Rozprávali sme sa s europoslancom za SMER-SSD, PhDr. Ľubošom Blahom, PhD.

Váš vzťah k Rusku je dlhodobo známy. Ako to ale v tejto súvislosti vyzerá v Europarlamente, majú záujem o návštevu Ruska a vzájomný dialóg aj poslanci z iných štátov?

Doteraz to tak nebolo, ale musím povedať, že 9. mája, na 80. výročie porážky fašizmu, keď budú v Moskve obrovské oslavy, tam pôjdeme viacerí. Zorganizoval som viacerých kolegov, či už z Nemecka, Českej republiky, pravdepodobne aj z Bulharska čí Talianska. Nechcem byť konkrétny, lebo ešte všetky mená nemáme potvrdené, ale chceli by sme tam ísť viacerí europoslanci a vyslať tak spoločný signál mieru a podanej ruky.

Samozrejme, do Moskvy chceme ísť aj z vďaky Červenej armáde a predovšetkým ruskému národu za to, ako sa obetovali pri porážke fašizmu. Treba povedať, že žiaden iný národ si za vojny nevytrpel toľko, ako Rusi a za to im musíme ďakovať.

Myslím si, že lepšia príležitosť na to neexistuje, najmä pre niektorých mojich kolegov so západných štátov, pretože treba úplne objektívne povedať, že oni to majú ťažšie, ako my, na Slovensku. Podľa prieskumov je u nás väčšia časť spoločnosti relatívne pozitívne naklonená k ruskému národu, či už pre ich nádhernú kultúru, preto že nás oslobodili alebo kvôli slovanskej vzájomnosti. Tých faktorov je viac.

Viac vo videu: 

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Ale v takom Česku je napríklad rusofóbia úplne extrémna, takisto v Nemecku a mohol by som pokračovať. Tam to teda majú kolegovia ťažšie, ale napriek tomu do Moskvy ísť chcú. Iná cesta k mieru totiž neexistuje, musíme sa stretávať a počúvať argumenty druhej strany. Nemôžeme sa uzavrieť vo svojej západnej „bublinke“ a nenávidieť všetko ruské, vravieť že Ukrajina je najlepšia a za všetko môžu Rusi, či prirovnávať Putina k Hitlerovi. Takéto nezmysly totiž na západe stále fungujú, ale to jednoducho nie je cesta k mieru.

S Rusmi sa treba rozprávať a vnímať aj ich pohľad na príčiny toho konfliktu. Západ sa skrátka rozťahoval, NATO sa blížilo k ruským hraniciam. Nebolo to Rusko, ktoré by išlo do Mexika alebo do Kanady k americkým hraniciam. Boli to západné vojská, ktoré sa k Moskve približovali čoraz viac a Rusi to vnímali ako ohrozenie národnej bezpečnosti.

Potvrdzuje to aj Jeffrey Sachs, potvrdzuje to profesor Mearsheimer a ďalší. Sú to veľmi vážne argumenty a my to nemôžeme ignorovať. Preto som presvedčený, že ak chceme mier, musíme rešpektovať aj pozície ruskej strany.

Viacerí ľudia tvrdia, že nálady v Europarlamente sa už pomaly, ale predsa začínajú meniť. Je to tak?

Veľmi záleží na tom, o kom sa rozprávame. Väčšina Európskeho parlamentu je zložená z globalistických frakcií, nazvime to tak, alebo z progresivisticko – neoliberálnych frakcií. Patrí tam liberálna frakcia Renew Europe, v ktorí sú aj naši progresívci, ale aj frakcie sociálnej demokracie, kresťanskej demokracie a ešte aj zelení. K tomu sa pridávajú aj tzv. ECR, čiže európsky konzervatívni reformisti. A toto vytvára guču, v ktorej sú všetci za globalizmus, základný liberalizmus a progresivizmus, sú rusofóbni a chcú zbrojiť, zbrojiť  a zbrojiť… Nenávisť voči Rusku ich spája takým spôsobom, že dnes iná téma v EP prakticky ani neexistuje. Iba viesť vojnu proti Rusku.

Voči nim potom máte zľava aj sprava veľmi kritické frakcie. Či už na pravej strane Patritov alebo Suverenistov alebo na ľavej strane nás, nezaradených. Spolupracujeme napríklad s nemeckou stranou Sahry Wagenknechtovej alebo s českým Stačilo, ako aj ďalšími stranami.

