Ľudský mozog má len jednu trasu slasti a je dokázané, že hranie videohier a používanie sociálnych sietí v ňom účinkuje rovnako, ako heroín. Možno aj preto sa v jednom prieskume až polovica respondentov vyjadrila, že by radšej prišli o končatinu, ako by mali žiť bez mobilu.

Sú digitálne technológie pre ľudstvo a špeciálne pre deti skutočne takou hrozbou? Rozprávali sme sa s uznávaným neurológom, MUDr. Martinom Janom Stránským, MD. FACP. Ktorý k problematike vydal aj úspešnú knihu „Vzestup a pád lidské mysli“ (The Rise and Fall of the Human Mind), ktorá je celosvetovým hitom. Viac TU.

Už mnoho rokov sa venujete vplyvom moderných technológií na človeka, ľudský mozog a môžeme povedať, aj na s tým súvisiacu degradáciu. Čo rozhodlo, že práve týmto veciam ste sa rozhodli venovať podstatnú časť vášho profesijného života?

Musím povedať, že to bola čiastočne náhoda a čiastočne to bolo vďaka jednému pánovi zo Slovenska, Jurajovi Hipšovi. Práve on ma pred mnohými, mnohými rokmi pozval do Bratislavy, vaša vláda vtedy dostala od EÚ grant  na tzv. digitalizáciu školstva a pozvali tam viacero expertov, ktorí im k tomu vedeli niečo povedať.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete vypočuť:

Ale už predtým som sa počas celej kariéry venoval tomu, ako a prečo mozog funguje a premýšľa, učí sa a rozhoduje. V období, keď do našich životov začali vstupovať v tom čase nové, digitálne technológie, sme v rámci jednej štúdie zistili, že s mozgom sa dejú zlé veci, ktoré s tými technológiami viac, či menej súvisia. S týmto základom informácií som teda vtedy prišiel do Bratislavy a stretol sa tam s ďalšími kolegami z celého sveta. Dovtedy sme sa osobne nepoznali ale na počudovanie, všetci sme na to mali úplne rovnaký názor.

Odporučili sme teda vláde, aby bola veľmi opatrná a radšej to celé pozastavila. Zároveň sme s kolegami debatovali o našich navzájom nezávislých výskumoch a uvedomili sme si, že ide o naozaj vážny problém.

Takže, nejak takto som sa k tomu dostal. Odvtedy je to nielen pre mňa, ale všetkých neurológov, psychológov a psychiatrov, teda ľudí, ktorí sa zaoberajú tým, ako mozog funguje, premýšľa a učí sa, dominantná téma, ktorá už teraz hýbe nielen vedeckou spoločnosťou, ale rezonuje v podstate celosvetovo.

Rodičom, ktorí pred nejakými 10-timi, 15-timi rokmi celí natešení dali svojmu dieťaťu do ruky mobil a v súčasnosti si pozrú vaše prednášky, či prečítajú nejaké články, asi nie je úplne do spevu. Na základe tých informácií totiž vedia, že vtedy spravili v podstate jednu z najhorších vecí, ktorú mohli.

Je to tak. Počas posledných 10-tich, 12-tich rokov kladiem dôraz ani nie tak na negatívny vplyv mobilov na deti, v tejto oblasti je to naozaj dramatické, ale skôr sa pýtam – od koho deti ten mobil dostali a prečo?

A zisťuje sa, že tento fenomén priamo súvisí s rozkladom, alebo – ak mám použiť silnejší výraz – deformáciou rodičovstva ako takého. Rodičia sa predtým deťom oveľa viac venovali a zároveň umožňovali, aby sa prirodzeným spôsobom učili a vyrastali. Deti chodili do školy, chodili von a získavali tak sociálne zručnosti.

Je veľmi dôležité si uvedomiť, že dieťa má mať rodiča ako vzor, jeho vzorom nemá byť displej telefónu. A vzorom majú byť aj iné deti a to v dobrom, ale aj v zlom. Dieťa sa potrebuje naučiť, ako sa v spoločnosti správať a získavať sociálne zručnosti. Potrebuje robiť chyby, zažiť sklamania alebo sa aj dostať do konfliktu, aby si následne vedelo vytvoriť skutočné priateľstvá, ale svojim spôsobom aj nepriateľstvá. A následne sa to naučilo riešiť, pretože taký je ľudský život, volá sa to evolúcia a to je dôvodom, prečo sme tu a sme čím sme.

