Minulý týždeň sa uskutočnilo stretnutie medzi našim premiérom Ficom a ukrajinským premiérom Šmyhalom. A ako to komentovali médiá? Fico vraj poprel sám seba, keďže Ukrajine v niektorých aspektoch vyjadril podporu a podobne. Pritom, ako poznamenal minister, Fico hovorí stále to isté – o porušení medzinárodného práva zo strany Ruska smerom k Ukrajine. Ukrajine chce naďalej humanitárne pomáhať a odmieta silovú zmenu hraníc. Na druhej strane Fico hovorí o príčinách vzniku konfliktu – tým hlavným je tlačenie sa na NATO na Ukrajinu, vďaka čomu aj konflikt pokračuje. „A že podporovať bojové akcie namiesto pritlačenia oboch strán, aby si sadli za rokovací stôl, je katastrofálna nehumánnosť.“ – doplnil exminister.

Médiá nie sú schopné uznať, že Fico chápe utrpenie jednej aj druhej strany a chcú z neho vyrobiť „nepriateľa Ukrajiny“ – napriek tomu, že sa proti Ukrajine nepriateľsky nestaval. A exminister si všíma aj iné nechutnosti: „Ficovi vložili do úsť nejaké vyjadrenia, ktoré ten vraj povedal na uzavretom rokovaní a priniesla ich Ukrajinská Pravda. A naše médiá to zobrali ako určite pravdivé.“ – tvrdí Draxler. Podľa neho je to nehorázny postup a podpásový útok na hlavu vlády.

Draxler píše aj o situácii, keď Fico povedal, že v Kyjeve plynie relatívne normálny život. „Povedal to v špecifickom kontexte: keď sa novinári snažili jeho odmietnutie ísť do Kyjeva prezentovať ako zbabelosť, že sa bojí ísť niekde, kde sa akoby bojuje a behá sa tam s prilbou na hlave… Na elektrárne okolo Kyjeva síce občas dopadajú rakety ale v meste určite nikto nebehá ako vo vojnovej zóne. Fico mal pravdu. Ale média to úžasné celé pretočili. – spomenul exminister.

Toto robia už roky médiá – píše Draxler. … „snahu o kompromis zahádžu hnojom. Politici potom nemajú inú možnosť, ako sa na kompromisy vykašľať a čo najviac nabudiť skalné jadro svojich fanúšikov.“ Preto sa postupne vytrácajú aj politici, ktorí sú ochotní robiť kompromisy alebo ich aspoň kompromisne komunikovať. Preto sa podľa Draxlera nemajú čudovať, ak sa politici chcú zbaviť médií. „Žnú len to, čo samé roky siali.“

Mnohí ľudia pracujúci v médiách toto správanie ospravedlňujú tým, že často prichádzajú aj s pravdivými informáciami, ktoré sú škandalózne. No takéto miešanie je podľa Draxlera ešte horšie, ako písať len klamstvá a polopravdy.

Draxler píše aj o vlastnej skúsenosti s médiami na pozícii ministra školstva. Zo začiatku mal vzťahy v podstate neutrálne aj vďaka tomu, že o školstve písali nepolitickí novinári.

Následne Draxler píše, ako sa blížili voľby a opozícia proti nemu organizovala „štvanice“. Zrazu svetlo sveta uzreli kauzy – ako tá sifónová – nákup predražených sifónov – s ktorou, ako tvrdí, nič nemal. Dokonca médiá ani netvrdili, že by bol za tie nákupy zodpovedný priamo minister, „ale zároveň tie články písali tak, že čitateľ, ktorý nič netuší o administrácii eurofondových projektov či postupoch verejného obstarávania (teda 99 percent) ľahko nadobudol opačný dojem.“ – píše. Vtedy sa však nikto exministra nezastal, nikto v redakcii nepísal, že sa tu niekomu ubližuje.

