Rozprávali sme sa s ministrom obrany a podpredsedom vlády SR, JUDr. Robertom Kaliňákom.

Prišli ste k nám rovno zo Slavína, dnes je 80. výročie výročie oslobodenia Bratislavy, zároveň 65 rokov od odhalenia pamätníka na Slavíne. Bol tam aj niekto z opozície?

Je to zahanbujúce, ale myslím si, že som tam od nich nikoho nevidel, ale môžem sa mýliť. Bolo tam relatívne dosť poslancov NR. Ale keďže minister obrany je v poradí kladenia vencov podľa protokolu asi tretí alebo štvrtý, bol som viac vzadu a nevidel som celú tú skupinu. Skôr ale predpokladám, že neprišli, určite som tam nevidel žiadnu z výraznejších opozičných osobností.

Je to nesmierne úbohé, lebo tie hroby, ktoré tam sú, to nie je žiadna anonymná štatistika. Ľudia, ktorí tam ležia, boli niečí synovia, bratia, manželia… A ich rodina dnes vlastne ani nevie povedať, prečo ich museli stratiť, keď tí, ktorých oslobodili, si ani raz za rok nevedia prísť uctiť ich pamiatku. Alebo aspoň raz za 10 rokov na okrúhle výročie.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete vypočuť:

Ak sa niekto snaží meniť dejiny – pretože už som zo strany opozície počul, že nás vlastne oslobodil niekto iný a dokonca že Druhú svetovú vojnu začali Rusi – tak mám pocit, že to ide dolu vodou. Ak ľudia nemajú ani toľko slušnosti, aby sa prišli osloboditeľom pokloniť, tak si asi tú slobodu ani nezaslúžime.

Bola vyvážená naozaj obrovskými obeťami. Na Slavíne je pochovaných viac, ako 6700 vojakov Červenej armády a ak tam pripočítame aj Rumunov a ďalšie národnosti, ktoré zomreli pri oslobodzovaní Bratislavy a jej okolia, blížime sa nejakým 8 tisíckam. To je takmer celá bojová sila, ktorú na Slovensku v armáde máme.

Často počúvame, že policajný zbor trpí nedostatkom ľudí, policajti zo zboru odchádzajú. Ako sme na tom s vojakmi, máme ich dosť?

Je to podobné, samozrejme, že ich nemáme dosť. Som ale rád, že za minulý rok sme mali pozitívne číslo, to znamená, že ich menej odišlo, ako prišlo. Nie je to nejaký zásadný rozdiel, tuším okolo 200 ľudí, ale do budúcna chceme nábor výrazne zvýšiť.

Viete, keď je kríza a vysoká nezamestnanosť, ten pomer je možno sto záujemcov na jedno miesto, či už v armáde alebo v polícii. Keď nie je kríza, tak to býva tak desať ku jednej. No jeden, aj druhý zbor, má vysoké nároky. Na fyzičku, na psychiku a takisto na nejaké priestupky, hriechy mladosti a podobné veci. Takže ten proces výberu je naozaj náročný.

Nedávno som ale počul, že na polícii to trochu uvoľnili a z 12 – minútovky prešli na beh na 1500 metrov. Myslím si, že na niečo také je priestor, pretože fyzička sa dá nadobudnúť aj podľa typu úlohy, ktorú konkrétny policajt bude plniť, nie každý bude na špeciálnom útvare a podobne.

Úpravy, ktoré prijal Matúš Šutaj Eštok, ale aj my na obrane z pohľadu motivácie vstupu do zboru, určite zohrajú nejakú stabilizujúcu úlohu a tento rok už bude určite lepší.

Ako sú na tom naše vojenské sklady po bývalých vládach, ostalo v nich vôbec niečo?

Aby som bol objektívny, tak by som to rozdelil. Ministerstvo obrany v posledných 20-tich rokoch nebolo pre žiadnu vládu jasnou prioritou. V prvom rade sa všetky snažili o nejaký sociálny štandard, ale obranu vždy udržiavali natoľko pri živote, aby bola schopná plniť aspoň tú základnú obranyschopnosť.

Ale to, čo sa dialo posledné tri roky, to žiadna iná krajina neurobila. To znamená, odovzdanie tých „zlatých vajec“, ktoré obrana mala. Pretože každý štát je v niečom silnejší a v niečom slabší. A my sme, paradoxne, odovzdali niečo, v čom sme boli najsilnejší a to bola protivzdušná obrana a naše nadzvukové letectvo.

