Môj profil 
Predplatné
Od 3. apríla 2018 sa menia otváracie hodiny obchodných domov Kaufland, s výnimkou predajne v nákupnom centre Avion v Bratislave. Od pondelka do soboty tak budú otvorené o hodinu kratšie: od 7.00 do 21.00 hod. a v nedeľu od 8.00 do 20.00 hod. Ústami hovorkyne Lucie Langovej to spoločnosť vysvetlila takto: „V rámci našej firemnej kultúry nám záleží na vyváženom pracovnom a osobnom živote našich zamestnancov. Chceme, aby mohli viac času venovať svojim rodinám či blízkym. Skrátenie otváracích hodín nebude mať žiaden vplyv na dohodnuté zmluvné podmienky zamestnancov.“
Je naozaj skvelé, že spoločnosť Kaufland chce, aby jej zamestnanci venovali viac času priateľom a rodinám! Neostáva iné, len poblahoželať. Hoci niekomu by mohlo vŕtať v hlave, prečo teda spoločnosti rovnako nezáleží aj na osobnom živote pracovníkov z nákupného centra Avion. Ale nebolo by pekné spoločnosť Kaufland podozrievať z toho, že jej skutočná motivácia môže byť trochu pragmatickejšia, a preto sa poďme radšej pozrieť na podstatu. Téma otváracích hodín supermarketov v noci, cez víkendy a sviatky je totiž predmetom širokej diskusie, najmä keď sa z nej dajú vytrieskať nejaké tie politické bodíky.
Medzi najväčších kritikov obmedzenia otváracích hodín supermarketov patrí strana SaS a jej líder Richard Sulík. Ten tvrdí, že motiváciou politikov zakázať sviatočný a nočný predaj je toto: „Ide o to, že politici, ktorí za tento nezmyselný zákaz hlasovali, vám chceli zakázať nakupovať. Nebudete sa vy len tak pretŕčať po obchodných centrách. Pekne doma budete vo sviatok.“ A ďalej hovorí: „My, bojovníci za slobodu jednotlivca vravíme, aby si vo svoj voľný deň každý robil čo chcel. Kto chce ísť do kostola, nech sa páči, kto chce ostať doma, ako sa ráči. A kto chce ísť do obchodu? Nech si kľudne ide.“
Zaujímavé však je, že totalitní politici zakazujú ľuďom nakupovanie počas sviatkov a nočných hodín najmä v západnej Európe: Rakúsko má vo sviatky a nedele zavreté, podobne aj jednotlivé nemecké spolkové krajiny. Aj Francúzsko má zatvorené v nedeľu a počas väčšiny sviatkov, podobne Holandsko, Belgicko, Veľká Británia či ďalšie západoeurópske krajiny. Naopak, menej obmedzení, pokiaľ ide o otváracie hodiny, býva častejšie v postkomunistických krajinách. Zdá sa teda, že sloboda, aká sa pánovi Sulíkovi páči, je skôr na východe, kým na západe sa „bojovníkom za slobodu jednotlivca“, ako sa pán Sulík sám nazval, presadzovať slobodu v tejto veci akosi nedarí. Ktovie čím to bude.
Argument o potrebe chrániť predavačky Sulík označuje za blud: „V čase nedostatku pracovnej sily má predavačka v Tescu predsa možnosť ísť pracovať inam, ak jej nevyhovuje práca vo sviatok a s príplatkom!“
Áno, pán Sulík? Vážne? Boli ste sa niekedy pozrieť v niektorom vzdialenom okresnom meste a spýtali ste sa napríklad ženy s nie veľmi oslnivým životopisom na možnosť zamestnať sa za slušných podmienok, aby mohla uživiť rodinu? Tu sa priam natíska prirovnanie k citátu, ktorý sa pripisuje francúzskej kráľovnej Márii Antoinette: keď jej povedali, že poddaní hladujú a nemajú na chlieb, údajne povedala, aby teda jedli koláče.
Otázka otváracích hodín v supermarketoch je vecou verejnej dohody, kde v skutočnosti je ťažko povedať aké otváracie hodiny sú jediné správne. A presne preto je toto výborná príležitosť pre pokrytcov, aby ronili krokodílie slzy nad tým, čo je veľa a čo je málo. Sama osebe je to jalová, zástupná téma, ktorá nepatrí medzi kľúčové problémy spoločnosti, lenže ona s niektorými takýmito otázkami súvisí. Ľudia v novodobých otrokárňach totiž s rastúcou mocou korporácií nad všetkými aspektmi života, keď už takmer nefungujú tradiční ochrancovia pracujúcich ako ľudové, ľavicové, agrárne strany či odborové združenia, ostali vydaní napospas neviditeľnej ruke trhu, vrátane trhu práce. A preto sa treba dobre pozerať na to, kto, ako a najmä prečo im chce siahať na ich práva.
Pán Sulík a jeho strana už avizovali, že keď sa im konečne podarí dostať k moci, rozpútajú tu nefalšovaný divoký liberálny západ: chystajú sa zrušiť minimálnu mzdu, rozbiť odvodový a sociálny systém a odkanalizovať ďalšie miliardy, ktoré ešte dosiaľ ostávali v republike, do zahraničia. V takomto krásnom svete potom budú pracovníčky celé šťastné pracovať aj 24 hodín nonstop za 200 eur mesačne, aby si mohli liberáli povedať, že sloboda a najmä solidarita (lenže pre koho, s kým a na koho účet?) je konečne tu.
Ivan Lehotský
.jpg)
