Bratislava 6. septembra 2017 (HSP/Foto: archív)

Korporácie, majúce výrobné závody, obchody, pobočky po celom svete, sú dnes bežnou súčasťou našich životov a málokto, hlavne z mladšej generácie, si vie predstaviť, že to tak ešte nedávno nebolo

Obrovské korporácie zamestnávajúce desaťtisíce, niektoré viac ako stotisíc zamestnancov po celom svete, produkujú obrovské zisky, ktoré sa koncentrujú v úzkej skupine ich vlastníkov. Týchto vlastníkov nebude veľa, lebo podľa švajčiarskej štúdie, ktorá skúmala vlastnícke vzťahy súkromných spoločností a precízne rozmotávala pavučinu komplikovaných a často sa prelínajúcich vlastníckych vzťahov, došla k záveru, že približne 160 súkromných spoločností vlastní asi 60 % všetkého bohatstva na Zemi. Tieto spoločnosti, samozrejme, nakoniec vždy vlastní nejaký konkrétny človek, ale až sem tento výskum nešiel. Je však jasné, že ak je spoločností, ktoré kumulujú tak obrovské bohatstvo, iba 160, konkrétnych vlastníkov, ktorým tieto spoločnosti patria, tiež nebude veľa.

Podľa štúdie britského Oxfamu vydanej tento rok (2017) zas iba 8 najbohatších ľudí (v roku 2016 to bolo ešte 62 najbohatších ľudí, v roku 2015 125) vlastní viac majetku ako chudobnejšia polovica ľudstva.

Je logické, že ak sa tak obrovské bohatstvo skoncentruje v tak málo súkromných rukách, títo ľudia sa budú snažiť ovplyvňovať dianie okolo seba. Čo je zlá správa pre všetkých ostatných, budú tak robiť iba v prospech svojich záujmov a v prospech upevnenia svojej moci a vplyvu.

Ako táto úzka skupina vlastníkov korporácií uplatňuje svoju moc, sa v súčasnosti odhaľuje tam, kde narazí na odpor. V štátoch, ktoré momentálne ovládnu vlastenci, ktorí sa nenechajú kúpiť či zastrašiť, tak ako je tomu dnes napríklad v Maďarsku, Poľsku alebo Rusku, dochádza k otvorenému boju.

Vlastenecké sily sa v takom prípade vždy snažia eliminovať v prvom rade neziskové organizácie, ktoré spolu s médiami sú veľmi výkonnou silou pri presadzovaní záujmov elít. Požívajú všetky výhody, pretože oproti politickej moci v krajine sa tamojším obyvateľom vôbec z ničoho nezodpovedajú, i keď radi vystupujú, ako keby hájili ich záujmy. V skutočnosti sú financované týmito vlastníkmi korporácií a to cez rôzne nadácie, granty a zo štátnych rozpočtov štátov, kde je politická elita pod ich vplyvom.

V Maďarsku, kde je takýto konflikt práve v plnej sile, sa premiér Orbán snaží zlikvidovať aj Sorosovu univerzitu ako liaheň budúcich kádrov, ktorých si nadnárodní vlastníci vychovávajú a ktorí budú neskôr presadzovať ich záujmy.

Na maďarskom konflikte sú zaujímavé dve veci. Po prvé, Orbán je v konflikte s jedným z mála viditeľných príslušníkov tejto nadnárodnej vlastníckej kasty – Sorosom. Väčšina vlastníkov korporácií a bánk sa verejne neprezentuje a nie je verejnosti známa. Po druhé, proti Orbánovi na ochranu Sorosových záujmov sa postavili všetky, hlavne nevolené orgány Európskej únie, čím pekne demonštrovali, pod čím vplyvom sú a na čích záujmoch participujú.

Tento systém presadzovania záujmov úzkej nadnárodnej vlastníckej elity (ku ktorej sa pripája miestna, lokálna oligarchia) prostredníctvom komplikovaného mechanizmu, ktorý počas niekoľkých posledných desaťročí vytvorili, prispôsobovanie si verejného priestoru a pravidiel svojim potrebám na úkor všetkých ostatných, sa nazýva korporátny fašizmus.

V čom spočíva nebezpečenstvo korporátneho fašizmu a prečo vlastne hovoríme o fašizme

Tam, kde sa presadí korporátny fašizmus automatický dochádza k obmedzeniu demokracie, pričom však korporátny fašizmus má vždy snahu zachovať jej zdanie. To znamená, že zostávajú parlamenty a uskutočňujú sa voľby, ale kompetencie sa prenášajú na rôzne špecializované úrady (kvôli odbornosti), na rôzne nevolené komisie, rozhodovanie sporov zas na súkromné rozhodcovské súdy. Právomoci lokálnych štátnych parlamentov sa obmedzujú, rozhodovacie a riadiace kompetencie vlád sa zužujú v prospech orgánov pod kontrolou vlastníkov korporácií, cez rôzne medzinárodne obchodné zmluvy, prístupové zmluvy, atď…

Aby korporátni fašisti mohli niečo také dosiahnuť a presadiť, potrebujú realizátorov na domácej politickej scéne.

