Bratislava/Moskva 20. novembra 2015 (HSP/Foto:Printscreen)

Autor -Nikolaj Starikov (1970) patrí k novej generácii spoločensky angažovaných ruských postkomunistických intelektuálov. Od roku 2006 napísal pätnásť kníh (niektoré už vyšli vo viacerých vydaniach) so zameraním na aktuálne témy politického života v Rusku so zdôraznením jeho medzinárodného kontextu

Pri tvorbe sa podľa vlastných slov snaží o dôsledné a logické vysvetlenie, čo a prečo sa deje v Rusku, ukázať to, čo sa skrýva za peknými slovami a historickými pečiatkami. Starikovova Geopolitika pozostáva z desiatich kapitol, ktoré možno zaradiť do troch základných oblastí.

Prvá kapitola predstavuje vstup do chápania geopolitiky z ruského pohľadu a ukazuje prečo je vhodné sa ňou zaoberať.

Najväčšia časť – osem kapitol – sa zaoberá historickým prehľadom toho, prečo a ako sa stalo Rusko aktérom svetovej geopolitiky a čo pritom podniklo. Objasňuje kľúčové momenty, ktoré podmienili a formovali ruskú politiku od čias Petra Veľkého až po dnešok. V historických pasážach sú zaradené mnohé úvahy spojené s nedávnou minulosťou i súčasnosťou.

Tretia časť je vyvrcholením úvah a zaoberá sa geopolitikou dneška, tým, ako pristupovať k chápaniu aktuálnych udalostí i novôt.

Na margo knihy politológ F. Škvrnda napísal: „Geopolitika… svojím obsahom i spôsobom spracovania predstavuje zaujímavé a príťažlivé dielo, ktoré slovenského čitateľa obohatí o poznanie, ako vnímať a hodnotiť myslenie a konanie Ruska – jedného z veľkých aktérov súčasnej svetovej politiky v historickom i aktuálnom kontexte.“

ISBN 978-80-8061-856-8

EAN 9788080618568

Edícia: Pohľady za horizont, zv. 16

Rozmery: 145 x 205 mm, počet strán: 372, mäkká väzba

Prinášame vám štvrtú časť jeho knihy Geopolitika – Ako sa to robí. Kniha práve v týchto dňoch vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. Knihu si môžete ešte stále objednať za zvýhodnenú cenu na e-mailovej adrese vsss@stonline.sk a 9,90 €.

Ukážka zo štvrtej kapitoly: Kto prekážal Petrovi Veľkému pri vytvorení Ruskej ríše

Známa maxima vraví: Politika je umenie možného. Význam úslovia je jednoduchý: dobrý politik musí získať to, čo je pri aktuálnom rozložení geopolitických síl možné. Nemožné získať nemožno. Dobrý politik sa líši od zlého tak, ako sa majster kombinácií kartových hier odlišuje od šťastlivca, ktorému sa zadarilo v preferanse. Šťastie má hranice, možnosti tiež. Najvýraznejším príkladom zlého politika je Adolf Hitler. „Prečo zlého?“ spýta sa hĺbavý čitateľ. „Postavil predsa Nemecko na nohy a dobyl polovicu Európy takmer bez výstrelu.“ Nemecké porekadlo však vraví: Ende gut, alles gut. Ruská verzia znie poetickejšie: Konec vsemu delu venec. Osobnosť ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera je nutné posudzovať z hľadiska konca politickej kariéry. Čiže z hľadiska roku 1945. Všetky nesporne preukázateľné úspechy nemeckej armády a nacistickej ríše dosiahnuté v rokoch 1933 – 1943 sa veľmi rýchlo vyparili do nebytia. Roku 1945 už bolo Nemecko okupovanou krajinou, rozdelenou na zóny medzi štyroch víťazov. Mestá v troskách, milióny vojakov v zajateckých táboroch. Vedúci predstavitelia strany a štátu sa otrávili, ušli alebo ich povešali po Norimberskom procese. Úplný a totálny krach. A nasleduje ešte väčšia hrôza – Západom podnietené rozdelenie krajiny na dva štáty a nemecko – nemecká hranica. Na vyše štyridsať rokov. Toto všetko je výsledok Hitlerovej činnosti. Je politik, ktorého sotva dvanásťročná vláda spôsobila, že ním spravovaná krajina bola rozdelená na dve časti, dobrý alebo zlý? Keby Hitler zomrel v novembri 1938, hneď po Mníchovskej dohode, zapísal by sa do análov svojej krajiny ako jej najvýznamnejší politik. Bez vojny obnovil jednotu Nemecka a prinavrátil mu v podstate všetky územia, o ktoré prišlo v dôsledku porážky v prvej svetovej vojne. A všetko toto kancelár Hitler dokázal bez preliatia čo i len jednej kvapky krvi nemeckého vojaka. Toto znamená možné. Všetky nasledujúce Hitlerove činy v konečnom dôsledku spôsobili pohromu Nemecka. Bol to už pokus siahnuť za nemožným. Kancelár stavil a prehral všetko. Nie náhodou Stalin, keď sa dozvedel o Führerovej smrti, riekol: „Dohral, ničomník!“