My, ktorí stojíme či už vpravo alebo vľavo, máme zdravý rozum, my nechceme vojnu proti Rusku. Spolupracujeme v tom, že nechceme zbrojiť, nechceme robiť takúto školácku chybu. Pretože ak začneme zbrojiť v Európe, tak samozrejme Rusi zareagujú takisto zbrojením. Následne bude Európa zbrojiť ešte viac, Rusko takisto. V politológii sa tomu hovorí bezpečnostná dilema. Keď sused vníma, že veľmoc vedľa neho zbrojí, tak to bude robiť aj on, eskalácia pokračuje a napokon sa to vždy skončí vojnou. A toto chceme? Nechceme radšej využívať diplomaciu, viesť s Rusmi dialóg, teda to, čo Európu vždy zdobilo?

Spomeňte si na Willyho Brandta, Altiera Spinneliho, Olofa Palmeho, či Bruna Kreiskýho. To boli lídri európskych štátov, ktorí chceli viesť s východom, s vtedajším Sovietskym zväzom, dialóg. Chceli mať mierové vzťahy a využívať diplomaciu. Dnes tu ale máte vojnových štváčov, ktorí nepripomínajú Willyho Brandta, ale skôr Otta von Bismarcka, aj keď ani to nie je veľmi dobrý príklad. Pretože von Bismarck síce bol militarista, ale nebola tam tá nenávisť voči Rusku. Som presvedčený, že toto musíme odmietnuť.

Ak sa ma teda pýtate, aké je atmosféra v EP, tak je to vojnová hystéria. Nefungujú tam argumenty, nefunguje tam nič… Je to taký ten pocit ako pred Prvou svetovou vojnou – hurá do vojny. A potom v zákopoch zomrelo niekoľko miliónov ľudí. Potom prišla Druhá svetová vojna a zase tam bola tá hystéria – ideme proti Rusku, a Nemci išli… A zase z toho bolo 60 miliónov mŕtvych.

Naozaj toto chceme? Teraz by to bolo ešte horšie, pretože toto by bola jadrová vojna. Ja mám tri deti a mám teda robiť všetko preto, aby tá vojna bola a aby moje deti mohli ísť do armády bojovať proti Rusom? Zabudnite na to… Cítim veľmi ťažké emócie keď vidím, akým spôsobom sa Európa oddala tejto militaristickej, či až fašistickej ideológii.

Situácia v Europarlamente je teda zlá, veľmi zlá. Ale rastie tam aj hnutie odporu, či už zľava alebo sprava a v tomto svete sa musíme spojiť s kýmkoľvek, kto chce mier.

Vy ste boli za ostatné roky v Rusku viackrát. Ako nás Rusi vnímajú? U nás sa veľmi hovorí o tom, že nás zaradili na zoznam nie priateľských krajín. Vedia ale Rusi o tom, že mnoho Slovákov ich nevníma negatívne a nemáme rovnaké názory, ako európski vojnoví jastrabi?

Je tam mimoriadna sympatia, naozaj mimoriadna sympatia. Stretol som sa s predstaviteľmi všetkých prúdov ruského politického života, aj s ruskou opozíciciou, komunistami alebo nacionalistami. Takisto s predstaviteľmi Jednotného Ruska a so všetkými som sa rozprával. Či už to bol pán Naryškin alebo aj pán Karasin, ktorý momentálne vedie rokovania s Američanmi v Saudskej Arábii. Boli to veľmi významné rozhovory. V Soči som sa rozprával s Dmitrijom Medveďevom, čo je jeden z najvýznamnejších ľudí v okolí Vladimíra Putina.

Toto sú veľmi dôležité veci z hľadiska slovensko – ruských vzťahov a musím povedať, že oni majú Slovensko v obrovskej úcte. Veľmi si cenia, že si vážime ich obetu v Druhej svetovej vojne, aj že vidíme zmysel starať sa o cintoríny padlých vojakov, o pamätníky. Má veľký význam utužovať tieto vzťahy.

Som presvedčený, že obrovskú váhu mala aj návšteva Roberta Fica u Vladimíra Putina. Toto naozaj treba robiť aj kvôli praktickým veciam, ako sú plyn a ropa, energie, ktoré potrebujeme pre rozvoj našej ekonomiky. Bez toho sme, ako aj celá Európa, stratení a nevieme konkurovať. Ak budeme pokračovať v sankciách, je to samovražda.

