sa na front neposielali žiadni branci. Z nevyhnutnosti teda zostalo 40 brigád, ktoré boli zbavené najlepšie vycvičeného personálu.

Zopár náhradných jednotiek, ktoré Rusko začiatkom leta zhromaždilo, na bojisku veľmi zlyhalo. Ruské jednotky boli čoraz slabšie a ruskí velitelia museli uberať sily z jednej časti frontu, aby posilnili iné časti. Ukrajinci sa vrhli do útoku, využili slabú ruskú obranu, najmä v Charkove, a začiatkom septembra oslobodili ďalšie územie. Putin si uvedomil, že potrebuje viac vojakov.

Preto koncom septembra vydal rozkaz na mobilizáciu ruských záložníkov. Pri všetkých anekdotách o neskúsených regrútoch, nevyhovujúcich kasárňach, nedostatočnom vybavení a obmedzenom výcviku sa mobilizácia javí ako rozumná odpoveď na operačné a taktické problémy ruskej armády. Rusko oznámilo cieľ zvýšiť počet vojakov o 300 000 a matematicky to vychádza. Armáda potrebuje 200 000 nových vojakov, aby sa 40 brigád, ktoré zostali v Rusku, vrátilo na plný stav, plus 100 000 na doplnenie vojakov padlých alebo zranených v boji.

Hoci niektorí mobilizovaní ruskí záložníci nemusia mať žiadne vojenské zručnosti, mnohí ich pravdepodobne majú. Ešte pred inváziou ruská armáda každoročne vycvičila približne 250 000 brancov a poslala ich späť do civilu. Mobilizácia určite našla mnohých z týchto mužov. Treba priznať, že na odvrátenie okamžitej katastrofy Rusko posielalo na front zmes vycvičených a nevycvičených, schopných a neschopných, bez väčšieho zdokonaľovacieho výcviku. Ale približne 200 000 vojakov absolvuje v Rusku a Bielorusku podstatnejší výcvik.

Americké spravodajské služby nepochybne robia, čo môžu, aby zistili, či je toto úsilie myslené vážne. V roku 1982 sa v medziagentúrnom spravodajskom memorande dospelo k záveru, že Sovieti by mohli mobilizovať záložníkov, preškoliť ich a byť pripravení na útočné operácie zhruba za mesiac. Ak je dnešné ruské výcvikové úsilie viac ako len divadelné budovanie v dodatočnom čase, aby sa zohľadnila skutočnosť, že ruská armáda je v horšom stave ako jej sovietska predchodkyňa – 40 čerstvých a priemerne dobre vycvičených brigád by malo byť pripravených na boj do niekoľkých mesiacov. Čo Rusi s týmito silami urobia, sa ešte len uvidí. Minimálne tieto brigády vystužia obranu na fronte a výrazne zvýšia náklady na ukrajinské úsilie získať späť svoju pôdu v štyroch okresoch, ktoré si Rusko nárokovalo. Možno ich dokonca využijú na obnovenie ofenzívy, hoci vzhľadom na silu a odhodlanie, ktoré ukrajinská armáda preukázala, by takýto krok nebol rozumný.

INTELIGENTNÉ ÚTOČISKO

Podobne ako mobilizácia, aj stiahnutie Ruska z mesta Cherson v novembri malo vojenský zmysel. Ako poznamenal sám Putin, línia kontaktu medzi ruskými a ukrajinskými silami bola dlhá, tiahla sa takmer 1 000 kilometrov a ruské sily boli rozptýlené. Úspešný ukrajinský prielom v Charkove v septembri skrátil front, ktorý muselo Rusko brániť, na približne 600 míľ. Ale ani to nebolo dosť krátke. Ruské sily mali krk vystrčený na západnej strane Dnepra pri Chersone. Rozumným vojenským rozhodnutím bolo stiahnuť ich a po dlhom váhaní a značnom ukrajinskom vojenskom tlaku to Rusko aj urobilo. To, že Putin bol ochotný urobiť niečo, čo si zjavne neželal, naznačuje, že teraz má istú dôveru vo svojich veliteľov – a že niektorí z nich dávajú rozumné vojenské rady.