Bývalý minister obrany Naď v parlamente tvrdil, že S-300 nevyvezie, že to sú úplne výmysly, on by predsa našu obranyschopnosť nikdy neohrozil… A o týždeň sa už nakladala. Takže oni nemali problém poprieť sami seba. Podstatné je, že odišli asi tri batérie protilietadlovej ochrany, S-300 a dva Kub-y, ako aj všetky stíhacie lietadlá, teda všetkých 13 kusov. Myslím, že jeden si naši nechali do múzea. Odišli teda aj všetky Mig-29, ktoré dodnes lietajú na Ukrajine. Plus obrovské množstvo munície a ďalších zbraní.

Dá sa teda povedať, že z pohľadu toho základu, ktorý štát má mať – a to je protivzdušná obrana – sme ostali ako nemluvňa. Pri každom konflikte je prvoradá snaha o získanie leteckej nadvlády. To sa napríklad Rusom na Ukrajine nepodarilo a preto ten boj aj tak vyzerá a dlho sa vlečie. Keď to porovnáme s Líbyou alebo inými krajinami, kde Západ realizoval svoje bezpečnostné záujmy, tak po získaní vzdušnej nadvlády to bola otázka niekoľkých dní. My sa dnes nemáme čím brániť a práve toto sa teraz snažíme v prvom rade napraviť a zabezpečiť.

Od bývalej vlády to považujem za absolútne zradné konanie, pretože to neurobil nikto, naozaj nikto iný, aby odovzdal veci z aktívnej služby. Samozrejme, ak niekto má 50 lietadiel, môže si dovoliť 10 niekam dať. Ale naši odovzdali všetky lietadlá a všetky protivzdušné systémy. V úvodzovkách – blahoželám.

Bývalá vláda argumentovala tým, že naše lietadlá už boli po životnosti, nemali sme ich ako opravovať, S-300 bola zastaralá a podobne.

To sú absolútne nezmysly. Teraz máme päť F-16. Dnes ste na Slavíne mohli vidieť, že tam leteli 3 vrtuľnlíky. Myslíte si, že som nechcel, aby v tej slávnostnej atmosfére tadiaľ preleteli aj naše F-16? Nemohli.

Stíhacie lietadlá sú mimoriadne náročný a sofistikovaný systém. V tomto prípade platí, že tie dve nové F-16, čo prišli, prechádzajú všetkými certifikáciami. Ďalšie tri prechádzajú preberacím procesom a ďalšími zaraďovačkami do našich pravidiel, od Úradu vojenského letectva ešte nemajú permanentne vystavené povolenie na lietanie. Práve preto tlačím na to, aby ich bolo 18, nie 14. Aby sme ich vždy mali k dispozícii aspoň 8 kusov, pretože vždy je nejaké v servise, nejaké je na údržbe. Inak to nebolo ani s pre niekoho zastaralými MIG-mi, pričom oni vôbec nie sú zastaralé, je to stále veľmi dobré lietadlo a aj na Ukrajine ho úspešne používajú obe strany.

To teda spôsobuje, že niekedy vám tých lietadiel lieta viac, inokedy menej. Práve kvôli tomu, že musíte robiť servis, obnovu náhradných dielov. A je jedno, či je to MIG, F-16 alebo F-35, vždy to tak bude. Zložité zbraňové systémy tak skrátka fungujú, často sú v servise, často sa modernizujú, opravujú, vždy sa musia riešiť nejaké softvérové záležitosti…

Ja by som teda MIG-y vôbec neodpisoval, mohli nám ešte pokojne slúžiť. Všetky boli modernizované na štandardnú NATO avioniku, čiže to boli veľmi moderné lietadlá.

Verejnosť je zvedavá na to, ako sa u nás šafárilo počas obdobia COVID-19. Takisto ju zaujíma, ako to bolo s darovaním vojenskej techniky Ukrajine, keďže viacerí ústavní právnici tvrdili, že to bolo protiústavné. Venujete sa aj tomuto?

Myslím, že sme podali sériu trestných oznámení a polícia v tom veľmi aktívne koná. V správach som zaregistroval, že už bol vypovedať aj bývalý pán minister.

