„Slovenský premiér Robert Fico po opätovnom získaní moci nečakal dlho, aby vo svojej krajine a v celej Európskej únii vyvolal rozruch. V krátkom čase zrušil Úrad špeciálnej prokuratúry, začal presúvať do stálych demokratických funkcií svojich ľudí, navrhol zmeny vo verejnoprávnych médiách v krajine a prepracoval slovenskú zahraničnú politiku,“ pripomenul autor v úvode svojho článku.

„Na záver sa mu podarilo presadiť, aby bol jeho kandidát, bývalý premiér Peter Pellegrini, zvolený do (v podstate symbolickej) funkcie prezidenta Slovenskej republiky. To všetko však pre Brusel znamená, že sa stal ďalšou hrozbou právneho štátu -sociálnodemokratickým Viktorom Orbánom,“ napísal Constantini o Ficovi.

Realita je, samozrejme, taká, že demokratické prezidentské voľby nie sú ohrozením právneho štátu. A ani nič iné z toho, čo Fico doteraz urobil. „Naopak. Ficove kroky – a reakcie establišmentu – svedčia o dvoch veciach. Po prvé, že Brusel považuje populistické vlády jednoducho za nelegitímne, menejcenné….Ako ich náprotivky, ktorí sú priateľskí k establišmentu,“ myslí si Constantini.

„Po druhé, odhaľujú obavy z niečoho väčšieho ako Slovensko…. Reakcia európskych lídrov ukazuje, ako liberálni internacionalisti využívajú na dosiahnutie svojich cieľov permanentnú byrokratickú triedu. A to aj vtedy, keď sú odvolaní z volených funkcií a nahradení v demokratických voľbách,“ dodáva.

Mesiáš justície

Záležitosť, ktorá vyvoláva najviac výkrikov proti Ficovi, je zrušenie úradu špeciálneho prokurátora. Európska komisia zasa nenápadne pohrozila sankciami za tento krok. „Ak by ste to počuli od Ficových odporcov, špeciálny prokurátor je božsky inšpirovaná funkcia biblického významu. Justičný mesiáš, ktorý na skorumpovaných ľudí zosiela vyšetrovanie. Podľa ich rozprávania je to pozícia, ktorá je úplne nezaujatá: jej kompas vždy smeruje k pravej spravodlivosti,“ vysvetlil autor.

Ale bližší autorov pohľad na skutočnú históriu dnes už vypätej pozície slovenského špeciálneho prokurátora odhaľuje niečo iné ako posvätnosť. „V celej histórii samostatnosti Slovenska boli len dvaja špeciálni prokurátori. Prvý zastával túto funkciu 16 rokov (od roku 2004 do roku 2020) a nakoniec bol odvolaný pre očividnú korupciu,“ pripomenul.

Druhého, Daniela Lipšica, schválila do funkcie NRSR v roku 2021. „Lipšic ani zďaleka nebol nepolitickým, slepým typom justície… Ale bol hlboko stranícky založený, keďže pôsobil na viacerých ministerských postoch vo vládach, ktoré boli proti Ficovi. Transparency International sa postavila proti jeho vymenovaniu za špeciálneho prokurátora s tým, že jeho väzby na vládne strany sú príliš silné. Voliči s tým súhlasili. Prieskumy verejnej mienky v čase jeho vymenovania ukázali, že mu dôveruje len niečo vyše 30 % Slovákov, zatiaľ čo viac ako 60 % mu nedôveruje,“ uvádza autor.

Vyhral férovo

Fico vyhral voľby v roku 2023 férovo. „Neexistoval žiadny dôkaz, že by sa k moci vrátil vďaka nečistej hre. Je preto absurdné tvrdiť, že nemôže demokraticky zrušiť to, čo demokraticky urobila predchádzajúca vláda. Tvrdiť to by v podstate znamenalo tvrdiť, že niektoré demokraticky zvolené vlády – konkrétne tie ľavicové – sú vo svojej podstate legitímnejšie ako iné,“ dodáva.

Toto presvedčenie však môže vysvetľovať rozhorčenie nad Ficovým plánom, ako povedal jeden politický analytik v rozhovore : „dosadiť k moci vlastných ľudí“. „Zdá sa, že Fico je v podobnej pozícii ako bývalý americký prezident Donald Trump. Napokon, ak byrokrati, ktorých chce Fico nahradiť, ho už podporovali, ťažko si predstaviť, že by to niekoho v Bruseli zaujímalo,“ napísal.