Roku 1991 vďaka Gorbačovovi a Jeľcinovi zvíťazivší geopolitický súper rozpútal nemilosrdnú informačnú vojnu. O Rusku iba všetko zlé, o sebe iba všetko dobré. A takto narábajú aj s činmi štátnych predstaviteľov Ruska. Vytrhnú z kontextu, usilujú sa z nich urobiť hlupákov alebo agresorov. V skutočnosti je všetko jednoduchšie a zároveň zložitejšie. Vo svete nikdy neutícha boj o nadvládu. Aj Rusko, či chce alebo nie, je do tohto boja vždy zavlečené. Dnes často počujete: načo sa nám pchať do veľkej svetovej politiky? Neutralita – to je to pravé orechové. Problém však spočíva v tom, že nikto zo svetových hráčov nám ostať bokom nedovolí. Sme príliš veľkí a máme primnoho zdrojov. A príliš výhodnú strategickú polohu. Nuž a spomenuté dohromady tvorí geopolitiku. USA súperí s Čínou. Obaja protivníci by chceli dostať ruské zdroje pod svoju kontrolu. Číňania ich potrebujú na rozvoj ekonomiky, Američania potrebujú, aby ich nezískali súperi. To znamená, že si pokojne v kútiku neposedíme. Veľmoci sa budú usilovať hrať v našom priestore tak, aby kontrolovali situáciu a neposkytli druhej strane nadobudnutie rovnakej pozície. Takéto pomery sa vyskytujú v priebehu našej histórie vždy. Len čo sa Ruskému impériu podarí narásť a zmocnieť, hlavní geopolitickí hráči sa nás usilujú použiť na boj proti svojim nepriateľom. Usilujú sa zo všetkých síl doraziť k svetovláde cestou vyčistenou bodákmi ruských vojakov. Rusko sa však snaží obhajovať svoje záujmy. A tak sa zauzľuje temná zápletka, zvraty ktorej si zaslúžia podrobné štúdium.

Predo mnou leží dokument, na základe ktorého sa Fínsko odlúčilo od Ruska a stalo sa nezávislým štátom. To je historický fakt. Čo je za ním a okolo neho? Ak sa na dokument pozornejšie pozrieme, pochopíme mnohé súvislosti geopolitiky a histórie nášho štátu. Predovšetkým je potrebné poukázať na zvláštnu vyberavosť našich susedov. Nie iba Fínov. Všetkých. Akonáhle máme do činenia s odlúčením od Ruského impéria, zákony ktorého neobsahujú žiadne ustanovenie umožňujúce odlúčení časti štátu, boľševici na čele s Leninom, čiže úplne legitímna vláda, podpisuje dokumenty o odlúčení. Ak však máme do činenia s pripojením čohokoľvek k Rusku – ZSSR tou istou vládou, okamžite sa to považuje za absolútne nelegitímne. Nebudeme sa teraz zaoberať legitimitou či nelegitimitou vlády Lenina a súdruhov, ktorí roku 1917 uchopili moc násilne. Jednoducho si pozorne prečítame text dokumentu o odlúčení Fínska a pripomenieme si historický kontext, v ktorom bol vnímaný.