Ale aj z hľadiska toho reálneho sentimentu, ľudí sa Slovensku jednoducho neviete donútiť, aby Rusov nenávideli, to sa jednoducho nedá. Oslobodili nás od fašizmu a máme to v sebe

Máme podobnú kultúru aj tradičný, slovanský spôsob života, vážime si rodinu, máme nejakú úctu k autorite a podobne. Na západe už nič také neexistuje, najradšej by tam chodili v dúhových zástavách a riešili multikulturalizmus, migáciu a podobné veci. Ale to nie je Slovensko. V tomto máme oveľa bližšie k východným, slovanským spoločnostiam, ktoré sú oveľa konzervatívnejšie, povedzme to tak. Rusi to vedia a tá úcta je mimoriadne silná. Myslím, že napokon nás aj vyradili zo zoznamu štátov, ktoré podporujú neoliberálne idológie.

A čo sa týka toho druhého zoznamu, teda nie priateľských krajín – nuž, nemôžeme sa im čudovať. Bolo to za čias Naďa, Čaputovej a Hegera, ktorí Ukrajinu furtovali zbraňami. Poslali sme im, dokonca protiústavne, S-300, stíhačky a všetko možné… Rusi sa na to pozerali a len sa čudovali – haló, čo to robíte? Vedeli, že je to len nejaká piata kolónia a nie reálni Slováci. Vedeli, že toto robili ľudia, ktorí sú financovaní Sorošom a rôznymi americkými, či bruselskými militaristickými kruhmi. Vedeli, koľká bije.

A teraz vidia, že sa to mení. Že Robert Fico na Slovensku alebo Viktor Orbán v Maďarsku, ako aj ďalší lídri, majú k Ruskej federácii úplne iný vzťah a že nechcú eskaláciu toho konfliktu. Situácia sa teda mení a je dôležité, aby sme do Ruska chodili a upevňovali vzťahy, ktoré medzi sebou máme.

A čo Európa ako taká? Odpísali nás už Rusi alebo budú mať po skončení toho konfliktu záujem s nami normálne vychádzať a spolupracovať?

Dobrá otázka. Na jednej strane sú znechutení, pretože Európu ešte za éry Sovietskeho zväzu vnímali skôr ako toho umiernenejšieho partnera, na rozdiel od Spojených štátov, ktoré boli v tom čase najväčším rusobijcom. A zrazu sa to obrátilo. Dnes je tu americký prezident, ktorý sa vie s Rusmi rozprávať a chce situáciu upokojiť. A je tu rozbesnená Európa, ktorá používa slovník Adolfa Hitlera. Pochopiteľne sú teda znechutení.

Keď som sa rozprával najmä s predstaviteľmi vládnej strany Jednotné Rusko, necítil som smerom k Európe nejakú nechuť, ale skôr sklamanie. Po nástupe Vladimíra Putina do prezidentského úradu s nami chceli mať dobré vzťahy, ale tu sa z neho začal robiť pomaly najväčší odporca západu.

Potom prišli tie nešťastné rozhodnutia, ako bombardovanie Juhoslávie a odtrhnutie Kosova od Srbska. Veď západ bojoval s Belehradom preto, aby od neho odtrhol Kosovo a teraz sa sťažujú, že Krym sa pripojil k Rusku a že Donbas sa snaží o niečo podobné. To sú úplne absurdné kontradikcie. A keď Putin západu vravel – netlačte sa k našim hraniciam, zastavte sa, žiadna Ukrajina, žiadne Gruzínsko, nerobte to, je to ohrozenie našich záujmov – oni to napriek tomu urobili. A teraz sa čudujú, že Rusi reagovali, tak ako reagovali.

Tá vojna sa nezačala v roku 2022, ale už v 2014-tom, keď tam bol protiprávny Majdan. Nikto nehovorí o tom, že tam bol legitímne zvolený prezident Janukovič, nech si o ňom už myslíme čokoľvek, a ulica ho zvrhla a zrejme pri tom asistovali aj americké a iné tajné služby. A Rusi sa mali len tak prizerať? Nie, to bolo predsa nielen v rozpore s ich bezpečnostnými záujmami, ale aj v rozpore s demokraciou.

Potom prišla Odesa, kde upálili tých Rusov, čo už potvrdil aj Európsky súd. A to malo byť akože v poriadku? Masakre ľudí na Donbase, ktoré robil kyjevský režim? Že sa tam používa banderovský pozdrav „sláva Ukrajine“, že sa tam používajú nacistické symboly, že tam majú nacistické batalióny… To je akože všetko v poriadku?