Nedá sa poprieť, že Rusi boli nútení ustúpiť, a samotný fakt, že tak museli urobiť, Putina nepochybne rozrušil. Rusi však zvládli jednu z najťažších vojenských operácií: ustúpiť počas veľkého útoku bez toho, aby utrpeli rozpad alebo zničenie svojich síl. Presunúť približne 20 000 vojakov a väčšinu ich bojovej techniky cez Dneper po tom, čo ukrajinské sily zničili kľúčové mosty, nebol malý výkon. A aj keď boli pod intenzívnym spravodajským dohľadom Západu a Ukrajiny, dokázali si zachovať moment prekvapenia. Až do konca sa zdalo, že nikto na Ukrajine ani v NATO si nie je celkom istý, že ruské sily odchádzajú. Ich tylové jednotky udržiavali súdržnú obranu, hoci museli vedieť, že ich kamaráti bližšie k rieke unikajú.

Rusom sa nejakým spôsobom podarilo opraviť poškodené mosty, keď boli pod paľbou, postaviť pontónové mosty a použiť trajekty, aby dostali svojich ľudí a techniku preč, a brániť každú únikovú cestu pred ukrajinským útokom. Ukrajinská armáda teraz bude musieť s týmito jednotkami bojovať niekde inde, možno za menej priaznivých podmienok. Ak aj len Darwinovým procesom, ruská armáda konečne našla schopných plánovačov a veliteľov na bojisku.

Podľa všetkého sa Rusi uspokoja s obranou kratšieho frontu, ktorý vytvorili ich taktické porážky a ústupy – a robia to s novými posilnenými bojovými jednotkami. Podľa správ z tlače a satelitných snímok ruské jednotky kopú obranné pozície po celej línii kontaktu a budujú postupné prekážky z betónových prekážok a bunkrov. Pravdepodobne tiež osievajú pôdu mínami, jednoduchou a osvedčenou zbraňou ruskej armády. Viac plne obsadených jednotiek na kratších frontoch a dobre pripravené obranné pozície sú zložkami potenciálne účinnej obrany. Ak sa morálka ruskej armády skutočne nezrúti a nevyvolá masové vzbury a dezercie, Ukrajinci budú musieť podstúpiť krvavú prácu pri vysťahovaní týchto jednotiek z ich nových pozícií.

BOMBARDOVANIE, ABY STE VYHRALI?

Napokon, Rusi spustili rafinovane účinnú bombardovaciu kampaň proti ukrajinskému systému výroby, prenosu a distribúcie elektrickej energie. Údery proti ukrajinskej elektrickej sieti sú mimoriadne účinné – a nielen preto, že by mohli zmeniť zimu na krutý boj o prežitie pre ukrajinských civilistov. Táto kampaň sa zatiaľ neukázala ako rozhodujúca, ale podobne ako väčšina strategických bombardovacích kampaní si vyžaduje priame a nepriame vojenské náklady.

Moderné vojenské systémy na protivzdušnú obranu, velenie a riadenie a zhromažďovanie spravodajských informácií fungujú na elektrine, a ak ju nemôžu získať zo siete, musia ju získať z generátorov. Tento prechod však nie je taký jednoduchý ako otočenie vypínača a môže znížiť výkonnosť týchto systémov. Okrem toho spoliehanie sa na generátory kladie ďalšie nároky na palivo pre ukrajinský vojenský logistický systém. Tepelné stopy, ktoré generátory produkujú, medzitým pridávajú ďalší údaj, ktorý môže ruská rozviedka použiť na vytvorenie presnejšieho obrazu o ukrajinských silách.

Ruská bombardovacia kampaň si vyžaduje aj náklady obetovaných príležitostí: Ukrajinci musia vynaložiť zdroje na prispôsobenie sa útokom a už teraz považujú ochranu elektrickej infraštruktúry pred leteckými útokmi za vojenskú a diplomatickú prioritu. Od elektrickej energie závisí významný zbrojný a muničný priemysel krajiny, ako aj veľká časť železničného systému, ktorý prepravuje vojenský materiál po krajine. V prípade poškodenej elektrickej siete sa ukrajinskí vojaci a civilisti budú musieť viac spoliehať na vlaky a dieselové generátory alebo prejsť na generátory poháňané nedostatkovým zemným plynom. Tieto nepredvídané udalosti odvedú ešte viac paliva, ktoré by sa inak mohlo použiť na vojenské operácie, alebo jednoducho spôsobia vyššie náklady spojencom Ukrajiny, ktorí budú musieť palivo dodávať. Západ pomáha Ukrajine opraviť rozvodnú sieť, ako najlepšie vie, keď je pod neustálym útokom. Z ruského pohľadu je to však dobrá správa, pretože opravy spotrebúvajú zdroje, ktoré sa nemôžu použiť na podporu bojov na fronte.