DEKRÉT O POSKYTNUTÍ NEZÁVISLOSTI FÍNSKU

V odpovedi na žiadosť fínskej vlády o uznanie nezávislosti Fínskej republiky Rada národných komisárov v plnom súlade s právami národov na sebaurčenie ustanovuje: 

Predložiť Výkonnému výboru nasledovný návrh: 

a/ uznať štátnu nezávislosť Fínskej republiky 

b/ po dohode s fínskou vládou utvoriť osobitnú komisiu z predstaviteľov oboch strán na zabezpečenie konkrétnych opatrení, ktoré vyplývajú z odlúčenia Fínska od Ruska. 

Predseda Rady národných komisárov V. Uľjanov (Lenin)

Národní komisári: I  Štejnberg. Karelin. Stalin.

Vedúci Rady národných komisárov Bonč – Brujevič

Sekretár Rady národných komisárov N. Gorbunov. 

Na prvý pohľad dokument ako iné. Iste, napísaný trocha zvláštne. Veď ani „osobitná komisia“ sa do roboty nepustila, nevyriešila ani jeden problém, takže všetky záležitosti s Fínmi potom musel riešiť súdruh Stalin v tridsiatych – štyridsiatych rokoch. Pochybnosti v nás však dokument nevzbudzuje preto, že pred nami nie je originál textu, ale jeho prepis. Ak sa pozrieme na originál, otázok sa vynorí mnoho. Celkom nedávno sa mi podarilo istý čas stráviť vo fínskom meste Tampere. Predtým Tammerfors, neveľké sídlo Ruskej ríše. Tu sa konali najprv prvá (v decembri 1905) a potom aj druhá (november 1906) konferencia Ruskej sociálno – demokratickej robotníckej strany. Práve tu sa Stalin prvýkrát osobne stretol s Leninom a samotný Vladimír Iľjič sľúbil, že poskytne Fínsku nezávislosť. A vodca proletariátu to aj vykonal. V Leninovom múzeu v Tampere sa nachádza kópia dokumentu o poskytnutí nezávislosti Fínsku, ktorá tvorí jeden z najzaujímavejších exponátov inštitúcie. Bola mi láskavo poskytnutá. Analýza dokumentu poskytuje mnoho informácií pre pochopenie geopolitických procesov a podielu zahraničných síl na revolučných udalostiach.

