Košice 21. mája 2019 (HSP/Foto:Pavel Košík, Mary Gildein)

POČULI STE OBRAZ? VIDELI STE ZVUK? Na prvý pohľad sa pri prečítaní motta najnovšej výstavy v košickej Fashion Point Café každý prekvapí, že o čo asi ide, ale pri nakuknutí do tejto galerijnej kaviarne na Mlynskej ulici je hneď všetko jasné

Jej majiteľka Mary Gildein totiž steny svojej kaviarne poskytla obrazom namaľovaným hluchoslepými výtvarníkmi zo špecializovaného zariadenia Maják n. o. Sadoch nad Torysou – Zdoba 79.

„Pri mojich zdravotných problémoch mi veľmi pomohlo umenie. Môj veľmi láskavý onkologický lekár mi povedal:  „Ak zvládneš chemoterapiu, dostaneš odo mňa lístok na výstavu Pabla Picassa v Mníchove.“ Chemoterapiu som zvládla, lístky dostala a vtedy som si uvedomila, že umenie nám dokáže veľmi pomôcť v rekonvalescencii, v našom inom pohľade na život a zbavení sa depresií. Umenie mi takto pomohlo dať sa dokopy a ja preto takýmto spôsobom splácam tento dlh. Organizujem výstavy a snažím sa prezentovať umelcov z Košíc a blízkeho okolia. Okrem toho každý rok robím charitatívnu akciu, na ktorej prezentujem ľudí, ktorí sa snažia žiť a prežiť. Za peniaze z predaja týchto obrazov sa kúpia farby, plátna, štetce, aby pani riaditeľka Majáku nebola v strese, že ako ďalej, veď oni nie sú výrobný závod…“, hovorí Mary Gildein o tom, ako vznikol nápad usporiadať túto výnimočnú vernisáž výstavy obrazov hluchoslepých „Majákovcov“, ktorej sa zúčastnili aj štyria z ôsmich výtvarníkov vystavujúcich svoje diela – Kristínka, Peter, Juraj a Martin.

Prišiel na dva týždne, ostal desať rokov

Človekom, pod ktorého vedením vznikajú tieto úžasné diela porovnateľné s tvorbou profesionálov je známy výtvarník Helmut Bistika. Ten na začiatku spolupráce s Majákom vôbec netušil, že sa stane súčasťou jeho rodiny, pretože pôvodne bol oslovený len na 2 – 3 týždňový workshop a zrazu si uvedomil, že spolu maľujú už vyše desať rokov. „Pri ľuďoch s takýmto postihnutím človek pochopí, ako sa máme dobre. Uvedomujem si, aké je krásne s týmito ľuďmi pracovať. Komunikujem s nimi celým telom – dotýkame sa, gestikulujeme a funguje to výborne. Vymýšľame kadečo od sôch, cez obrazy, objekty… Vždy si musím vymyslieť nejakú činnosť, ako s nimi pracovať. Najprv si pripravím nejaký koncept, čo chcem s nimi robiť, ako s nimi budem pracovať, pretože nemôžem od nich žiadať niečo, čo nedokážu. Potom to variujem – jeden vie robiť plochy, druhý ťahať linky, tretí zas lepiť, štvrtý robiť niečo manuálne… Je to neskutočne dlhodobý proces. Na začiatku sme pracovali v jednej miestnosti, mali sme len ceruzky a výkresy. Ale ako výtvarník viem, že také malé pracovanie nič neprináša. Tak som začal zvyšovať nároky. Vždy som doniesol inú farbu, maľovali sme stále väčšie plochy, agresívnejšie, expresívnejšie… Keď pracujeme s farbou, narobí sa veľa špiny a tak nám vedenie zariadenia vytvorilo malý ateliér. Máme tam špinavo, nemusíme dávať pozor, že nakvapkáme na zem, tam s nimi robím tie najväčšie bláznovstvá,“ teší sa Helmut z tvorby s priateľmi v Majáku. Vraví, že z ôsmich klientov nemaľuje iba jeden, ktorý to odmieta. V tomto zariadení je maľovanie súčasťou veľmi úspešnej arteterapie. Známy výtvarník spomína na to, ako ešte v začiatkoch, kým s terapiou začali, trávil klient nečinne čas na izbe, nekomunikoval, len sa kýval zo strany na stranu. Teraz už prejavuje emócie, smeje sa, tlieska. „Keď je človek zavretý v miestnosti a nedajú mu nič robiť, necíti sa šťastný. Myslím, že každý človek musí niečo vytvárať. Keď sa nájde spôsob, ako toho človeka uspokojiť, alebo mu spraviť radosť, nič lepšie sa nemôže stať. Ja im dám možnosť niečo vytvárať, dám mu pocit byť užitočným. Keby som od nich nedostával spätné väzby, tak by som tam nechodil, nebavilo by ma to. Ale aj po vyše desiatich rokoch som stále nadšený a má to pre mňa zmysel. Keď som ja nabudený, tak nabudím aj ostatných. Takto funguje to vzájomné odovzdávanie si niečoho.“

Najprv boli nervózni a maľovanie odmietali

Zariadenie Maják n. o. funguje od roku 2007 a je jediným takýmto zariadením na Slovensku. Za jeho vznikom bola katastrofálna situácia takto postihnutých ľudí, ktorí nemali po ukončení školy v Červenici kde pokračovať, vzdelávať sa a rozvíjať, pretože pre hluchoslepých dospelých neexistovalo na Slovensku žiadne zariadenie. „Tie začiatky arteterapie boli naozaj ťažké, lebo naši klienti ešte neboli pripravení na to, aby vykonávali nejakú činnosť. Tá si vyžadovala sústredenie, pozornosť. Pre hluchoslepých ľudí je typické, že odmietajú všetko čo nepoznajú. Najprv museli spoznať danú aktivitu, aby si uvedomili, že je pre nich príjemná, že im niečo prináša, že pri nej môžu relaxovať, prežívať rôzne emócie  a cez ňu sa môžu aj dorozumievať. Až keď toto prijali, tak sa arteterapia stala významným článkom v ich živote. Dnes už maľujú nádherné obrazy, ktoré sa vyrovnajú prácam veľkých umelcov. Sú maľované, ako keby z iného sveta, s inou dušou, s iným vnímaním, preto si myslím, že prinášajú veľmi veľa,“ zaspomínala si ťažké začiatky riaditeľka zariadenia Henrieta Heidecker. Má veľkú radosť z toho, že arteterapia priniesla ich klientom obrovské zmeny. V začiatkoch u nich maľovanie vyvolávalo autoagresivitu. „Typické pre nich totiž je, že keď niečo nepoznajú, ubližujú sami sebe. Čokoľvek sme im ponúkali, bolo to pre nich nové. Okamžite na to reagovali nepokojom a odmietaním. Napríklad keď naša Kristínka začala prvýkrát maľovať, tak do piatich minút štetec vyhodila, polámala okuliare a bola taká nervózna, že sme maľovanie museli ukončiť. Vôbec nerozumela prečo by mala maľovať. Postupným pomalým dávkovaním práce, po čase pochopila, že je to pre ňu príjemné. Dnes maľuje celým telom a má z toho obrovskú radosť,“ hovorí Henrieta Heidecker.

„Určite treba vidieť, čo pán Bistika s týmito ľuďmi dokáže, ako sa mu s dôverou oddajú a aké nádherné veci vedia urobiť,“ pozýva Mary Gildein na túto výstavu trvajúcu až do konca júna.

Natália Novotná