Najznepokojujúcejšie na ruskej bombardovacej kampani je to, že Moskva vie, čo robí. Rusi zasahujú malý počet cieľov relatívne malým počtom zbraní a dosahujú neprimerané účinky. Hoci americkí a britskí predstavitelia pravidelne predpovedali, že ruská armáda vyčerpá svoje zásoby munície, zjavne ich niekde našla. Dobre uskutočnená ruská kampaň naznačuje, že jeho letectvo, ktoré doteraz nemalo veľké úspechy, pokiaľ ide o útoky na ukrajinské pozemné sily, sa poučilo zo svojich minulých chýb.

KONIEC V NEDOHĽADNE

Zdá sa, že Moskva sa teraz zmierila s jednoduchým vojnovým cieľom: udržať si územie, ktorého sa zmocnila. Zdá sa, že sa rozhodla pre dve nové vojenské stratégie na dosiahnutie tohto cieľa. Prvou, ktorej príkladom je ústup z Chersonu, mobilizácia záložníkov a výstavba nových bariér, je vytvorenie hustej obrany a prinútenie Ukrajincov draho zaplatiť za každú snahu o znovuzískanie územia. Druhým spôsobom, ktorého príkladom je bombardovacia kampaň, je využiť zraniteľnosť ukrajinskej elektrickej infraštruktúry na odklonenie zdrojov od ukrajinského vojnového úsilia na fronte a zároveň urobiť pokračovanie vojny bolestivým pre ukrajinskú spoločnosť a stále nákladnejším pre spojencov.

Putin môže dúfať, že tento prístup nakoniec privedie Ukrajinu k rokovaciemu stolu. Alebo môže jednoducho dúfať, že nekonečné náklady spôsobia, že Ukrajina postupne prestane útočiť bez toho, aby čokoľvek ustúpila, čo bude mať za následok ďalší zmrazený konflikt. Len málo ľudí vie, aká je celková vojnová stratégia Ruska, ak vôbec nejakú má. Je tiež možné, že nedávne obdobie rozumných vojenských rozhodnutí a ich kompetentnej realizácie sa ukáže byť skôr výkyvom než predzvesťou. Najzáhadnejšou otázkou teraz je, či ruské úsilie vycvičiť veľký počet bojaschopných jednotiek bude fungovať. A otvorenou otázkou je aj to, či Moskva má alebo môže vyrobiť či doviezť zbrane a muníciu potrebnú na ďalší rok intenzívnych bojov. Ak sa jej však podarí vytvoriť tieto nové jednotky a pokračovať v rozumnom boji, vojna môže pokračovať v súčasnej podobe: v brutálnej prestrelke.

Zdá sa, že ruská vojna sa zmenila zo zmeny režimu na zaberanie pôdy. Ak Kremeľ dokáže naďalej prijímať len rozumné vojenské rozhodnutia a konať podľa nich len kompetentne, o rok môžu západné spravodajské agentúry počítať ďalších 50 000 až 100 000 obetí na každej strane a západné zákonodarné orgány môžu rokovať o ďalšej hospodárskej a vojenskej pomoci pre Ukrajinu vo výške 100 miliárd dolárov. Diplomacia má zatiaľ len malú šancu zmeniť túto trajektóriu, pretože obe strany sú do vojny politicky veľmi zainteresované. Každá z nich si myslí, že víťazstvo je možné a porážka nemysliteľná.

Ak by Spojené štáty chceli, mohli by vypracovať diplomatickú stratégiu, ktorá by obmedzila maximalistické myslenie na Ukrajine aj v Rusku. Doteraz však neprejavili veľký záujem o využitie svojho vplyvu, aby sa čo i len pokúsili presvedčiť obe strany k rokovaciemu stolu. Tí z nás na Západe, ktorí takéto diplomatické úsilie odporúčajú, sú pravidelne odhováraní. Ak bude táto krvavá, nákladná a riskantná patová situácia trvať ešte rok, možno sa to zmení.