Dnešní politici majú v podstate iba dve možnosti, buď idú po ruke vlastníkom korporácií a majú dostatok zdrojov na kampane a rozsiahli prístup do médií, alebo im po ruke nejdú a nemajú žiadne zdroje ani žiadny prístup do médií. Preto sa dá logicky pochopiť voľba väčšiny politikov. Každý, kto skúšal robiť politiku, rýchlo prišiel na to, že bez peňazí a médií môže kandidovať tak maximálne na starostu obce a vyššie už je vo veľmi znevýhodnenej pozícii.

Na to, aby politici urobili správnu voľbu, nie je potrebný žiaden nátlak, presviedčanie ani kupovanie. Sami rýchlo zistia, kadiaľ vedie a kadiaľ nevedie cesta. Stačí správne nastaviť systém.

Dobrým príkladom sú médiá a ich nezávislosť. Ak vlastníte televíziu, ktorá každý mesiac požiera obrovské finančné zdroje na svoje fungovanie, no vy ju nechcete dotovať, ale, naopak, na nej zarobiť, potrebujete pre ňu zabezpečiť dostatok príjmov. Tie prichádzajú cez reklamu. A ak 60 % najväčších firiem, ktoré zadávajú 90 % reklamy, vlastní úzka skupina ľudí, a vy im vo svojom vysielaní nejdete na ruku, táto reklama vás zázračne obíde. Príjmy z reklamy nepostačujú a vy máte problémy. Pritom vám to nikto otvorene nepovie. Len raz reklama chodí, raz nechodí a vy podľa toho aký postoj ste vo vysielaní zaujali raz-dva zistíte, čo môžete a čo nemôžete vysielať. A potom už sú vami prezentované názory bezchybné a finančných prostriedkov je dostatok.

Preto aj lokálne (rozumej – na úrovni štátu) vlastníctvo médií nič neznamená pre ich slobodu a nezávislosť (čo väčšina ľudí nechápe), iba ak sa ich vlastník rozhodne trpieť pre svoje názory nedostatkom, a to sa ľudia nastavení na zarábanie peňazí, akými vlastníci médií spravidla sú, nikdy nerozhodnú.

Niektorí naivní teoretici povedia, že máme predsa dosť vlastných firiem – ktoré vlastnia naši ľudia a tie by predsa mohli… zabúdajú pritom, že väčšina produkcie týchto domácich výrobcov končí na pultoch niektorého reťazca alebo v montážnej hale nejakého korporátneho producenta (môže byť pokojne kdekoľvek v zahraničí).

Rovnako politici, (a podľa týchto kritérií si ich veľmi jednoducho dokážete aj vy rozdeliť na tých, ktorí akceptujú korporátny fašizmus prípadne pre neho aktívne pracujú a na tých, ktorí tak nerobia), musia urobiť túto voľbu. Mať zdroje, keď kšefty idú a dary od sponzorov prichádzajú, alebo nemať zdroje a nemať sponzorov. Mať prístup do médií, alebo ho nemať a byť odkázaný na stále viac regulované, kontrolované a cenzurované sociálne siete, či bezvýznamné nezávislé médiá. Mať podporu mimovládnych psov korporátneho fašizmu, alebo takúto podporu nemať, byť pod ich neustálim tlakom, brechotom a kusaním. Každý politik sa musí rozhodnúť.

A spravidla sa aj rozhodne. My ako občania sa potom čudujeme, že liberáli presadzujú homoagendu a konzervatívci ich podporujú, že ľavičiari míňajú obrovské prostriedky a pravičiari hovoria, že to je málo. Kto však pochopí, že všetky „strany“ sa vlastne dobrovoľne zúčastňujú na presadzovaní ideí, záujmov a potrieb korporátnych vlastníkov, prestane sa čudovať.

Niektoré potreby vlastníkov korporácií a opatrenia pre ich naplnenie, ktoré presadzujú, sú zrejmé a ľahko pochopiteľné. Napríklad snaha preniesť rozhodovanie sporov v oblastiach, ktoré sa ich týkajú na medzinárodné súkromné rozhodcovské súdy a dostať sa tak nad rozhodovaciu právomoc štátov, ktorú by mohli uplatniť cez bežné súdnictvo, je jasná a ľahko zrozumiteľná. Takisto je ľahko zrozumiteľné, ak politici vezmú úspory občanom, ktoré majú uložené v krachujúcej banke a použijú ich pod rôznymi zámienkami na jej „záchranu“.

Práve ekonomické škody páchané touto bohatou, úzkou skupinou na všetkých ostatných sa málokedy pertraktujú. Práve naopak, často sa prezentujú úplne opačne – pozitívne.