Taktiež spomenul aj situáciu z roku 2015, keď na základe podvodného mailu prišlo ministerstvo takmer o pol milióna eur. Prišlo sa na to ale včas a peniaze na účtoch zadržala banka, o čom informoval minister. No podľa Draxlera, stačil jeden poslanec Galko, ktorý tvrdil, „že sa peniaze potom našli až pred mojím odvolávaním v parlamente a médiá túto čistú lož hromadne uvádzali.“ Médiá však dali priestor Lucii Nicholsonovej, ktorá tvrdila, že chce zamestnať nového asistenta – a mal to byť práve človek, ktorý sa podieľal na presune peňazí. Ako Nicholsonová tvrdila, Draxler si z neho urobil obetného baránka, aby zakryl pokus o veľký podvod. Ktorý odhalil sám Draxler – doplnil. “Ani jedno médium ale nenapísalo ani riadok, keď bol ten človek neskôr právoplatne odsúdený za to, že z danej organizácie ukradol 50 tisíc eur. (To bolo ešte naviac k danému pokusu o podvod, ktorý sa nepodarilo uspokojivo objasniť, a nebolo ani jasné, či daný človek pri porušení pravidiel platobného styku jednal z hlúposti alebo bol do pokusu o podvod za takmer pol milióna aj nejako zapletený).” – píše Draxler.

Ako píše ďalej Draxler, aj keď pravda v mnohých prípadoch neskôr vyšla najavo, nikto sa mu nikdy neospravedlnil. Napriek tomu, že bol vystavený verejnému lynču.

Draxler poukázal aj na to, že za jeho ministrovania mu médiá často vyčítali, že nezvyšuje platy učiteľom. Akoby on držal štátnu kasu. No keď bol minister Gröhling v reálnom vyjadrení dokonca klesli, zrazu to bolo v poriadku. Taktiež médiá nezaujímalo, čo zostalo z jeho sľubov alebo z jeho „bombastickej školskej reformy.“

Politici sa dnes jednoducho už o kompromis s médiami nesnažia. A ako je na tom verejnosť? – pýta sa Draxler. Tá dnes na médiá kašle.

Po prvé, každému trochu rozumnejšiemu človeku je zjavné, do akej miery médiá fungujú ako propagandistické inštitúcie. Verejnosť je podráždená z toho, ako médiá čitateľom a divákom doslova tlačia do tvárí svoj vlastný svet. „Svet, kde je analytikom Mesežnikov alebo niekto z INESS, “občianska spoločnosť” je Bútora a Fedor Gál, atď.“

S inými názormi sa jednoducho do verejného priestoru dostanete len ťažko. Najviac to vidno pri Ukrajine. S iným, ako „povoleným“ názorom sa do médií jednoducho nedostanete.

Pravda, nie všetko zaujíma bežného čitateľa či diváka, no aj ten si všíma, ako sa mnohé témy, ktoré sa týkajú aj jeho, do médií nedostanú.

Ako píše Draxler, nie je to dobrá situácia. Je to totiž veľa novinárov, ktorí odvádzajú dobrú prácu, no často „v tých inak veľmi propagandistických médiách. A bola by škoda to všetko stratiť.“ Taktiež je tu strach z toho, ako dopadnú verejnoprávne médiá. Dnešný stav totiž, tvrdí Draxler, je neudržateľný.

Momentálne však médiá nikto nemá chuť zachraňovať. Veľkú časť občanov médiá hlavného prúdu iritujú a potom je tu časť ľudí, ktorým sú starosti médií a novinárov jednoducho ukradnuté.

Draxler píše o rýchlom vývoji – upratovanie v televíziách a ďalšie na rade budú médiá ako SME a ľudia okolo neho – hlavne šéfredaktorka.

SME je hlavné vplyvové médium a štát si podľa Draxlera nemôže dovoliť, aby malo takýto vplyv. Predpokladá, že do konca volebného obdobia toto médium v nejakej forme prežije, ale bude mať značne oklieštenú formu. Ako spomína, je na to spoločenská atmosféra. „Časti ľudí sú bývalé veľké médiá ukradnuté a značná časť sa útokom na ne poteší.

A vedenia redakcií sa do tej situácie dostali samé.“ – dodal na záver.

Prečítajte si tiež

• Karma ich dobehla! Globalistické dezinformačné médiá ochutnajú vlastnú medicínu
• Fico pristúpil k zásadnému kroku: Tieto média budú do rozhodnutia neželanými hosťami
• Médiá musí dostať pod kontrolu štát, nie vláda