Fico a Vučič idú proti prúdu. EÚ a ani Von der Leyenová im nemá právo kázať, kam môžu a kam nemôžu ísť

9.mája, pri príležitosti osláv 80. výročia víťazstva nad fašizmom, prijal srbský prezident Aleksandar Vučič a slovenský premiér Robert Fico pozvanie na oslavy do Moskvy.

Podľa očakávania sa voči týmto krajinám zo strany EÚ ihneď objavili hrozby sankcií, diplomatického vylúčenia a dokonca ohrozenie budúceho členstva Srbska v Únii. Ako to už býva zvykom, eurokratická elita nemá žiadne zábrany ukázať, ako veľmi je nepriateľská voči národnej demokracii.

Rafael Pinto Borges vo svojom texte uvádza, že táto epizóda – vzdor týchto dvoch lídrov – pripomína deň, keď britský politik (ktorý sa zaslúžil o brexit) a bývalý europoslanec Nigel Farage, pozrel vtedajšiemu predsedovi  Európskej Rady Hermanovi van Rompuyovi do očí a spýtal sa ho: „Kto si myslíte, že ste?“

Proti prúdu

Brusel presadzuje svoju víziu Európy tým, že označuje nesúhlas za zradu, píše Borges. Ako zdôraznil, reakcia Európskej únie na suverénne rozhodnutie Vučiča a Fica je ukážkou arogancie.

Viceprezidentka Európskej komisie Kaja Kallasová, ktorá je zodpovedná za zahraničnú politiku bloku, varovala, že účasť na moskovskej prehliadke bude mať „dôsledky“. Pohrozila, že EÚ pozastaví prístupový proces Srbska v EÚ a pokarhala suverénny členský štát Slovensko za to, že sa odvážilo ísť vlastnou cestou.

Estónsky diplomat Jonatan Vseviov označil túto udalosť za „test lojality“ – ako keby suverénne národy museli skláňať hlavu pred nariadeniami Bruselu, alebo budú čeliť trestu.

„To nie je partnerstvo, to je diktatúra,“ píše Borges.

EÚ, ktorá v roku 2022 vyzvala členské štáty, aby bojkotovali podujatia organizované Ruskom, teraz tento postoj používa ako bič.

Fico sa postavil na odpor a vyhlásil, že „nikto mu nebude diktovať, kam má cestovať“, zatiaľ čo Vučič zdôraznil, že na podujatí bude „hrdo reprezentovať Srbsko“.

„Toto ich odhodlanie je odvetou voči bloku, ktorý vytrvalo – a neprijateľne – zamieňa nátlak za jednotu,“ píše Borges.

Argumenty pre a proti

Hrozby Bruselu len posilňujú argumenty pre účasť Vučiča a Fica na oslavách v Moskve.

„Nemusíte byť rusofil, aby ste si pamätali, že bez ohľadu na ich chyby a napriek zločinom rozdelenia Európy po roku 1945 boli Rusi nakoniec na strane víťazov druhej svetovej vojny. Napriek Molotov-Ribbentropovmu paktu vtrhli do berlínskeho Reichstagu (sídlo nemeckého parlamentu, budova Ríšskeho snemu),“ pripomína Borges

Podľa neho je morálne odporné, že 80 rokov po oslobodení Osvienčimu a mnohých ďalších koncentračných táborov sa Brusel snaží zabrániť európskym lídrom, aby vzdali hold viac ako 20 miliónom Rusov, ktorí spolu s miliónmi britských, amerických a vojakov Commonwealthu bojovali a padli v boji proti nacizmu.

Pre Srbsko a Slovensko je účasť prejavom historickej vďačnosti tým, ktorí zachránili oba národy pred genocídnou okupáciou, a nie vyjadrením stanoviska k súčasnej geopolitickej situácii.

„Pokus EÚ vykresliť ich účasť ako zradu ignoruje tento kontext a zneužíva históriu na vynútenie konformity. Je to tiež prejav arogancie, ktorý je úplne v rozpore s duchom doby a ešte absurdnejší v čase, keď ruský a americký prezident vysielajú svojich vyslancov v snahe obnoviť mier v krvavo zmietanej Ukrajine,“ uviedol.

EÚ odhadzuje masku

Správanie EÚ odhaľuje jej skutočnú tvár: je väzením národov, ktoré dusí autonómiu svojich členov i uchádzačov o členstvo.

Slovensko, napriek svojmu členstvu v EÚ, dostáva kázania, ako keby zahraničná politika bola doménou Bruselu a nie neodňateľným právom slovenského národa.

Srbsko, ktoré je kandidátskou krajinou už viac ako desať rokov, čelí ultimátam, aby sa vzdalo svojho nezávislého postoja, pričom rokovania o pristúpení sú rukojemníkmi dodržiavania týchto podmienok.

„Nie je to únia rovnocenných, ale byrokratická ríša, ktorá vyžaduje ideologickú poslušnosť nad suverenitou,“ vyjadril sa Borges.

