Vraj máme na Slovensku urobiť viac pre ukončenie násilia páchaného na ženách, odkázal nám istý medzinárodný úrad kdesi z Francúzska. A vraj tejto veci pomôže, ak podpíšeme rámcový dohovor, ktorý je však údajne iba deklaratívny a nemusíme sa báť, že by nás k niečomu konkrétnemu zaväzoval.

Najvyšší zastupiteľský orgán Slovenskej republiky, demokraticky zastupujúci vôľu obyvateľov Slovenska, však vo štvrtok tento dohovor odmietol. V mene obyvateľov Slovenska vyjadril nesúhlas s tým, aby nejaké medzinárodné úrady vo Francúzsku, Belgicku či Luxembursku, odvolávajúc sa na svoj výklad ustanovení tohto dokumentu, v budúcnosti mohli rozhodovať o tom, čo má na Slovensku platiť, a čo nie.

Akási pani Pejčinovičová-Buričová, ktorá je v tom úrade vrchnou úradníčkou, nám vzápätí odkázala, že rozhodnutie slovenských zástupcov ľudu je poľutovaniahodným krokom späť. Naznačila tiež, že my na Slovensku slabo chápeme, o čom ten dokument je, keď nám zdvorilo odkázala, že jej úradníci nám môžu vysvetliť, čo tam je napísané. (Písali sme o tom TU).

Takýto odkaz zahraničných úradníkov demokraticky zvoleným vykonávateľom vôle občanov suverénnej krajiny je, jednoducho povedané, drzosť. Úrad menom Rada Európy nám nemá čo prikazovať a dokonca jej neprísluší ani nás poúčať, čo by sme mali, a čo nie. Úrad nemá právo hovoriť jednotlivým krajinám, ktorým smerom majú ísť, či doľava, doprava, dopredu alebo dozadu – o tom rozhodujú len občania týchto krajín a nikto iný.

Ak dovolíme, aby tento úrad rozhodoval za nás o tom, k akým hodnotám sa deklaratívne prihlásime, ak dovolíme, aby nás úradníci z ďalekej krajiny bezočivo džubali ako malých chlapcov za to, že si chceme uplatniť svoje právo rozhodovať o svojich veciach sami, tak potom sa sami vzdávame práva mať svoj suverénny štát.

A preto si tí úradníci zasluhujú primeranú odpoveď. Niekto by im mal trpezlivo vysvetliť, že slovenský parlament je zvrchovaný zastupiteľský orgán výkonu vôle občanov a nikto z cudziny nemá právo ho o čomkoľvek poúčať. A keby im to nebolo jasné, tak im ponúknuť, že sme pripravení im zrozumiteľne vysvetliť, čo sa píše v našej ústave o úlohe parlamentu a princípe zastupiteľskej demokracie.

A takisto im ponúknuť, že ak nepochopili, čo je na tom papieri z Istanbulu vlastne napísané, nech prídu k nám a my im to vysvetlíme bod po bode. Bezočivé? O nič viac, ako keď to isté ponúkajú oni nám.

Tým zahraničným úradníkom by tiež bolo treba vysvetliť, že ak dikcia toho materiálu nie je imperatívna, ale iba deklaratívna, tak ako hovoria, a že teda nemá žiadnu inú váhu, než len prihlásenie sa k určitej filozofii, potom pre nikoho nebude naozaj žiadnou tragédiou, ak ten dokument Slovensko nepodpíše. Je dosť podozrivé, prečo tak veľmi ľpia na tom, aby všetky európske krajiny prijali ten dohovor, ak je naozaj taký neškodný.

Istanbulský dohovor v skutočnosti nie je pre Slovensko potrebný: naša legislatíva je moderná a ochraňuje jednotlivé sociologické skupiny obyvateľstva aj nad rámec vymedzený Istanbulským dohovorom. V tomto smere je pokrokovejšia ako legislatíva viacerých iných krajín, ktoré dohovor podpísali.

A mimochodom, my u nás zatiaľ takmer nemáme islam, čo je náboženská ideológia, kde žena je považovaná za menejcennú. Je veľmi otázne, ako bude v praxi vyzerať ochrana žien pred násilím v krajinách, ktoré podpíšu Istanbulský dohovor, a ktoré súčasne majú veľkú islamskú menšinu. Zmení sa podpísaním Istanbulského dohovoru v týchto krajinách niečo na dodržiavaní tradičných islamských zvyklostí ako bitie „neposlušných“ žien, trestanie nevery kameňovaním a bičovaním, či ženská obriezka a podobných?

Istanbulský dohovor je zdanlivo nevinný a pozitívny text – kto by už mohol namietať proti dohode o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu? Lenže, ako hovorí príslovie, diabol sa ukrýva v detailoch. Kritici Istanbulského dohovoru hovoria o tom, že agenda skrytá v jeho terminológii môže byť problémom, pretože ak raz podpíšeme nejaký záväzný dokument, ťažko potom už budeme môcť hovoriť, že sme si text vysvetľovali inak, že „to predsa tak nebolo myslené“.

Odmietnutie Istanbulského dohovoru neznamená, že občania Slovenska by azda súhlasili s násilím na ženách a domácim násilím. Odmietnutie Istanbulského dohovoru znamená iba odmietnutie filozofie tohto dokumentu a podprahovej agendy v ňom ukrytej. A že tej skrytej agendy je tam dosť, o tom nám nemusia rozprávať rozprávky ako malému Jožkovi.

Medzi nášľapné míny, ktoré sa ukrývajú vo formuláciách, v použitej terminológii, či medzi riadkami, patrí genderová ideológia, podľa ktorej pohlavie už nemá byť biologickou, ale kultúrnou záležitosťou, odmietanie prirodzených mužských a ženských rolí ako „rodových stereotypov“, indoktrinácia detí genderovou ideológiou už od útleho veku, riziko biľagovania cirkvi za jej tradičné konzervatívne postoje, stereotypizácia mužov ako agresorov (keďže dohovor je o násilí voči ženám), plošná ideologizácia spoločnosti mimovládnymi organizáciami a ďalšie. Viac o tom, prečo je Istanbulský dohovor pre Slovensko neprijateľný práve pre tú skrytú agendu, nájdete napríklad TU.

Všeobecné medzinárodné deklarácie by mali byť o spoločnom prihlásení sa k hodnotám, s ktorými sa veľká väčšina ľudí stotožňuje. Ak však veľká časť spoločnosti vníma takúto deklaráciu ako nebezpečnú či kontroverznú (a to je v prípade Istanbulského dohovoru nesporné, keďže o tom rozhodol parlament), už len preto by mala byť táto deklarácia – údajne iba deklarácia, z ktorej nevyplýva žiadne konkrétne opatrenie – jednoducho odmietnutá. Prosto iba preto, že nie je celospoločensky pozitívne prijímaná.

Slovensko sa rozhodlo Istanbulský dohovor neprijať. Ostáva len dúfať, že čo sme dverami vyhodili, nepríde naspäť oknom alebo komínom. Na našej strane však máme jednu veľkú výhodu. Je ňou neúnavný vlastenec a neohrozený bojovník za práva slovenského národa na medzinárodnej scéne. Iste už viete o kom je reč: je to celosvetovo uznávaný šéf slovenskej diplomacie Miroslav Lajčák. Môžeme sa tešiť, ako to všetko tým zahraničným úradníkom vytmaví, že si to veru za klobúčiky nedajú.

Ivan Lehotský