S nástupom technológií vznikla celospoločenská predstava, že sú nevyhnuteľné a že ich musíme využívať v maximálnej možnej miere. A keďže rodičia majú svoje deti radi, tak chcú, aby nielen držali krok s dobou, ale možno mali aj nejakú výhodu a to bol jeden z dôvodov, prečo im tú technológiu dali.

Druhý dôvod je ten, že aj samotní rodičia sú na telefónoch závislí, svojim spôsobom možno viac, ako tie deti. A popri tom akoby zabudli na to, čo som spomínal na začiatku, teda zodpovednosť. Dnešné rodiny často vyzerajú tak, že otec pozerá niečo v TV, mama sa pozerá do mobilu, v jednej izbe pozerá do mobilu brat a v druhej sa do mobilu pozerá sestra. Takto vyzerá moderná rodina a to je zle.

Mnohí vedci, o ktorých práce sa aj vy opierate tvrdia, že prílišné používanie sociálnych sietí a hranie videohier spôsobuje dokonca zmeny v mozgu, že niektoré jeho centrá a prepojenia ako keby prestávali existovať.

Skutočne je to tak. Vďaka štúdiám, ktoré skúmajú ako mozog funguje a využívajú sa pri nich najnovšie technológie vidíme, že prichádza doslova až k anatomickým zmenám. Ide prinajmenšom o čiastočnú deštrukciu určitých fyziologických a anatomických častí mozgu a týka sa najmä mladších detí. Pretože čím je mozog mladší, tým je viac týmito negatívnymi dopadmi ohrozený a existuje priama súvislosť medzi týmito dopadmi a počtom hodín, ktoré dieťa pozeraním do mobilu strávi.

To je aj hlavnou príčinou psychologických a intelektuálnych poklesov, ktoré pozorujeme najmä u detí, ale do istej miery sa týkajú aj dospelých, ktorí sú na digitálnych technológiách a sociálnych sieťach závislí.

Aké zmeny sú v mozgu najvýraznejšie, ktoré centrá sú najviac zasiahnuté?

Aby som to zjednodušil, jedným takým miestom je akási cesta, trasa medzi frontálnym lalokom a centrom pamäti. Frontálny lalok je tá časť mozgu, ktorá nám pomáha rozhodovať sa, premýšľať nad tým, čo je dobré a čo nie, či máme niečo spraviť teraz alebo až neskôr, skrátka rozhodnúť sa. Ale aby sme sa vedeli rozhodnúť, musíme najprv využiť našu pamäť. Nech sa vás spýtam na čokoľvek, čo vyžaduje rozhodnutie, váš mozog najprv vyhľadá podobné skúsenosti v knižnici pamäti a potom tie informácie odovzdá frontálnemu laloku. A na základe tejto dynamiky učiníte rozhodnutie. Práve táto trasa býva u detí vplyvom mobilov oslabená.

Druhé miesto, kde nastávajú zmeny je v hlbších častiach mozgu. Prirovnal by som to k telefónnej ústredni, z ktorej ale zároveň aj do ktorej prúdia rôzne informácie z rôznych častí mozgu, v jednom čase. Tá ústredňa má svoje poistky, ističe a v podstate tie informácie filtruje. Buď ich posilňuje alebo ich tlmí, prípadne ich posiela ďalej.

A obe tieto mozgové centrá sú dlhým používaním mobilov dotknuté. Výsledkom je v tom prvom prípade to, že ľudia sa nevedia rozhodovať, pretože nemajú spojenie, tú cestu, medzi frontálnym lalokom a knižnicou pamäte. Takže keď sa dostanú do situácie, kedy musia riešiť problém, tak nevedia ako. Lebo sú zvyknutí kliknúť na tlačidlo DELETE. Ale život nemá také tlačidlo, život má trasu medzi frontálnym lalokom a knižnicou pamäte a keď tá trasa nefunguje, človek nie je schopný riešiť problém.