Ja tam vidím sériu niekoľkých jednoznačných pochybení. Predovšetkým to súvisí s tým, že to boli medzinárodné zmluvy, ktoré boli naviazané ako na systém S-300, tak aj na MIG-29.

Po druhé, s časťou techniky odišli aj veci, ktoré neboli naše. To je absolútne neprípustné, aby ste sa rozhodli takto manipulovať s cudzou vecou, to má jednoznačné označenie – sprenevera, podvod, krádež – vyberte si čokoľvek.

No a potom je tu ten ústavný problém. Či o tom vláda – už si nepamätám, či to vtedy bola vláda v demisii alebo tá úradnícka – o niečom takom bez mandátu a dôvery mohla rozhodnúť.

My nechceme robiť to, čo robila predchádzajúca vláda. Že bez ničoho, len na základe myšlienky alebo nejakého želania, u niekoho vykopnete dvere a zoberiete ho do väzby. A dúfate, že sa sám prizná, pretože nemáte žiadne dôkazy k tomu, čo ste si vymysleli.

Tie prípady aj tak dopadli. Nedávno som čítal, že Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu rozhodol, že boli porušené práva pri akcii Búrka. Pani Kolíková sa stále pýta, že kde sú nejaké rozhodnutia, ona je normálne schopná povedať, že žiadne rozhodnutia nie sú. Tak teraz dostala ďalšie do série k už existujúcim. Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že orgány, ktoré jej boli podriadené alebo za ktoré politicky zodpovedala, konali absolútne v rozpore s Ústavou.

Rozumiem, že ľudia sa sťažujú, prečo ešte nikto nie je braný na zodpovednosť. Ale aj v tomto prípade príslušné orgány konajú.

My vieme urobiť dve veci. Neporušovať zákon a nevyvíjať nátlak, politické tlaky. Napokon sa výsledky dostavia. A buď nás budú informovať o tom, že sme sa mýlili a odovzdaním všetkých zbraní sme posilnili našu obranyschopnosť alebo – ako si my myslíme – budú informovať o tom, že odovzdanie zbraní a iné čachre, ktoré sa tam diali, boli v rozpore so zákonom.

Poďme na tému vyslania našich vojakov na Pobaltie. Časť verejnosti aj odborníkov to nevníma pozitívne. Uznávajú, že sme členmi NATO, máme záväzky a vojaci tam idú v rámci rotácie. Ale podľa ich slov, o každom záväzku sa dá diskutovať a pred niekoľkými rokmi bola úplne iná situácia a v súčasnosti Rusko našich vojakov na svojich hraniciach nemusí vnímať pozitívne.

Ale ja neviem, prečo sa máme my riadiť tým, čo bude Rusko vnímať pozitívne alebo negatívne. Neriadime sa ani tým, čo považuje za príjemné alebo nepríjemné Ukrajina. Máme svoj názor a ja neobhajujem ruské, ale slovenské záujmy.

A mojim záujmom je, aby sme si voči spojencom plnili svoje záujmy pretože chcem, aby si ich aj oni plnili voči nám.

My máme suverénny názor na situáciu na Ukrajine a ja od našich európskych partnerov chcem, aby ho rešpektovali. Aby napríklad rešpektovali, že budeme proti vstupu Ukrajiny do NATO. A keď chcem, aby ostatní rešpektovali náš názor, tak my musíme rešpektovať ten ich.  My sa necítime byť ohrození Ruskom. Ale ako partner v NATO musím rešpektovať, že sa niektoré štáty sa ním ohrozené byť cítia. A ja – ako spojenec – mu na jeho ochranu poskytnem pomoc.

Pretože naši vojaci do ničoho iného, ako do ochrany aliančného územia, nemôžu zasiahnuť. Aby sa naši vojaci dostali do nejakého sporu, museli by Rusi zaútočiť na Lotyšsko, Litvu alebo Estónsko, ale to už by bol útok na NATO.

