Hneď v úvode “expert” na extrémizmus Daniel Milo obvinil Krajčíka, že “namiesto toho, aby si sypal popol na hlavu, šíri tu nepodložené konšpirácie a lži.” Milo dodal, že z rozhovoru môže pre Krajčíka vyplynúť aj trestnoprávna zodpovednosť.

Možno by právnikovi Milovi niekto mal pripomenúť, že vyšetrovanie zďaleka nie je ukončené. Krajčík v rozhovore hovoril to, čo si myslí, a myšlienková polícia napriek mokrým snom aktivistov stále ešte nefunguje. OČTK sa ju síce snažia suplovať, bránia jej v tom však dosiaľ platné zákony.

Myslí si to aj profesor trestného práva na košickej Univerzite P. J. Šafárika Sergej Romža: “V tom rozhovore Krajčík hodnotí dôkazy, to nemožno vnímať, že schvaľuje, čo sa stalo, že schvaľuje ten následok.” Jakub Goda považuje za nebezpečný už fakt, že sa rozhovor dostal na verejnosť: “Tá skupina ľudí, ktorí sú náchylní tomu veriť, sa môže rozširovať aj o ľudí, ktorí v minulosti nemali takéto myšlienky, prípadne možno boli náchylní tomu veriť, ale neboli natoľko zradikalizovaní. Môže to viesť práve k tomu, čo sme videli u toho mladého strelca.” Snaží sa Goda podsunúť, že ľudia by mali byť od niektorých myšlienok izolovaní.

Kto u nás si vie predstaviť stranu, ktorá by vyzývala k násiliu či už svojich členov alebo sympatizantov? Takéto výzvy sa občas objavia, ale dosiaľ ešte nikdy nie od politických subjektov. Pre každý politický subjekt by to bola sepuka – samovražda.

Mladý Krajčík nie je produktom slovenskej vlasteneckej ani konzervatívnej scény.

Daniel Milo, odborník na extrémizmus a boj proti propagande z Globsec policy institute, sa stavia kriticky aj k tomu, že rozhovor Krajčíka s Kotlebom vôbec dostala priestor v médiách: “Chcem veľmi výrazne zdôrazniť, že dávať akýkoľvek priestor usvedčenému neonacistovi Kotlebovi a otcovi vraha, ktorý má na svedomí pravdepodobne prvý teroristický útok na Slovensku, považujem úplne scestné a absurdné. Toto je základ – ak dnes akékoľvek médium preberá tento obsah týchto dvoch indivíduí, tak je to ďaleko za hranicou akejkoľvek novinárskej etiky. Mne naozaj ostáva rozum stáť, keď niektoré mienkotvorné médiá alebo médiá hlavného prúdu preberali túto žumpu. To sa nedá inak nazvať.”

Jakub Goda svoju pozornosť obracia skôr ku Kotlebovi, než ku Krajčíkovi: Porovnal správanie “konšpiračnej scény” okolo M. Kotlebu počas prvej vlny pandémie a invázii Ruska na Ukrajinu s reakciou na túto dvojnásobnú vraždu – vraj sú podobné. Pri pandémii najprv šok a mlčanie, potom vlna teórií o tom, ako je to všetko inak, pri ruskej agresii najprv šok a mlčanie a potom vlna teórií, kto všetko za to môže. Podobne pri tomto teroristickom útoku sa ľudia okolo Kotlebu budú snažiť opakovať rovnaký vzorec správania, po šoku príde ich kontrapríbeh o tom, ako by to celé malo byť nejako inak. “Je to už ako obohraná platňa, ktorá ale zjavne funguje na nejakú skupinu ľudí, ktorí sú jednoducho takto prednastavení, a čokoľvek sa tu zajtra, o mesiac, v budúcnosti udeje, vždy budú mať tendenciu uveriť tomu, že to v skutočnosti bolo nejako inak, môže za to niekto iný a neveria tomu, čo hovoria všetci okolo,” hovorí Goda.

Goda na jednej strane adoruje kritické myslenie, pritom úplne ignoruje fakt, že základným východiskom kritického myslenia je skepsa, pochybnosť. Dokonca by sme mohli povedať, že práve skepsa je motorom pokroku. Absencia dialógu pri závažných spoločenských problémoch je jeho brzdou. Konšpiračné teórie sa porážajú argumentami, nie ignoranciou. Edukatívne videá, ktoré majú ľudí presvedčiť, že Zem nie je plochá, nie nadarmo patria k tým najzaujímavejším, aj človek, ktorý vie, že Zem je guľatá, sa pri nich veľa naučí. Demokracia je už od čias Grékov súboj myšlienok, to už by sa mohli súčasní demokrati naučiť.

Goda tvrdí, že vznik konšpiračných teórií súvisí s nedôverou k médiám a inštitúciám – aspoň v niečom trafil klinec po hlavičke. Podľa Godu je to práca s emóciami, nie s faktami. Ak Kotleba podporuje konšpiračné teórie, je ťažké povedať, či je to jeho vypočítavosť, alebo tomu naozaj verí. Oni sú schopní sami seba presvedčiť o nejakých veciach, ak to dlhodobo opakujú, alebo majú motiváciu tomu veriť. Riziko je, podľa Godu, že ľudia, ktorí veria konšpiračným teóriám sa v tom zacyklia, prestanú veriť médiám, vede, všetkému, a dospejú k názoru, že všetko je zle, všetko treba zbúrať a postaviť nanovo, a tí potom venujú svoje sympatie tým najextrémnejším politickým prúdom, ktoré sľubujú rýchle a jednoduché riešenie namiesto postupných reforiem. Mimochodom, aj argumenty Godu sú viac emotívne než faktické.

“Myslím si, že nielen otec, ale ktokoľvek má právo hodnotiť tieto dôkazy a vysloviť svoj subjektívny názor,” hovorí profesor trestného práva Sergej Romža. “Limitom je, ak by toto hodnotenie nadobudlo charakter schvaľovania spáchaného trestného činu. Teda musí byť preukázané, že niečo nehovorí pre vyslovenie subjektívneho názoru, ale že to hovorí preto, že schvaľuje skutok a následok, ktorý skutok spôsobil. Tam by som už videl problém.” Keby jeho syn žil, tak jeho obhajca by mal právo presne rovnakým spôsobom hodnotiť dôkazy. Treba sa na to aj takto pozerať. Tu vidím deliacu čiaru k trestnoprávnej zodpovednosti otca, ktorý sa ku kauze vyjadruje”, povedal Romža. Nezáleží na tom, či o tom hovorí verejne. “U M. Kotlebu tiež nevidím dôvod na trestnoprávnu zodpovednosť za ten rozhovor, pokojne mohol vystúpiť aj vo verejnoprávnom médiu,” uzavrel tému profesor trestného práva.

Takže zhrnuté: Profesor trestného práva určil presnú hranicu toho, čo Krajčík bez postihu hovoriť môže a čo už nie. Odborník na dezinformácie a propagandu nám predstavil vlastnú konšpiračnú teóriu o tom, že naše politické subjekty môžu niekoho zradikalizovať tak, že spácha podobný čin ako mladý Krajčík. A odborník na extrémizmus označil rozhovor za žumpu, ktorá nemá čo robiť v médiách. Najradšej by tu mal asi myšlienkovú políciu, zabudol však na latinské príslovie Quis custodiet ipsos custodes?, teda Kto bude strážiť strážcov?