V tom druhom prípade sú zas ľudia roztržití. Je to ako keby ste viedli dva – tri rozhovory naraz a popri tom ešte vykonávali nejakú motorickú činnosť a museli ste si pamätať všetko z každého z tých rozhovorov, to sa jednoducho nedá. Je to, ako keby ste do naftového auta natankovali benzín, bráni to hladkej koordinácii medzi jednotlivými mozgovými centrami.

Je rozdiel medzi hraním videohier a sociálnymi sieťami, existuje tu nejaké menšie zlo?

Na jednej strane je to úplne rovnaké, na druhej trochu iné. Rovnaké je to v tom, že mozog sa jednoducho nevyvíja tak, ako sa má. Aj v prípade hier, aj v prípade sociálnych sietí to vedie k poklesu, či priduseniu intelektu a absencii schopnosti riešiť problémy. Takisto aj k nárastu úzkosti a depresií.

Úzkosti a depresie sa ale oveľa viac prejavujú u dievčat, lebo na rozdiel od chlapcov, ony trávia na sociálnych sieťach o niečo viac času a používajú ich trochu inak, ako chalani. Sledujú tam trendy, veľa si píšu s inými dievčatami a istým spôsobom tak merajú svoje postavenie. Na základe informácií a trendov sa následne rozhoduje o tom, či sú IN alebo OUT a s tým veľmi súvisí aj následné šikanovanie.

Chlapci na sociálne siete až tak veľmi nie sú, majú radi iba Tik Tok. Ale najmä akčné hry a strieľačky. Pochopiteľne, v tomto prípade tam tej šikany až tak veľa nie je a aj preto je podiel samovrážd a iných negatívnych dopadov, za ktoré sú sociálne siete zodpovedné, dramaticky vyšší u dievčat.

V rôznych materiáloch, ktoré sa týkajú tejto témy človek zistí, že sa ostatných 25 rokov sa IQ ľudí už nezvyšuje, teda ako keby stagnovalo. Môže sa stať, že pomaly začne klesať a časom budeme hlúpejší, ako generácie pred nami?

Podľa niektorých štúdií sa to už deje. Musím ale povedať, že nie som zástancom merania inteligencie iba na základe merania IQ, lebo tak sa zmerajú len určité veci určitým spôsobom. Pre mňa je relevantnejšie meranie takzvanej fluidnej inteligencie a spoločenskej, praktickej gramotnosti. Ale aj tie ukazujú, že s výnimkou niektorých štátov Škandinávie, aj tieto ukazovatele v Európe za ostatné roky systematicky klesajú. Aj v Česku a na Slovensku. A je to veľmi alarmujúce. Je stále menej ľudí ktorí vedia, ako vyplniť daňové priznanie. Je stále menej ľudí, ktorí vedia ako reagovať na situáciu, v ktorej sa ocitli po prvýkrát. Je menej tých, ktorí majú vedomosti o právach a zákonoch vo všeobecnosti, ako aj tých, ktorí napríklad dokážu dočítať nejakú knihu… To všetko sú negatívne trendy a neustále sa zhoršujú.

Tvrdíte, že ľudstvo je momentálne na rázcestí. Že dnes premýšľame úplne inak, ako sme to robili za ostatných 10 tisíc rokov a práve teraz je ten rozhodujúci moment, ktorý rozhodne o tom, či sa budeme ďalej rozvíjať a bude nasledovať ďalší progres alebo či naše schopnosti budeme pomaličky strácať a svojim spôsobom degenerovať.

Myslím si, že ak sa človek zamyslí nad tým, ako žijeme a ako sme vlastne nútení žiť, tak zistí, že sme sa naozaj dostali do akejsi digitálnej pasce. V zmysle, že na digitálnych technológiách sme absolútne závislí. To je jeden fakt.

Druhým je ten, že všetko, čo náš život robí komfortným, vzniklo pred digitálnou technológiou. Koleso, radar, telefón, telegraf, práčka, chladnička, lietadlo, atď.