Takže pochopiteľne, Rusi majú na to všetko iný pohľad a opakujem, my sa s nimi musíme rozprávať. Nehovorím, že máme automaticky preberať všetky ich názory, ale jednoducho sa musí nájsť nejaký kompromis.

Ak sa aj oprostíme od toho, že kto má pravdu, to teraz nechajme tak a pozrime sa reálne na tú vojnovú situáciu, tak Rusi to tam valcujú. Západ, teda Američania a EÚ, na Ukarajinu naliali stovky miliárd dolárov a napriek tomu to Rusi valcujú, čiže to zjavne nepomohlo. A čo chce teraz Európa robiť? Už bez Ameriky tam chce toho posielať ešte viac? Veď to tu potom ekonomicky všetko kľakne. Museli by sme brať ľuďom sociálne istoty, uberať v zdravotníctve a školstve len preto, aby sme financovali ukrajinský režim, ktorý je – ako vidíme – do veľkej miery fašistický.

Veď tam zatvárajú opozíciu. Idú kritizovať Maďarov za to, že majú málo demokracie a zakázali nejaký Pride, ale v prípade Ukrajiny nám neprekáža, že tam zatvárajú opozíciu a ľudia s iným názorom museli utiecť z krajiny a podobne. To sú neuveriteľné veci.

Jednoducho nemôžeme ignorovať realitu na bojovom poli, kde Rusi víťazia. A nie je možné, aby sa Ukrajine niekedy vrátili územia ako je Donbas alebo Krym, to sa nedá.

Ale tu chodia po uliciach rôzni panáčikovia a kričia ako musíme poraziť Rusko. V Európskom parlamente chrlíme rezolúcie, že musíme poraziť Rusko. A ako to chcete urobiť, moji drahí? Akože zoberiete svoje kelímky s lattečkom a budete ich hádzať po tom zlom Putinovi? Alebo čo chcete spraviť? Jednoducho na to nemáte, tak sa s ním nejak dohodnite na tom, aby sa to celé zastavilo a nejaké územné a politické ústupky sa budú musieť urobiť. Do NATO Ukrajina vstúpiť nemôže, to potvrdil aj Trump, to by bola Tretia svetová vojna.

Veľkou otázkou sú aj ďalšie územia na Ukrajine, sú len dve možnosti. Buď sa to zastaví teraz a Ukrajinci sa budú musieť vzdať nejakých území alebo to bude trvať ďalší rok alebo dva a Rusko toho dobyje oveľa viac. Poďme sa teda radšej rozprávať o tom, aby zomrelo čo najmenej ľudí.

Viete, keď pozerám tie videá, ako armáda odchytáva bežných Ukrajincov, mladých chalanov niekde na ulici… Oni ich stiahnu do auta a pošlú rovno niekam do Kurskej oblasti, kde je isté, že tí vojaci zomrú. Veď to je dopredu prehratý boj. Aký to má celé zmysel? Prečo majú tí Ukrajinci zomierať, kvôli Zelenskému? Majme zdravý rozum…

Ešte dávno pred ukrajinským konfliktom sa vravelo, že svet bol k jadrovej vojne najbližšie počas kubánskej raketovej krízy. Myslíte si, že počas toho aktuálneho konfliktu bol nejaký moment, kedy to už tiež bolo na spadnutie?

Poviem vám, čo mi prezradil Dimitrij Medvedev, spomenul tiež práve kubánsku krízu. Počas toho bývalého režimu, keď tu bol stret kapitalistickej Ameriky a komunistického Sovietskeho zväzu, vládlo nezmieriteľné nepriateľstvo. Ale napriek tomu sa tí lídri spolu rozprávali. Aj keď počas kubánskej krízy naozaj hrozila Tretia svetová, jadrová vojna, tak aj vtedy sa spolu rozprávali a vďaka tomu sa to podarilo vyriešiť. Ale ako mi povedal bývalý prezident Medvedev, teraz, v tejto situácii o dialóg s Rusmi nie je záujem. To je absurdné. Potom je tu naozaj reálne hrozba takých vyhrotených situácií, kedy by mohlo dôjsť k jadrovému konfliktu. Stačí malé nedorozumenie. Preto je veľmi nebezpečné, keď sa jednotlivé strany spolu nerozprávajú a že úplne vyškrtli diplomaciu.