„Pohoršovať sa nad tým, že Fico dosadzuje do vlády vlastných ľudí ? Uvedomme si, že presne to urobila bývalá vláda, keď vymenovala Lipšica za špeciálneho prokurátora,“ pokračuje.

Verejnoprávne médiá

To isté platí aj o kritike v súvislosti s Ficovými pokusmi o zmenu údajne nezávislých verejnoprávnych médií. „Jeho vláda chce vytvoriť radu, ktorú by vybral parlament a ktorá by mohla bez udania dôvodu vyhodiť súčasného riaditeľa. Je samozrejmé, že súčasného riaditeľa vymenovali politici, ktorí sú proti Ficovi a jeho vláde,“ konštatoval autor.

„Ale Fico sa dostal pod paľbu kritiky za to, že si dovolil nahradiť jedného politického nominanta druhým,“ myslí si Constantini. Európska vysielacia únia napadla zákon s tým, že ohrozuje „nezávislosť médií“. Ďalší kritici tvrdili, že porušuje zákony EÚ, v ktorých sa „uvádza, že vlády musia zabezpečiť nezávislosť poskytovateľov verejnoprávnych médií“. Súčasný riaditeľ slovenských verejnoprávnych médií povedal, že mu to pripomína „časy komunizmu a cenzúry“.

„Vymenovanie(do funkcie) proeurópskou vládou sa rovná nezávislosti. Vymenovanie skeptickou vládou EÚ sa rovná komunizmu,“ zhodnotil autor.

Každý, kto niekedy sledoval európske vládne médiá v ktorejkoľvek krajine, môže okamžite povedať, kde je ich lojalita. „Nie sú to populistickí uzurpátori – či už ide o nemecké verejnoprávne médiá pokrývajúce AfD alebo rakúske ÖRF pokrývajúce Stranu slobody, voči populistom panuje všeobecný odpor,“ uvádza.

„Je to škoda -veď verejnoprávne médiá sú predsa demokraticky vytvorené,“ myslí si autor.

„Neexistuje žiadny vnútorný dôvod, prečo by demokraticky zvolená vláda mala financovať inštitúcie, ktoré sú doslova predurčené na boj proti nej,“ zhodnotil.

Ukrajina

Fico sa zo západu dočkal odsúdenia za svoj výrok, že Ukrajina sa pravdepodobne bude musieť vzdať pôdy, aby sa skončila rusko-ukrajinská vojna. Bez ohľadu na to, ako sa Európania na tento konflikt pozerajú , Slovensko má za sebou dlhú históriu utláčania zo strany Ruska – v podobe Varšavskej zmluvy.

„Ak sa Fico domnieva, že Ukrajina je odsúdená na prehru bez ohľadu na pomoc ponúkanú EÚ, pokračovanie vojny predstavuje riziko, že Rusko bude na hraniciach Slovenska. Rýchle ukončenie vojny môže byť v záujme jeho krajiny,“ píše autor.

Prieskumy verejnej mienky ukázali, že Slovensko bolo voči Ukrajine jednou z najskeptickejších krajín z Európskej únie. A to aj v čase, keď vláda bola pevne proukrajinská. Autor uvádza, že začiatkom roka 2023 Eurobarometer zistil, že 61 % Slovákov nesúhlasilo s reakciou vlády na rusko-ukrajinskú vojnu a 56 % bolo proti financovaniu predaja zbraní Ukrajine.

„Proukrajinský kurz vtedajšej vlády bol odchýlkou – bol príkladom toho, že zvolená vláda sa odmietla riadiť vôľou svojich občanov. Čo je, samozrejme, výsadou každej demokraticko – republikánskej vlády. Ale rovnako je výsadou každej demokraticko-republikánskej vlády riadiť sa vôľou svojho ľudu, ako to urobil Fico obratom v otázke Ukrajiny,“ napísal.

„Naznačovať, že takýto krok je nedemokratický, znamená v podstate spochybňovať každú vládu, ktorá by nesúhlasila s tým, čo si želajú tí v Bruseli,“ uviedol.

Čo majú spoločné?

„Od bývalej vlády PiS v Poľsku, cez bývalú vládu Janeza Janšu v Slovinsku, Orbánovu v Maďarsku až po Ficovu na Slovensku – všetky majú jedno spoločné: zriadenia, proti ktorým sa snažili pôsobiť, ich v podstate považovali za nelegitímne,“ ozrejmil.

