Môj profil 
Predplatné
Aféra vybuchla pred Vianocami. Vyšlo najavo, že novinár Claas Relotius, oceňovaný a vyzdvihovaný člen redakcie Spiegel, si svoje vychvaľované reportáže nehanebne vymýšľal. Škandál v žurnalistickom svete je to výrazný, azda najväčší od predaja (falošných) “Hitlerových denníkov” redakcii Sternu v roku 1983.
Len v skratke pripomeňme – Relotius celé roky prinášal články, ktorých obsah bol do veľkej miery vymyslený. Napríklad robil reportáž z južnej hranice USA – a vymyslel si osoby domobrany, ktoré tam vystupujú. Vyhral niekoľko cien za žurnalistiku, vrátane ceny za žurnalistu roka stanice CNN v roku 2014. Začiatkom decembra 2018 získal nemeckú reportérsku cenu (Deutscher Reporterpreis) za článok o sýrskom chlapcovi. Relotius písal aj pre ďalšie renomované médiá vrátane nemeckých denníkov Die Tageszeitung a Welt a nedeľňajšej edície denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung.
Bulvár a škandály – to je typická potreba mejnstrímových vydavateľstiev. Nutnosť zvyšovať predajnosť vedie k neustálej snahe o nový materiál a ak nie je, neváhajú si ho vymyslieť. Lož je dielom redaktorov, často externých, a redakcia sa v prípade prevalenia podvodu tvári, že o veci nevie a nemá s ňou nič spoločné. V skutočnosti je ale každému jasné, že lož je ich pracovnou metódou. Teraz je redakcia Spiegelu tiež celá “prekvapená” tým, ako mohol prípad Relotius nastať – pritom Spiegel síce nie je niečo tak bulvárne, ako Bild, ale spadá do toho, čo sa nazýva Lügenpresse – teda lživá tlač.
Potreba šokovať a upútať pozornosť je ale iba jedna príčina hlúpostí a nízkej úrovne žurnalistiky v etablovaných médiách. Druhý, a svojou povahou oveľa horší druh jedu, je cielené klamanie za účelom politickej ideológie toho, kto dané redakcie pasie. Nie je tajomstvom, že mnohé redakcie, vydavateľské domy, sú stratové a žijú len z peňazí svojich majiteľov, ktorí vedia, prečo si ich platia. Na Slovensku ani netreba menovať – skôr by sa muselo hľadať, ktoré to nie sú.
Tie redakcie, ktoré sú nezávislé a neslúžia povoleným ideológiám, sú objektom útokov a je pre ne vymyslený ostrakizujúci názov “altrenatívne médiá”. Je hanbou systému, že nezávislú žurnalistiku označuje za “alternatívu”, teda za niečo vymykajúce sa normálnosti. Pritom je to presne naopak – tzv. “alternatíva” je väčšinová záležitosť, je to duch bežného občana a snaží sa vyjadrovať jeho postoje, ktoré nikoho z etablovaných médií nezaujímajú.
Rovnako absurdné je obviňovanie alternatívy z tzv. hoaxov. Disidentská alternatíva nepotrebuje výmysly, pretože ona má hromadu tém v tom, čomu sa musia oficiálne média vyhýbať. Kedže v dnešnom mediálnom svete vládne výrazná autocenzúra, je týchto nepokrytých oblastí pre nezávislé médiá viac, ako dosť.
Konieckoncov teda nemožno hovoriť o “alternatívnej tlači”, jestvuje iba slobodná tlač a disidentská politika. Ich zdrojom a spolutvorcom je každý občan, celý národ, je to politika jeho záujmov a jeho hodnôt.
Peter Vanád
.JPG)