Pripomeniem chronológiu udalostí. 25. októbra (7. novembra) boľševici uchopili moc v hlavnom meste Ruska a uväznili Dočasnú vládu. Obsadenie Zimného paláca prebehlo v podstate bez obetí. Zahynulo iba šesť ľudí. Dočasnú vládu, ktorá pozostávala z rovnakých revolucionárov (eserov a menševikov), ako boli Leninovi prívrženci, nikto brániť nechcel. V Moskve sa v priebehu uchopenia moci prelialo trochu viac krvi. Boje pokračovali do 2. (15.) novembra. V tom čase Rusko viedlo svetovú vojnu a malo mnohomiliónovú armádu. Fínsko, jedna z častí Ruského impéria, žiadnu armádu nemalo. 23. novembra (6. decembra) 1917 fínsky parlament odsúhlasil vyhlásenie adresované „vládam zahraničných štátov“ (medziiným tiež Ústavodarnému zhromaždeniu Ruska) s  prosbou o uznanie politickej nezávislosti a suverenity Fínska. „Deklarácia nezávislosti“ však vonkoncom nebola odsúhlasená jednohlasne. „Za“ 100 hlasov, „proti“ 88. Fíni žili v Rusku už dvesto rokov bez akýchkoľvek problémov s týmto susedstvom. Preto zmenu situácie nepriali zďaleka všetci. To však nie je dôležité. Všimnime si, že Fíni oslovili žiadosťou Ústavodarné zhromaždenie. Len tento orgán vlády bol oprávnený, aby rozhodoval o riešení akýchkoľvek záležitostí štátneho zriadenia v Rusku. Rozostavenie aktuálnych mocenských pozícií bolo nasledovné: Cár Mikuláš sa naoko zriekol vlády nielen vo svojom mene, ale aj v mene následníka. Závažne teda porušil následnícke právo. Jeho brat Michail sa zriekol pod tlakom Kerenského a členov Rady. Dočasná vláda vyhlásila samu seba. „Dočasnou“ sa nazývala preto, že mala štátu vládnuť do volieb spomenutého Ústavodarného zhromaždenia. Samotná myšlienka volieb počas vojny nebola ničím iným než diverziou a záškodníctvom. Bola naplánovaná s cieľom nasledovného rozvratu Ruska. Ostatné dobové krajiny s parlamentnou demokraciou (Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko) žiadne voľby počas vojny neuskutočnili. Odložili ich do ukončenia konfliktu. Voľby do „ústavodárky“ Dočasná vláda síce niekoľkokrát odložila, no napokon predsa prebehli. Vtedy, 12. (25.) novembra 1917, však už táto „vláda“ sedela uväznená boľševikmi v Petropavlovskej pevnosti. Vo voľbách vyhrali eseri, čo však nemalo žiaden význam, Lenin bol kedykoľvek pripravený Ústavodarné zhromaždenie rozohnať. Prečo? Nuž preto, že mohlo rozhodnutia o poskytnutí nezávislosti hraničným oblastiam Ruska i neprijať.

No a teraz si prečítajme originál textu dekrétu, ktorým leninovci uznávajú nezávislosť Fínska. Môžeme si pritom zahrať zaujímavú hru – kto nájde v dôležitom štátnom  dokumente viac preklepov. Mne sa podarilo nájsť päť preklepov a chýb. Domnievate sa, že v dokumente medzinárodného práva s prioritným významom možno napísať „fínsko“ s malým písmenom? Som presvedčený, že je to už skôr urážka než chyba. Nuž ale svedectvo je nezvratné. Leninovcami vydaný dekrét má v troch vetách päť chýb. Sťa štvorkárov sloh. Ako sa to mohlo stať? To vari posadili za písací stroj „námorníka – revolucionára“? Sotva. Pretože internet vtedy ešte nejestvoval, vzdelaní ľudia (Ústavodarné zhromaždenie pozostávalo z práve takých) vedeli písať kultúrne. A ak aj nie, text dekrétu bolo predsa možné i nevyhnutné skontrolovať. Ponáhľať sa nieto kam. Fíni, ktorí sa dožadujú nezávislosti, nemajú žiadnu armádu ani loďstvo. Môžu teda i počkať. Sú aj dôležitejšie veci. Navyše fínski vyjednávači adresovali žiadosť Ústavodarnému zhromaždeniu. Prečo by sa teda do toho Lenin plietol a vzdával sa Fínska, keď sa do práce už-už pustí samotné Ústavodarné zhromaždenie? Pristúpilo k práci 5. (18.) januára 1918. Hneď v nasledujúci deň boľševici činnosť inštitúcie ukončili a rozpustili ju. Demonštrantov za podporu „ústavodárky“ jednoducho rozstrieľali. Všimnime si však teraz na dekréte o odlúčení Fínska dátum podpisu Lenina a jeho kolegov. 18. decembra 1917. Podľa starého kalendára. Podľa nového to teda bude… 31. decembra 1917. Do utvorenia Ústavodarného zhromaždenia ostávali necelé dva týždne. Kam sa náhliť, prečo nepočkať? V podstate bezproblémové uchopenie moci boľševikmi bolo predsa podmienené tým, že podobne ako Dočasná vláda vraveli, že moc prevzali práve kvôli tomu, aby prebehli voľby a Kerenskij nemohol narušiť ich priebeh. Lenin musel uchopiť moc pred vhodením hlasovacích lístkov do urny aj preto, že po voľbách by žiadnu zámienku na prevrat nemal. Dav v danej situácii bola schopná motivovať iba vízia moci schopnej uskutočniť voľby a zabezpečiť zvolanie najdôležitejšieho štátneho orgánu, Ústavodárneho zhromaždenia. Genialita Leninovej politiky spočívala v tom, že kvôli rozohnaniu Ústavodarného zhromaždenia uchopil moc v mene jeho podpory. Voľby sa teda, tak ako boľševici sľúbili, konali, teraz všetci čakali na započatie činnosti Ústavodarného zhromaždenia. Vláda nie je podstatná. Delegáti ústavodárky predsa o niekoľko týždňov „ustanovia“ novú.