Pre obchodný reťazec, ktorý má svoje obchodné prevádzky po celej Európe (často po celom svete), nie je problém nakupovať aj roky mlieko v krajine, kde je jeho výroba dotovaná a voziť ho do krajiny, kde jeho výroba dotovaná nie je a kde výrobcovia nedokážu konkurovať tejto dumpingovej cene, až kým všetci nepozabíjajú dojnice a neskrachujú. Následne reťazec ceny zvýši a s o to väčšou maržou, spravidla aj desiatky rokov, z tejto situácie profituje. Pritom počínanie reťazca je vykresľované pozitívne, ako výhoda plynúca z konkurencie, ktorá vytvára tlak na cenu a zlacňuje tak tovary pre spotrebiteľa, pričom v skutočnosti takéto počínanie pre obyvateľov postihnutej krajiny z dlhodobejšieho hľadiska výhodné vôbec nie je.

Niektoré idey presadzované korporativistami sú však nejasné a nezrozumiteľné. Je úplne zreteľné, že presadzujú homoagendu, genderové zmätenie pohlavia, eutanáziu, migráciu do Európy, propotratovú agendu, multikulturalizmus a podobne, ale čo týmto sledujú, jasné nie je. Ba to, aké ciele týmto sledujú, sa nedá ani určiť či odvodiť, lebo takéto počínanie nedáva bežnému človeku žiadnu logiku a táto skutočnosť tiež nepodporuje dôveru v tento systém.

Práve presadzovanie cieľov korporativistami, ktoré často idú proti záujmom bežných ľudí, ktoré obmedzujú ich slobodu a poškodzujú ich po ekonomickej stránke, ale i po rôznych iných stránkach (napríklad environmentálnej), nám dávajú dôvod na označovanie korporativizmu ako fašistického systému. Nedemokratické metódy a egoistické záujmy, ktoré poškodzujú všetkých ostatných, presadzované a realizované ľuďmi, ktorí na to nemajú žiaden mandát, sú základnými znakmi totalitarizmu a fašizmu.

Kto a ako môže korporátny fašizmus poraziť

Momentálne sa zdá, že dominujúcemu korporátnemu fašizmu západného typu sa dokážu vzoprieť už iba najväčšie štáty. Nevyhnutným predpokladom je vlastenec na čele takéhoto štátu rozhodnutý nekooperovať z vlastníkmi korporácií pre vlastný prospech, ale odhodlaný postaviť sa im pre prospech svojich ľudí, svojho národa.

Malé štáty, ako Maďarsko, ktoré aktívne vystupujú proti predstaviteľom nadnárodnej vlastníckej elity, sa musia opatrne pohybovať po hrane sfér vplyvu týchto dvoch svetov. Maďarsko ako člen Európskej únie – zoskupenia úplne pod vplyvom korporátneho fašizmu – je nútené balansovať na hrane tohto členstva opierajúc sa o bilaterálne vzťahy s Ruskom, ktoré vytvára protiváhu týmto nadnárodným súkromným silám.

Bez podpory silného štátu, v tomto prípade Ruska, by si maďarský premiér niečo také nemohol dovoliť. Dnes pre korporativistov nie je štát s ekonomikou Maďarska žiaden súper. Urobili by s ním poriadok raz-dva. Stiahnutie kapitálu, výroby a investícií z krajiny a následné živenie nespokojnosti obyvateľov, ktorým klesla životná úroveň cez mimovládky a médiá, by dali Orbánove percentá spoľahlivo dole.

Niektorí insitní revolucionári vyzývajú ľudí, aby nenakupovali výrobky korporácií. Ale majú títo ľudia vôbec na výber a možno od nich vôbec niečo také žiadať? Veď si zoberme len takýto príklad. Ktorej značke by ste dali prednosť? Audi, Porsche, Bentley, Bugatti, Lamborghini, SEATu, MANu, Scanii, Ducati alebo Škode? A pritom kupujete auto od jedinej a stále tej istej korporácie Volkswagen. Monopolizácia zašla tak ďaleko, že dnes je korporácií vyrábajúcich autá podobný počet, ako bol počet značiek vyrábajúcich autá v socialistickom bloku. A to sme teda boli riadne nespokojní. Dnešná pestrosť je len pocit zdania, pretože vlastníci korporácií si uvedomujú, že pod rôznymi značkami predajú produktov viac.

Rovnako je nerozumné žiadať od ľudí, aby vzdorovali reklame a kupovali výrobky od neznámych malých výrobcov, ktorí si reklamu jednoducho nevedia zaplatiť. Intelektuáli sa rozčuľujú, že ľudia sú ako ovce a svojimi peniazmi si platia svoj žalár. Ale ľudia nie sú tí, čo toto majú riešiť.

Vzoprieť sa korporativistom musia politické elity jednotlivých štátov. Je to však tŕnistá cesta vyžadujúca si srdce a odvahu.

Ľuboš Macko

Tento článok si nekládol za cieľ byť komplexnou analýzou. Snažil sa len upozorniť na základne rysy spoločensko-politického zriadenia v ktorom momentálne žijeme.