Digitálna technológia zatiaľ neviedla k žiadnemu zvýšeniu inteligencie, zvýšeniu pocitu šťastia a pokoja, ktoré všetci potrebujeme a sú pre nás dôležité. Viedla akurát tak k pohodlnosti, lenivosti a prebytku absolútne nepodstatných informácií. Takisto k tomu, že bez digitálnej technológie si dnes už v podstate neviete vybrať peniaze z banky, objednať si letenku, požičať auto z požičovne, neviete spraviť v podstate nič… V mnohých reštauráciách sa už nedá platiť hotovosťou a musíte mať kreditku, na mnohých miestach sa už vôbec nepoužíva nič v papierovej forme.

Celé zdravotníctvo je digitalizované, takže ak by niekto vypol prúd, prestanú existovať pacienti, chorobopisy a podobne. Napriek tomu, že podľa zákona sa má všetko zaznamenávať aj písomne, už sa to veľmi nerobí. Atď, atď, atď…

Po prvé, je to pre nás veľmi nebezpečné v tom, že pokiaľ nemáme k dispozícii nič fyzické a niekto vypne prúd, tak nemáme vôbec nič, nemáme žiadne rederenčné body. A po druhé, je to pre náš mozog úplne devastujúce, pretože ľudstvo sa dostalo tam kde je, na základe toho že sme museli neustále niečo riešiť a premýšľať.

Mozog neandrtálcov bol o 25 percent väčší, ako ten náš. Oni museli od rána do večera riešiť absolútne všetko, my nemusíme riešiť nič. Iba samé triviálne veci, ako kam pôjdeme na dovolenku, či si máme kúpiť ďalšie auto, kam máme poslať dcéru do školy atď. To nie sú otázky, ktoré prehlbujú ľudskú myseľ. To sú otázky, ktoré prehlbujú kolonizáciu.

A ak sa dostaneme z biologického druhu jednotlivcov do takzvaného superdruhu, v ktorom každý premýšľa, nakupuje a rozhoduje sa rovnako, v ktorom 95 percent všetkých informácií dostávajú ľudia iba z dvoch zdrojov – čo sú Google a Meta – bude to tvrdá a absolútna brzda pre náš evolučný proces.

Náš mozog a civilizácia ako taká potrebujú neustále nové výzvy a pozitívny stres k tomu, aby sme aspoň zostali na tej úrovni, na ktorú sme sa dostali v minulom storočí.

Náš život je s digitálnymi technológiami naozaj tak spätý, že sa ponúka otázka, či je ešte vôbec možne trochu pribrzdiť a využívať ich v nejakej rozumnej, zdravej miere. Dá sa to ešte vôbec?

Samozrejme, že sa to dá. Otázka je, či sa to stane alebo nie a v tom som veľmi pesimistický, pretože mozog má lenivosť rád. Bohužiaľ…

Aby sa niečo také stalo, musela by sa celá spoločnosť začať o tie negatívne dopady moderných technológií zaujímať. Ale takisto by sme museli filozoficky premýšľať nad tým, ako má náš život vlastne vyzerať a aké by sme v ňom mali mať práva.

Na Slovensku platí od začiatku tohto roka regulácia mobilov školách, no v niektorých európskych štátoch podobné pravidlá fungujú už viacero rokov. Prejavil sa efekt zakázaného ovocia a deti po skončení vyučovania držia telefón v ruke ešte dlhšie, ako predtým alebo je to naopak a vďaka zákazu mobilov v škole ich používajú menej aj v čase, keď sú už doma?

Koľko času denne strávi priemerný Európan s mobilom v ruke a existuje nejaký limit, keď to ešte nepredstavuje až tak veľké zlo?

Veľa času stráveného na sociálnych sieťach preukázateľne spôsobuje zmeny v niektorých mozgových centrách a ak sa takí ľudia stanú rodičmi, rovnaké zmeny vo fungovaní mozgu majú aj ich deti. Znamená to, že mozgy mladej generácie už fungujú inak, ako mozgy našich starých rodičov?

Dozviete sa vo videorozhovore s uznávaným neurológom, MUDr. Martinom Janom Stránským, MD. FACP.