Tri progresívne grácie pozdravujú z Kyjeva. Poplačete si s nimi?

Ale to je fuk, keď hráte za progresívcov. Nie je podstatný ani fakt, že ľudskoprávne organizácie typu Amnesty International (áno, niekedy starostlivou dokumentáciou udalostí trafia klinec po hlavičke) jasne vyhlásili, že Netanjahu koná na arabskom obyvateľstve genocídu. Podstatné je, aby ste si u voličov robili očko. A možno sa budete aj sami lepšie cítiť, keď napíšete dojemný status o tom, aké „zverstvá” údajne pácha Rusko na Donbase…

Nechápte ma zle – tzv. zverstvá (teda prešľapy voči Ženevskej konvencii) sprevádzajú vojnové konflikty odjakživa. Je však rozdiel, či sa uskutočnia mimo rozkazov, v spontánnom emocionálnom zahmlení jednotlivcov (resp. menších skupín) vyvolanom vojnovou vravou, alebo či sa dejú sústavne a systematicky, s tichým súhlasom režimu – teda tak, ako sme toho svedkami v Palestíne. Špeciálna správa Amnesty International dopodrobna spracúva v súlade s medzinárodnými dohovormi a odborným slovníkom tamojšie udalosti, keby niekto stále neveril.

Výsledok je jasný: Od 7. októbra 2023, teda po útoku Hamasu, sa v Izraeli odohráva štátom tolerovaná genocída. Žiada sa pritom zdôrazniť, že útok sa neudial ako ojedinelá „partizánska akcia”. Vojna v rozličných formách prebieha vo svätej zemi už odkedy ju Briti zapredali európskym usadlíkom (počas Osmanskej ríše tam bol pokoj – to by tiež stálo za samostatnú úvahu…). Tvrdiť, že Hamas si „nemal začínať”, je ako prísť do kina v poslednej štvrtine filmu. Musíme poznať historické súvislosti, aby sme mohli vysloviť relevantný úsudok s prihliadnutím na celkový kontext (Čo samozrejme nemôže ospravedlňovať útoky na neozbrojené civilné osoby bez statusu vojaka v zálohe).

Ale to je dlhá téma na samostatnú debatu, teraz poďme k našim hrdinkám z Progresívneho Slovenska…

Svojim „dramatickým” vystúpením  z ranného, slnkom zaliateho kyjevského námestia hneď znehodnotili všetko, čo o tvrdých podmienkach na Ukrajine tvrdia neskôr: Vraj „majú tu toaletný papier, majú tu paradajky,” hovorí Beáta Jurík (spoločnosť jej robili Lucia Plaváková a Dana Kleinert).

Uvedomuje si, čo hovorí?

V Gaze je núdza o všetko, vrátane pitnej vody či anestézy! Nie je tam živá premávka, nepanuje čulý ruch, a ľudia nechodia na koncerty! Naše odvážne devy vraj museli do bunkra, lebo sa ozvala výstraha pred bombardovaním. Ale reálne mohli pokojne ostať aj v meste, pretože Moskva nemá  záujem na likvidácii nevojenských cieľov (pokiaľ sa v nich nezabarikádujú vojenské jednotky, pochopiteľne).

Viem, protiruská propaganda tvrdí opak, ale s tým sme sa zaoberali už toľko, že škoda hovoriť. Len spomeniem, ako stále demagogicky opakujú, že z Donbasu boli kvantá detí „deportovaných” na územie Ruskej Federácie. Avšak o tom, že išlo v hlavnej miere o deti zo sociálnych inštitúcií, už sa radšej takticky mlčí. Pretože v opačnom prípade by ste slovo „deportácia” museli nahradiť výrazom „evakuácia” – a vy predsa nesmiete ani len naznačiť, že Rusko vo vojne nielen zabíja, ale aj zachraňuje…

Trio političiek však má za to, že Rusi konajú na Ukrajincoch genocídu. Na pozadí toho, čo sme si povedali o Gaze, sa pýtam: Dejú sa pravidelne a na rozkaz na Ukrajine, resp. oslobodených územiach cielené zločiny proti ľudskosti? Aplikuje sa vyhladzovacia vojna? A čo stratégia spálenej zeme? Veď jedným z cieľov Ruskej federácie bolo práveže zabrániť útokom prokyjevských militantov na etnických Rusov na Donbase.

Takže mi to nejako nevychádza, keď naše tri grácie tvrdia, čo tvrdia…

A znovu porovnanie: V Gaze za výrazne kratšiu dobu, než trvá vojna na východe Ukrajiny, zahynulo mnohonásobne viac žien, starcov a detí. Hovoríme o desiatkach tisícov, a ešte to nie sú konečné čísla. Takisto nevieme, koľko je vlastne v oblasti ranených s trvalými následkami. Azda netreba pripomínať fotografie kolujúce po svete, na ktorých vidíme deti s odtrhnutými končatinami…

To všetko len preto, že Izrael sa očividne stále drží svojej starej „hanibalovej doktríny”, teda „zajatcov neberieme”. Tento ich neslávny protokol funguje na princípe, že ich vlastný mŕtvy vojak pochodí lepšie, než zajatý vojak. Akurát tam zrejme zarátali aj protistranu, takže ak majú podozrenie, že v nemocnici plnej nevinných ľudí sa vyskytuje čo i len jeden zástupca Hamasu, ich to „oprávňuje” nasmerovať tam bomby…

Ale o tom médiá Západu samozrejme mlčia. Hlavné je, aby zobrazili v čo najhoršom svetle Rusko, nepriateľa „vyspelého sveta” č.1. Pritom zabudnú spomenúť, ako sa na Donbase práve pod taktovkou ruských firiem priebežne obnovuje základná infraštruktúra (napr. v Mariupole), ako sa tam vracia život. Alebo to označia za Potemkinovu dedinu…

Najviac však zabúdajú – spolu s našimi opozičnými politikmi a lídrami postkoloniálnych štátov EÚ – pripomínať, ČO vlastne konfliktu predchádzalo. Napríklad také podpálenie odeského Domu odborov (s Rusmi vo vnútri) prívržencami „národného hrdinu” Banderu, zatiaľ čo štátne poriadkové sily pozerali na chvíľu iným smerom, ako to nakoniec uznal aj Európsky súd…

Čiže podobne ako útok Hamasu, aj tzv. špeciálna vojenská operácia sa na Západe posudzuje vytrhnutá z dlhodobého kontextu, takpovediac tesne pred koncom filmu.

Pointou všetkého je, že konflikt na Ukrajine nemožno z hľadiska príčin ani ničivej intenzity smerom k civilnému obyvateľstvu porovnávať s udalosťami z Palestíny ani zďaleka. Áno, každá jedna násilná smrť je tragická. To nikto nespochybňuje. Pokiaľ však chceme používať tak vážny termín, akým genocída bezpochyby je, potom to robme tam, kde je to namieste, a nie ako naše poslankyne.

V opačnom prípade sme len obyčajní štváči, ktorí podliehajú emóciám a ich myslenie a činy neriadi racionálne myslenie založené na zarámcovanej, podrobnej analýze všetkých dostupných faktov prítomných aj minulých, ale len prerozprávané (akokoľvek strašné) príbehy individuálnych tragédií.

Prečítajte si tiež:

• Poslankyne PS navštívili Ukrajinu. “Putin pácha genocídu,” tvrdia