Úrad na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti si tento rok pripomenul Svetový deň oznamovateľov dvomi podujatiami: v Bratislave a Prešove. V oboch prípadoch ich moderovali známe tváre liberálnej žurnalistiky: Rasťo Iliev a Monika Tódová. Obom vyplatil úrad honorár 500 eur za moderovanie približne hodinovej diskusie. Táto skutočnosť odzrkadľuje, v akej kondícii sa ÚOO nachádza: medzi odbornou agendou a politickým PR.

Primeraná odmena, alebo štátom platený luxus?

Z oboch zmlúv je zrejmé, že honorár vo výške 500 eur bol odmenou za moderovanie diskusie, úvodné slovo a sprevádzanie programu pred premietaním filmu a po ňom. V oboch prípadoch aj za uvedenie filmu Serpico (130 min), ktorý však tvorí väčšinu času celého večera. Samotné moderovanie trvá približne hodinu, niekedy ešte menej. Navyše: úrad hradením ubytovania zvyšuje celkovú cenu podujatia.

V prostredí štátnej a verejnej správy nie je odmena 500 eur za krátky moderátorský výkon štandardom. Takáto suma sa pohybuje na úrovni súkromných firemných eventov, nie podujatí štátneho úradu financovaného z daní občanov. To je prvý problém. Tým druhým je to, že ide o dvoch novinárov, ktorí sa netaja svojím hodnotovým profilom. V čase, keď úrad hovorí o potrebe stabilného financovania a zároveň tvrdí, že má málo kapacít na svoju hlavnú agendu, pôsobí takáto odmena neprimerane až okázalo.

Treťou otázkou je výber samotných príbehov, ktorými úrad ilustruje svoju činnosť. Najmä prípad prezentovaný v Bratislave vyvoláva otázky. Prečo si úrad vybral emotívnu výpoveď so silnými hodnotovými akcentmi? Prečo nedal prednosť prípadu, ktorý bol v minulosti sporný, precedenčný alebo analyticky nosný? V kombinácii s tým, že úrad siahol práve po príbehu s výrazným náboženským rozmerom, vzniká dojem, že podujatie malo skôr PR charakter než ambíciu byť odbornou platformou na diskusiu o tom, ako v praxi funguje ochrana oznamovateľov.

Prečo práve oni?

Prečo si úrad vybral práve týchto moderátorov? Náhodou to určite nie je. ÚOO vedie Zuzana Dlugošová, nominantka bývalej vlády, a profil úradu dlhodobo zodpovedá liberálnemu hodnotovému rámcu. Podujatia preto neslúžili len na oslavu dňa oznamovateľov, ale aj na posilnenie PR úradu medzi vlastným cieľovým publikom: médiami, mimovládkami a komunitou podporovateľov úradu.

Na celej situácii je zaujímavý aj viditeľný osobný vzťah medzi vedením úradu a moderátormi. Na bratislavskej diskusii Rasťo Iliev opakovane oslovoval predsedníčku úradu familiárne „Zuzka“:
Takéto oslovenie nemá čo hľadať na podujatí štátneho orgánu, už vôbec nie v situácii, keď je dotyčný moderátor honorovaný z verejných zdrojov.

To však nie je problém sám osebe. Problémom je, že ide o štátny úrad, ktorý má zo zákona pôsobiť neutrálne, odborne a mimo politického konfliktu. A keď si na vlastné podujatia pozýva dvoch najvýraznejších komentátorov liberálnej scény, ktorí zároveň pravidelne kritizujú súčasnú vládu, neutralita už nevyzerá ako cieľ, ale ako prekážka.

Kto a čo dnes oznamuje? A čo vlastne úrad chráni?

Ak by išlo o technické podujatie venované zlepšeniu ochrany oznamovateľov, zníženiu rizík pre zamestnancov či diskusii o reálnych prípadoch, dalo by sa diskutovať len o cene. Lenže práve tu sa ukazuje zásadný problém: obsah podujatí bol v skutočnosti PR, nie odborná debata. Film, príbehy hrdinov, emotívne rámce, diskusia o „obrane demokracie“, prekladaná vstupmi predsedníčky Dlugošovej o tom, ako podľa úradu funguje oznamovanie protispoločenskej činnosti.

Atmosféra podujatí mala charakter zábavného večera: moderátori rozdávali šiltovky („Máme pre vás šiltovky…“), komentoval počasie a odľahčoval situáciu, čo je pre odborný štátny formát neštandardné.

To je problém, pretože úrad nie je kultúrna platforma, ale orgán, ktorý má aplikovať zákon. A ten zákon je jasný: chrániť oznamovateľov voči represii zo strany zamestnávateľa, ak oznámili protispoločenskú činnosť. Nič viac, nič menej. Lenže v praxi konal úrad v posledných rokoch aj v situáciách, ktoré s tým nemali nič spoločné. Príkladom je poskytnutie ochrany tzv. Čurillovcom. Nie za oznamovanie trestného činu zo strany zamestnávateľa, ale v kontexte politického konfliktu medzi políciou, prokuratúrou a vládou.