Ibaže boľševická vláda sa správa veľmi zvláštne. Prijíma zodpovednosť za anarchiu štátu. Pritom na ňu, zdá sa, nikto nevyvíja nátlak. Nevyvíja? Nie, Fínsko nevyvíja nátlak, nemá čím. No ak budeme považovať Lenina a jeho spolupracovníkov iba za lenivcov, ktorým sa nechcelo preklepať jednu stranu textu tak, aby v ňom neboli chyby, nepochopíme nič z geopolitiky ani našej revolúcie. Rozlúštenie záhady je jednoduché. Na boľševikov vyvíja nátlak vonkajšia sila, ktorá ich priviedla k moci, pretože prinútila Dočasnú vládu a najmä bezprostredne jej predsedu Kerenského hrať s Leninom preskakovanú. Veľká Británia potrebuje v Rusku rozvrat. Nikto však nie je schopný odhadnúť, ako si bude počínať Ústavodarné zhromaždenie. Preto Lenin dostane príkaz, že ho musí rozohnať. Procesy rozpadu a rozkladu však rozpútal už skôr. Najprv teda načim podpísať dekréty o „odlúčení“, potom rozohnať „ústavodárku“ a potom sa už i samotní boľševici môžu pobrať do teplých krajín. Veď práve preto boli v byte Sverdlovovej sestry uložené pasy do neutrálnych štátov, ako aj veľké množstvo zlata, valút a šperkov. Ibaže keby Lenin poslušne plnil pokyny „partnerov“ britskej rozviedky, nebol by Leninom. Netúžil po peniazoch, ale po možnosti uskutočniť sociálny experiment. Lenin nechce z Ruska, v ktorom navaril horúcu kašu, odísť. Chce ostať. A preto nenápadne zámery Angličanov sabotuje. Len a práve preto na žiadosť Fínov zo 6. decembra reaguje až 31.! A veľmi náhlivo. Nechá naklepať dekrét s mnohými chybami. Možno dokonca náročky. Aby mal šancu stiahnuť ho späť. Totiž ak si to povieme na rovinu – britskí „partneri“ prišli za Leninom a priamo zoči-voči sa ho spýtali, prečo Fínsko ešte nie je odlúčené. Nuž Iľjič musel reagovať.

Hľa, k akým záverom možno dospieť, ak si pozorne prečítate jeden – jediný dokument.

Predchádzajúcu 1. časť si môžete prečítať TU

Predchádzajúcu 2. časť si môžete prečítať TU

Predchádzajúcu 3. časť si môžete prečítať TU