Müller prirovnáva “pohanských” nemeckých biskupov k nacistom

Bratislava 23. novembra 2022 (HSP/Foto:Twitter)

Bývalá najvyššia katolícka teologická autorita použila kladivo na radikálnych progresívnych prelátov, píše legenda konzervatívnej žurnalistiky Rod Dreher

V lete som sedel vedľa kardinála Gerharda Müllera na večeri. Ten človek je ako hora. Tu je časť toho, čo tento veľký Nemec povedal jednej katolíckej publikácii o šialenom teologickom liberalizme, ktorý presadzujú nemeckí katolícki biskupi v rozpore s katolíckou tradíciou a autoritou Vatikánu:

Rilinger: Do spoločenstva patria aj rôzne patriarcháty a východné cirkvi, ktoré uznávajú pápeža za svoju hlavu. Zdá sa, že hnutie takzvanej synodálnej cesty sa rovná oddeleniu nemeckých miestnych cirkví od Rímskokatolíckej cirkvi. Vidíte napriek tomu možnosť, že táto nová cirkev zostane v cirkevnom a eucharistickom spoločenstve s Rímskou cirkvou, takže tento nový patriarchát alebo táto nová cirkev by mohla uznať aj pápeža ako duchovnú hlavu?

Kardinál Müller: Takzvaná synodálna cesta nemá vôbec nič spoločné so vznikom starých patriarchálnych cirkví. Pôvodne sa cirkvi založené Petrom (Antiochia, Alexandria prostredníctvom Petrovho učeníka Marka, Rím) nazývali patriarcháty. Neskôr bol z politických dôvodov pridaný Konštantínopol, kým Jeruzalem bol pridaný z dôvodov úcty. Potom si pravoslávne (autokefálne) národné cirkvi vyhradili titul patriarcha pre vedúceho biskupa. V Nemecku však ide o pokus prevziať katolícke inštitúcie, cirkevné dane a stavebný fond pre organizáciu, ktorá opustila katolícku vieru v jej základných prvkoch a definitívne opustila pôdu zjavenia. Krstné vyznanie viery bolo nahradené modlou pohanskej ideológie LGBT. Namiesto toho, aby vzhliadali ku Kristovmu krížu a niesli pred ľudstvom vlajku víťazstva Zmŕtvychvstalého Krista, protagonisti nemeckej synody vyvesili dúhovú vlajku, ktorá predstavuje verejné odmietnutie kresťanského obrazu človeka.

Vyznanie viery nahradili vyznaním modlám novopohanského náboženstva.

Opäť sa potvrdzujú slová významného filozofa Maxa Schelera: “(Vom Ewigen im Menschen, Bern-München 51968, 399). Keď kardinál Marx ako protagonista nemeckej synodálnej cesty vyzýva, aby sa o Bohu príliš nehovorilo (sic!), a keď vo svätom meste Jeruzalem z “ohľaduplnosti” k citom príslušníkov iných vierovyznaní odkladá svoj pektorálny kríž, čím popiera kríž ako univerzálny znak spásy, radšej zostávam pri apoštolovi Pavlovi, ktorý sa “nehanbil za evanjelium” (Rim 1, 16) a ktorý napísal kresťanom v Korinte: “Ale my hlásame Krista ukrižovaného, ktorý je kameňom úrazu pre Židov a bláznovstvom pre pohanov, ale pre povolaných, Židov i Grékov, je Kristus Božou mocou a Božou múdrosťou.” (1 Kor 1, 23).

Keďže sa “synodálne témy” točia výlučne a neprestajne okolo sexuality ako egomaniakálneho zdroja rozkoše, vzniká dojem, že sexuológia bola vyhlásená za vedúcu vedu, a preto nahradila teológiu opierajúcu sa o zjavenú vieru. Barmenská teologická deklarácia proti nemeckým kresťanom z roku 1934 by mala byť nastavená ako zrkadlo každému, kto chce zostať verný Kristovi: “Odmietame falošné učenie, akoby cirkev mohla a musela uznávať za zdroj svojho ohlasovania okrem tohto jediného Božieho slova a popri ňom ešte iné udalosti a sily, postavy a pravdy ako Božie zjavenie. […] Odmietame falošnú náuku, akoby cirkev mohla opustiť formu svojho posolstva a poriadku podľa vlastnej ľubovôle alebo podľa zmien prevládajúcich ideologických a politických presvedčení.”

Aby sme zdôraznili zúrivosť odsúdenia kardinála Müllera na adresu jeho nemeckých kolegov prelátov, mali by ste vedieť, že Barmenská teologická deklarácia bola bombastickým dokumentom, ktorého autormi boli protestanti proti pronacistickým protestantom, ktorí sa snažili podriadiť cirkvi Hitlerovi a jeho ideológii. Áno, je to tak: kardinál prirovnáva pro-LGBT radikálov, ktorí riadia nemeckú Katolícku cirkev, k predchádzajúcej generácii nemeckých kresťanov, ktorí zapredali Ježiša pre vtedajšiu populárnu ideológiu – v tomto prípade národný socializmus.

Škoda, že kardinál Müller pravdepodobne nebude zvolený za pápeža.