Hokejové nominácie: Národná hrdosť nie je na predaj

Je to živá téma: Niektoré naše zámorské hviezdy majú vraj problém účinkovať v rovnakej zostave, ako ich kolegovia z ruskej KHL. Pod „osobnými dôvodmi” si však môžeme predstaviť aj všeličo iné…

Taký Juraj Slafkovský (Montreal) cez médiá odkázal: „Mal som dlhú sezónu, rozprával som sa s tímom a vyhodnotili sme, že najlepšie rozhodnutie bude, že nepôjdem na majstrovstvá”. Jaj tak keď mal dlhú sezónu, treba si užiť zaslúžený odpočinok! Veď peniaze na účet prídu – a aj meno ostane „nepoškvrnené”…

Legendárny útočník Dárius Rusnák má o reprezentácii vlastné myšlienky: „Problém – a nielen teraz – vidím v tom, že nie všetci hráči chcú hrať v národnom tíme. To sme my nikdy nezažili, to neexistovalo.” Poznamenal, že kto raz za starých čias dobrovoľne opustil národný tím, ten v ňom nadobro skončil. Štart v reprezentácii by totiž mala byť výnimočná udalosť – lenže za aktuálneho stavu vysokej fluktuácie hráčov (väčšina z domáceho prostredia) vníma Rusnák „infláciu” najcennejšieho dresu…

Šatanove i Rusnákove myšlienky sú v súčasnej dobe nesmierne aktuálne. Vzťahujú sa pritom na slovenský šport vo všeobecnosti, nielen na hokej. Príčina je zjavná: Všetko je dnes o peniazoch. Bohužiaľ, aj šport – vidina hromadenia materiálnych statkov zaslepila ľuďom oči. Bez rozdielu. Nehovoriac o tom, že aj šport sa politizuje. Lenže národný tím je národný tím, nezastupuje aktuálnu vládu a jej postoje, ale Slovenskú republiku ako štát. To by si mal každý nominovaný hráč uvedomiť.

Kde ostala národná hrdosť?

Dovoľte – pre porovnanie – malý exkurz do histórie:

Chcem byť pri každom kontakte s pukom takmer dokonalý, vraví Slafkovský

Kuba je desiatky rokov izolovaný štát. Po víťazstve revolúcie a nástupe Fidela Castra k moci, sa krajina oslobodila spod poroby diktátorského režimu, no zároveň sa dostala na čiernu listinu USA. Napriek tomu odvtedy obohacuje celý svet minimálne troma artiklami: Hudbou, športom, a mimoriadne kvalitnými cigarami (nehovoriac o tom, že ide o obľúbenú turistickú destináciu).

Nemožno pritom tvrdiť, že tamojší atléti by mali na ružiach ustlané – práve naopak. Ukážme si to na príklade kubánskeho boxu, ktorý pravidelne produkuje vo svojom odvetví svetové elity aj bez masívnej sponzorskej podpory: Castro dokonca zrušil profesionálny box (teda box ako povolanie) z dôvodu skorumpovanosti tamojších športových orgánov. Tiež razil ideovú líniu, že „bojovať sa má za národ, nie pre peniaze.” Šport sa postupne stal jednou z vládnych priorít, a mladé talenty odchytávali už na školách. Tie následne v priebehu rokov doviedli Kubu k 73 olympijským medailám (z toho 37 bolo zlatých)…

Aj tu, mimochodom, vidíme úzke a prirodzené prepojenie troch rezortov: školstvo, šport, kultúra. Pokiaľ z rovnice vytrhneme čo len jeden prvok, výsledok nebude dosahovať žiadanej kvality. Talent má byť vedený k športovej budúcnosti už od školských lavíc, a súčasne má chápať, že jedného dňa bude reprezentovať svoju vlasť. A že je to privilégium, nie otrava.

Teda pravý opak toho, aká je dnes navonok situácia v slovenskom hokeji…

Dostanú sa do nominácie konečne hráči pôsobiaci v KHL? Huliak posiela jasný odkaz adresovaný Šatanovi

Kapitalistické zriadenie sa síce zaštiťuje heslami slobody a demokracie, no v skutočnosti je všetko len jeden veľký biznis. A zvýhodnenú pozíciu v ňom majú postkoloniálne štáty kolektívneho Západu. Megakorporátom, vlastníkom a správcom globálneho finančného kapitálu ťahajúcim za nitky západných vlád potom vyhovuje, že prostredníctvom spolitizovania športu prichádzame o atribúty národnej hrdosti a sme čoraz viac rozdelení – staré overené „rozdeľuj a panuj” tu s nami bude navždy. Predsa len je ľahšie spôsobovať chaos tam, kde národ stráca svoju hrdosť aj identitu; resp. sa rozpúšťa v kyseline globalizmu a svetoobčianstva.

Takto nám rozkladajú rodiny (LGBTi agenda) a potom aj spoločnosť ako celok. Nesúdržnosť, vzájomná nevraživosť, závisť a nenávisť robia krajiny stojace v pozornosti impérií na ľahkú korisť. Veď ak sa už nedokážeme spojiť ani v tak krásnej aktivite, akou je šport, ako sa potom spojíme, keby tu odrazu „išlo do tuhého”?

Niekedy sa mi to javí tak, že tichá, studená občianska vojna u nás už prebieha na všetkých frontoch…