Aj preto som veľmi rád tomu, čo teraz robí Donald Trump. A aby bolo jasné, nie som žiaden fanúšik amerických prezidentov. Vždy som Ameriku za jej imperiálnu politiku kritizoval a vždy ju kritizovať budem. Za to, čo Trump robí vo vzťahu k Paname, Grónsku, Izraelu, Číne, Iránu… A mohol by som pokračovať colnými tarifami. V tom s ním maximálne nesúhlasím a veľmi sa obávam, že takúto imperiálnu politiku bude robiť aj voči Kube, Venezuele a ďalším ľavicovým režimom. Ale vo vzťahu k Ukrajine je to dramaticky normálnejší prístup, ako to bolo v prípade víťazstva Bidena alebo Harrisovej.

Opakujem, je to o dialógu s Ruskom. Rešpektujme, že majú iný názor a uznajme, že sme jednou z príčin tej vojny, konkrétne Biden a jeho administratíva. A poďme sa nejak dohodnúť. Toto je správny prístup. Aj keď, netreba predbiehať, lebo pri Trumpovi niekedy neviete, ako to všetko bude pokračovať.

V Amerike už majú zdravý rozum a s Rusmi sa rozprávajú. Rozpráva sa s nimi Čína, Brazília, India, celý svet… Jediný, kto stále rinčí zbraňami sú Európania. Tak si hovorím, kde sme? Naozaj sa ideme naďalej tváriť, že Rusko je izolované? Veď Rusi sú v tejto chvíli v dialógu s každým, okrem Európy. To s nami sa už nikto nebaví, EÚ je dnes izolovaná. Všetkých poučujeme, že ľudské práva a sloboda a demokracia… A takto to dnes vyzerá, ideme raketovo nadol. Opakujem, nechcem nič, len normálne, praktické zmýšľanie.

Prestaňme s tými ideológiami a križiackými výpravami, s džihádmi proti Rusku, Maďarsku, proti každému, kto má iný názor. Nikam to nevedie. V celej Európe sa už voči tomu dvíha odpor a oni ho riešia represiou. Vidíte, ako dopadla Le Penová, ako dopadol rumunský kandidát na prezidenta Georgescu atď… To sú neuveriteľné veci a mne to pripomína fašizmus, keď sa zakazovali iné názory. Naozaj sa k tomuto chceme vracať?

Rozhodnutia súdov v Rumunsku aj Francúzsku sú naozaj „zaujímavé“ a bežného človeka možno chytá až akási skepsa, keď vidí, kam sa uberáme a že sa pred absurditami v podstate nemá ako brániť.

Najmä v tom Rumunsku je to skutočne absurdné, pretože tam jednoducho zrušili voľby, lebo vyhral nesprávny kandidát. Ide vám z toho hlava prasknúť, že sa toto môže stať v demokracii. Absurdné argumenty, že Rusi financovali niečo na Tik Toku, čo navyše ani nebolo nijak dokázané.

Ale je tu ešte iná vec. Nielen že zrušili výsledky tých volieb, oni tomu víťaznému kandidátovi zakázali znovu kandidovať s argumentom, že kritizuje Európsku úniu a že je to protiústavné. Oni majú v Ústave, že Rumunsko je súčasťou EÚ a keď to kritizuješ, tak nemôžeš byť prezidentom. Akože prepáčte, ale ešte aj Nicolae Ceaucescu ako komunistický líder Rumunska kritizoval Sovietsky zväz v tej dobe. Ale dnes, v demokratickom Rumunsku, nemôžete kritizovať EÚ? Až tak ďaleko sme zašli?

Toto napríklad v Európskom parlamente nikto nerieši, tvárime sa, že je to v poriadku a že toto je demokracia. V čom je tento systém potom iný, ako totalitné režimy? V nich ste predsa tiež mohli mať iba jeden názor a jednu ideológiu. Ak ste boli iný, tak vás zakázali. Teraz je to také isté.

A vo Francúzsku, ktoré je ešte tradičnejšia demokracia ako Rumunsko, idú rovno zavrieť Le Penovú. Ja nie som žiaden jej fanúšik, ona je pravičiarka, ja som ľavičiar. Ale nemôžem sa pozerať na to, že bola odsúdená za to, že spravila – prinajhoršom – administratívne pochybenie. Súdili ju za to, že asistentov, ktorých mala ako europoslankyňa, využívala na domáce veci. Ale veď vtedy to tak robili všetci, tie pravidlá, aké sú dnes, vtedy neexistovali. No zhodou okolností, vyšetrujú iba Le Penovej stranu.