„Populistické hnutia sú zvyčajne krátke – buď sú úspešné, alebo odídu,“ hodnotí. Autor uvádza ako príklad Rakúsko. Prvýkrát mala populistická pravicová Rakúska strana slobody skutočný úspech vo voľbách v roku 1999, keď sa vyšvihla na neuveriteľne vysokú úroveň a porazila Stredopravú stranu. V nasledujúcich voľbách však prudko klesla.

„V ďalších voľbách však boli úspešnejší – s výnimkou obdobia, keď Sebastian Kurz viedol ľudovú stranu, sa im v prieskumoch darilo pomerne dobre a sú pripravení vyhrať rakúske parlamentné voľby koncom tohto roka. To sa prejavilo v celej Európe: Strana slobody, Fico, francúzska Le Pennová, talianska Meloniová a ďalšie buď zostávajú silné, alebo ich sila rastie,“ uviedol.

Ďalej autor pripomína, že keď boli populistické vlny krátke, ustanovizne mohli prežiť vďaka tomu, že sa k moci dostali ich ľudia – a práve z toho obviňujú Fica. „So spriatelenými sudcami a byrokratmi môžu prežiť a obmedziť „škody“ spôsobené populistickými zákonmi a spomaliť ich implementáciu. Keď sa populistická vlna skončí, establišment sa môže vrátiť na vrchol,“ myslí si.

Avšak teraz, keď populistické vlny neustupujú, sa establišmenty obávajú, že ich núdzové prestávky nebudú trvať dlho. „Predtým, ako bol Janša v Slovinsku zosadený, dostalo sa mu opovrhnutia z Bruselu. Odvážil sa totiž spochybniť nezávislosť súdnictva svojej krajiny. A nemeckí politici pracujú na zmenách fungovania vlády, aby „ochránili“ súdnictvo pred prípadnou vládou AfD, ktorá by v ňom robila zmeny – niečo, čo je demokratickou výsadou od prvého presadenia moderného konštitucionalizmu,“ píše Constantini.

Čakanie na voľby

„Tento pocit paniky je taký veľký, že Brusel nervózne očakával druhé kolo volieb prezidenta Slovenskej republiky, v ktorom nedávno zvíťazil Peter Pellegrini, Ficov spojenec. Pellegrini porazil protikandidáta a bývalého ministra zahraničných vecí Ivana Korčoka, nie veľmi tesným, šesťbodovým rozdielom,“ pripomenul.

„Funkcia prezidenta je takmer úplne symbolická. Veto môže byť prelomené jednoduchou väčšinou v parlamente. To znamená, že Korčok by nemal žiadnu moc zastaviť Ficove zákony. Napriek tomu však ide o dôležité hlasovanie. Pellegriniho víťazstvo symbolicky odovzdalo Ficovi úplnú kontrolu nad Slovenskom,“ hodnotí autor.

„Opozícia si tento význam uvedomovala. Jeden z opozičných politikov pranieroval voličov podporujúcich Fica slovami: „Nestačí im, že majú parlament, chcú všetko!“,“ pripomenul.

„Koľká to drzosť slovenských voličov vybrať si svojich preferovaných politikov!,“ napísal. A iný politický analytik údajne povedal, že voliči voľbou Pellegriniho vyslali signál, že „nechcú žiť v slobodnej spoločnosti“.

Tým sa teda autor dostáva k jadru veci. „Nie je to Pellegrini, kto dáva Ficovi moc nad Slovenskom. Nie je to Strana slobody, ktorá by v Rakúsku mohla mať moc nad tamojšími verejnoprávnymi médiami. A nie je to AfD v Nemecku, ktorá by mohla zázračne získať moc vyberať nových sudcov…,“ napísal.

„Ale sú to práve voliči, ktorí týmto stranám dávajú moc robiť tieto veci. V doslovnom zmysle slova – ide o demokraciu v praxi. A pri všetkých svojich rečiach o obrane demokracie majú západné inštitúcie očividne problém prijať práve túto skutočnosť,“ vyjadril sa autor v závere.

Prečítajte si tiež :

• Pravda je úplne iná
• Konflikt médií a vládnej moci nabral poriadne na sile. Prečo je to tak?