Tlak bloku na Srbsko odzrkadľuje jeho prístup k maďarskému premiérovi Viktorovi Orbánovi, ktorého pragmatickú diplomaciu propagandistická mašinéria Komisie usilovne očierňuje.

„ Takzvaná „solidarita“ EÚ je podvod, jednostranná požiadavka, ktorá umlčuje nesúhlas a znevažuje históriu, preferencie a ašpirácie menších štátov,“ myslí si.

Borges následne položil otázky : „ Prečo by sa po tom všetkom Srbsko vôbec chcelo k EÚ pripojiť? Prečo by to niekto vôbec chcel?!“

Avšak, inak tomu nie je ani v prípade ostatných európskych národov, ktoré sú stále vystavené vrtochom Bruselu.

„Predstavte si dôsledky, keby Fico nezostal pevný vo svojom postoji….,“ uvažuje Borges .

„Ktorý národ hodný svojho mena by mohol akceptovať inštitucionalizáciu princípu, že o našej zahraničnej politike, o tom, kam naši lídri pôjdu alebo nepôjdu, alebo ako budeme hlasovať v Bezpečnostnej rade OSN, nerozhodujú naši národní, volení zástupcovia, ale skupina zahraničných, nevolených imperiálnych úradníkov?,“ pýta sa.

„Mohol by niekto akceptovať EÚ, v ktorej by napríklad talianska premiérka Giorgia Meloniová  bola šikanovaná za to, že sa odvážila navštíviť Washington proti vôli Kallasovej? Ktorý stúpenec národnej suverenity by mohol akceptovať, že napríklad Orbánovi je zabránené letieť do Izraela – alebo pozvať izraelského premiéra do Budapešti  napriek zatykaču, ktorý na neho vydal Medzinárodný trestný súd– len kvôli známej nenávisti európskych úradníkov voči tejto krajine?,“ pokračuje Borges.

„Napriek tomu sú to práve Vučič a Fico, podobne ako americký prezident Donald Trump a Orbán, ktorí sú vlasteneckými realistami, na ktorých si história nakoniec spomenie,“ myslí si.

Podľa autora, v ére multipolárnej transformácie a globálnej nepredvídateľnosti je ich odhodlanie k dialógu namiesto izolácie všetko iné, len nie prejavom  slabosti. „Je to predvídavosť,“ uviedol.

Otázky v rukách eurokratov

Svoj postoj vysvetlil nasledovne: „Trumpov tlak na rokovania, Orbánova odvážna a neúnavná snaha o budovanie mostov a teraz aj odmietnutie Vučiča a Fica skloniť hlavy pred von der Leyenovou odrážajú spoločné – a hlboké – pochopenie historického momentu: že vojna a mier sú príliš dôležité otázky na to, aby boli ponechané v rukách eurokratov; že princípy musia prevážiť nad vydieraním; a že žiadna zahraničná inštitúcia by nemala mať v rukách osud národa.“

„Srbsko, tradične nezaangažované a s mnohými dôvodmi ľutovať svoju účasť v mocenských hrách… A Slovensko, ktoré opatrne odmieta vojnové štvanie establišmentu… Obe krajiny si uvedomujú hodnotu zachovania kanálov na zmierňovanie napätia,“ vyjadril sa Borges.

Postoj týchto dvoch odvážnych krajín – teda vzbura proti globalistickej klietke Bruselu – považuje za „oprávnené volanie po Európe národov“, a nie po homogenizovanom bloku podriadenom elitám z „veží zo slonovej kosti“(ivory tower, miesto, kde sa ľudia rozhodnú odpojiť sa od zvyšku sveta, aby mohli presadzovať svoje vlastné záujmy, pozn. red).

„Vo svete rozbitých spojenectiev a rastúceho napätia si práve oni – Fico a Vučič – zaslúžia potlesk za obhajovanie dialógu, národnej autonómie a diplomacie,“ vyjadril sa Borges.

Ich vzdor je podľa neho nielen hlboko obdivuhodný, ale aj ukazuje zvyšku Európy, ako by mala zaobchádzať s európskymi tyranmi.

Svoj text zakončil otázkou na zamyslenie : „Venujeme však tomu pozornosť?“

Dodáme, že autor úvahy Rafael Pinto Borges je zakladateľom a predsedom Nova Portugalidade, konzervatívneho a vlastenecky orientovaného think tanku so sídlom v Lisabone. Je politológom a historikom a autorom mnohých národných a medzinárodných publikácií.

Prečítajte si tiež:

• Veľvyslanectvo Ukrajiny reaguje na vyhlásenia Fica: Ruská armáda, ktorá bude 9. mája pochodovať na Červenom námestí, rozhodne nemá nič spoločné s víťazstvom nad nacizmom
• Uplynie 80 rokov od konca 2. svetovej vojny v Európe