Keby súd povedal – OK, porušili ste predpisy Európskeho parlamentu, vráťte tie peniaze, tak v poriadku. A museli by ich vrátiť aj sociálni demokrati, aj kresťanskí demokrati… Ale oni jej za takúto, s prepáčením, hlúposť dali niekoľko rokov basy? Veď to je na prvý pohľad účelové. Sudkyňa navyše rozhodla tak, že Le Penová o niekoľko rokov ani nemôže kandidovať v prezidentských voľbách a v podstate jej znemožnila ďalší politický život.

Som presvedčený, že ide o totalitné rozhodnutie a toto robiť jednoducho nemôžeme. Aby sme z boja vyradili kandidáta, ktorý je nepohodlný, aby sa zrušili voľby a podobne… Toto musíme odmietnuť, pretože sa to môže stať kdekoľvek. Dialo sa to aj u nás, počas vlád Matoviča, Hegera, Ódora. Aj nás tu prenasledovali za iný názor na očkovanie, potom za iný názor na Ukrajinu, vypínali alternatívne médiá, vy (Hlavné správy) ste toho krásnym príkladom. Toto sa u nás dialo, prenasledovali sa nepohodlné osoby a niektorí dokonca umierali vo vyšetrovacej väzbe.

Toto sa teda teraz deje všade, vo Francúzsku, Rumunsku, Nemecku, ale aj iných krajinách. Ale stále sa tvárime, že toto je demokracia. No nie je to demokracia. Je to plazivý fašizmus. A my ideme vyčítať Rusom alebo Bielkorusom, aké sú to autoritárske režimy? A čo je teda EÚ, kde tu vidíte demokraciu? Máte iný názor, tak vás zakážu. Musíme sa začať brániť a byť tvrdí, ľudia už toho majú plné zuby. Čelíme tu fašizmu a nemôžeme jednať v rukavičkách.

Otvorili sme viacero tém a mnohých sme sa ešte ani nedotkli, napríklad Gaza, Palestína…

Toto je tak silná téma, že musím aspoň v krátkosti… To, čo pácha Izrael v Gaze, je genocída. Povedzme to na rovinu.

A to nie je prejav nijakého antisemitizmu, ako sa niekto snaží podsúvať. Ja nemám nič proti Židom. Môj obľúbený filozof je Karl Marx, ktorý bol židovského pôvodu. Obľúbený skladateľ Gustav Mahler, takisto človek židovského pôvodu. Veď dnes sú najväčšími kritikmi Izraela ľudia židovského pôvodu, ako napríklad americký filozof Noam Chomsky alebo Jeffrey Sachs.

Tá kritika nesúvisí so židovstvom, ale s tým, čo pácha sionistický režim. Že vyhladzuje ľudí v Gaze. Tam tí Palestínci majú právo žiť. Niekto ide vrieskať po Rusku kvôli mŕtvym na Ukrajine, ale bude obhajovať Izrael. Veď Netanjahu vymlátil 50 tisíc ľudí, ženy, deti… Rusko tú vojnu nevedie vyhladzovacím spôsobom, ide po energetickej infraštruktúre, po vojenských budovách. Samozrejme, aj tak zomierajú ľudia, ale je to v rámci vojny, ktorá nemá vyhladzovací charakter. Izrael tých ľudí v Gaze vyhladzuje a aj to priznávajú. Ale tvárime sa, že je to v pohode, nie sú žiadne sankcie, ani nič.

To, čo pácha Izrael, je úplne šialené. A pokiaľ budú niektorí privierať oči nad genocídou, mali by byť ticho v prípade čohokoľvek, čo sa týka dnešnej geopolitiky.

Aké anomálie sú prítomné v politike Európskej únie a v čom je jej konanie vyslovene pokrytecké? Obstoja súčasní európski „lídri“ v porovnaní s veľkými menami významných politikov z nedávnej minulosti? O čom bolo stretnutie so šéfom ruskej rozviedky Naryškinom a za čo aktuálne náš europoslanec čelí trestnému oznámeniu?

Dozviete sa vo videorozhovore s PhDr. Ľubošom Blahom, PhD.