Vzniká tu otázka, ktorej sa úrad vyhýba: či nešlo o prekročenie právomoci verejného činiteľa, keď ÚOO poskytol ochranu v situácii, na ktorú zákon vôbec nie je určený.

Serpico, Čurillovci a PR symbolika

Výber programu podujatí je výrečný. Projekcia filmu Serpico, ktorý z idealizovaného policajta robí symbol boja proti korupcii a tlaku vlastného systému, je estetickým rámcom, nie odborne podloženou debatou o slovenskej praxi. Namiesto prezentácie údajov o počte prípadov, úspešnosti procesov alebo konkrétnych návrhov na zlepšenie systému sa účastníkom predkladá heroizujúci príbeh, do ktorého sa má prirodzene premietnuť aj samotný úrad.

Nie je náhodné ani to, že úrad siahol po filme o policajtovi, ktorý sa dostal do konfliktu s vlastným zborom. Aj ÚOO sa pri zmene moci 2023 výrazne zviditeľnil práve prípadom Čurillovcov – policajtov, ktorým poskytol ochranu nie za oznamovanie protispoločenskej činnosti zamestnávateľa, ale v kontexte politického konfliktu na najvyšších miestach bezpečnostných zložiek. Symbolika filmu tak pôsobí skôr ako snaha začleniť slovenský politický spor do obrazu hrdinského príbehu, nie ako neutrálna dramaturgická voľba.

Moderátori nie sú vyberaní pre odborný profil, ale pre hodnotové a mediálne ukotvenie. Podujatia pôsobia ako PR večery, nie ako pracovné formáty štátneho úradu.

Skutočný problém nie je 500 eur, ale dôveryhodnosť samotného úradu

Odmena je len symptóm. Podstatou problému je reputačný a politický posun úradu, ktorý prestáva byť vnímaný ako neutrálna odborná autorita.

Pri ochrane oznamovateľov je dôveryhodnosť absolútne kľúčová. No tú si úrad podkopáva sám: výberom moderátorov, výberom programu, miešaním sa do politických konfliktov a najmä tým, že jeho rozhodovanie nie je verejne kontrolovateľné.

ÚOO nezverejňuje rozhodnutia v anonymizovanej podobe, neuvádza právne odôvodnenia ani metodiku, podľa ktorej posudzuje žiadosti o ochranu. Na bratislavskom podujatí Dlugošová opisovala prípady, ktoré vôbec nesúvisia s jeho pôsobnosťou („nespokojnosť so súdnymi rozhodnutiami“, „drogová kriminalita na sídlisku“, „nelegálne ubytovanie“), no neuvádza, ako sú vyhodnotené.

Transparentnosť chýba aj pri verejne sledovaných rozhodnutiach, napríklad v prípade Čurillovcov. Úrad dodnes nezverejnil, ktoré ustanovenia zákona aplikoval, ako interpretoval skutkový stav a čím odôvodnil postup mimo štandardného rozsahu zákona.

Úrad sa pritom prezentuje ako „nezávislý“, no zákon hovorí jasne: Úrad na ochranu oznamovateľov je štátny orgán podľa § 1 ods. 1 písm. c) zákona č. 54/2019 Z. z.

Aj výdavky úradu potvrdzujú jeho hodnotové ukotvenie: účasť na festivale POHODA v rokoch 2023 a 2024 stála úrad viac ako 9-tisíc eur za propagačné stánky (prenájom plochy 25 m²) na progresívnom „kultúrnom“ podujatí.

Ak štátny orgán investuje tisíce eur do PR priestoru, pozýva hodnotovo profilovaných moderátorov a komunikuje najmä prostredníctvom emotívnych, hodnotových príbehov, skôr či neskôr sa jeho autorita dostane do konfliktu so samotnou podstatou jeho mandátu.

Deň oznamovateľov ukázal viac, než úrad chcel

Z oboch zmlúv, programu podujatí aj výberu moderátorov vyplýva, že ÚOO sa ocitol v situácii, v ktorej rieši viac vlastnú mediálnu prezentáciu než ochranu oznamovateľov. Svetový deň oznamovateľov sa tak zmenil na scénu, kde štátny úrad platí liberálnym komentátorom, aby mu moderovali podujatia o „obrane demokracie“. A to v čase, keď má úrad za sebou rozhodnutia, ktoré vyvolávajú vážne pochybnosti o prekročení zákonných právomocí.

Ak má mať boj proti protispoločenskej činnosti vážnosť, štát musí prestať miešať odborné orgány s politickým PR. ÚOO by mal začať tým, že vráti dôraz na zákonný mandát, odborný profil a rovný prístup ku všetkým. Nie len k tým, ktorí zapadajú do vopred pripravených posolstiev.