Ja chápem, že sú ľudia, ktorí chcú zastupovať ruské záujmy a je to legitímne. Sú takí, ktorí chcú zastupovať americké záujmy a aj to je legitímne. Ja chcem zastupovať slovenské záujmy. A musím rešpektovať názor našich partnerov v Európe ak chcem, aby oni rešpektovali môj názor na Rusko a na Ukrajinu. A na to, že je tu nejaký problém alebo že na Ukrajine nešlo o nevyprovokovanú vojnu, že tá situácia, ktorá sa odohrala na Donbase alebo v Odese veľmi dlho bublala. Že to bolo zmenou režimu, ktorá na Ukrajine nastala v roku 2014. Neustále útoky, zákaz používania ruského jazyka… Veď my keby sme mali taký zákon o národnostných menšinách a používaní jazyka národnostných menšín, tak nás vyhodia z EÚ. To je jednoducho fakt. A je tam miliarda ďalších dôvodov.

Včera som bol v Poľsku a aj tam sa ma pýtali – povedz nám bližšie, čo sa stalo, že máte k Ukrajine taký postoj? Tak som im vysvetľoval, že je to otázka dôvery a je to aj otázka skúsenosti, ktorú máme z roku 2009. Ktorú máme aj po roku 2015, keď sme Ukrajinu zachránili vytvorením reverzného toku plynu. A takisto aj napriek tomu, že Slovensko dalo všetky svoje obranné systémy Ukrajine si Zelenskyj dovolí povedať, že slovenskému národu nedá plyn. To nie je priateľské gesto.

Ak sa Ukrajinci chcú dostať do EÚ, musia sa zmeniť a prispôsobiť sa pravidlám solidarity, ktorú zatiaľ neprejavili. Nie my sme deformovali ten vzťah, ale Ukrajina ho deformovala tým, že prestala dodávať plyn na Slovensko. A som rád, že už aj EÚ sa k tomu prvýkrát postavila na poslednom summite s Robertom Ficom tak, že Ukrajina musí rešpektovať tieto záujmy. A že absolútne chápe tie obavy, ktoré Slovensko v tejto situácii má.

Na Ukrajinu sa za tri roky napumpovali obrovské množstvá zbraní. Začali sa už kompetentní zaujímať o to, čo s nimi bude po skončení konfliktu a či sa rôznymi nelegálnymi cestami náhodou nemôžu dostať aj na čierny trh a budú tak hroziť rôzne bezpečnostné riziká?

Už minulý rok som povedal, že sa pripravujeme na vojenskú ochranu našej štátnej hranice, aj v spolupráci s ministerstvom vnútra. Pretože tam už to nebudú také naháňačky s palicou ako v minulosti, ale hrozia tam reálne ozbrojené strety.

Žiadny štát ešte nezvládol starostlivosť o vojnových veteránov a tí sa vo väčšine prípadov pridávajú k organizovanému zločinu. A čo takému vojnovému veteránovi, ktorý prežil tri roky v zákopoch chcete povedať? Že no no no, neprekračuj našu štátnu hranicu, lebo pôjdeš do väzenia?

Mnohé zbrane z Ukrajiny, ktoré sú neregistrované a ktorých je tam neuveriteľne veľa, sa samozrejme dostanú aj do rúk kriminálnych živlov, či organizovaných a teroristických skupín. Deje sa to vždy z oblastí, ktoré sú postihnuté konfliktom, bolo to tak aj pred 20-timi rokmi z Juhoslávie. Mier je samozrejme pozitívna vec, ale jedným z jeho vedľajších účinkov je, že sa obrovské množstvo zbraní dostane do obehu.

Našou úlohou je, aby nám neprešli cez hranice a chránili sme tak náš, ako aj európsky vnútorný poriadok. A preto sa už pripravujeme na to, aby sme armádu už na hraniciach mali nielen štatisticky, ale aby sme reálne vedeli vojenskou silou chrániť svoje hranice. Pretože je zrejmé, že koniec konfliktu môže vyvolať aj takúto snahu o pašovanie rôznych typov zbraní z východu, kde je veľká nestabilita, smerom na západ.

Je navyšovanie našich výdavkov na obranu v miliardových objemoch nutnosťou aj v období konoslidácie? Existuje na ministerstve obrany koncepcia nákupu vojenskej techniky a zbraňových systémov alebo je pravdou tvrdenie opozície, ktorá tieto nákupy označuje ako nekoncepčné a prirovnáva ich k nákupným maniačkám? Ako to v rezorte obrany vyzerá s mimovládkami a v čom by bol prínos žandárov a bojových záloh?

Dozviete sa vo videorozhovore s ministrom obrany a podpredsedom strany SMER – SSD, JUDr. Robertom Kaliňákom.