Čo som mal možnosť skúsiť, klobása na Hlavnom námestí v Bratislave bola asi najlepšia. Ale to je otázka individuálnej chuti a možno aj chuťového zvyku. Nie, mojím cieľom neboli trhy ani honba pri nákupe vianočných darčekov. Už dlho som bol dohodnutý s jedným mojím priateľom, že mi ukáže novú expozíciu Vojenského historického múzea na Žiškove v Prahe, tak sme si konečne našli medzeru v kalendári, v ktorej sme náš plán mohli zrealizovať.

Expozícia je skutočne urobená na najvyššej možnej úrovni. Ukazuje, že keď sa chce, je vôľa a sú peniaze, možno prezentovať vojenské (nie len tie) dejiny krajiny pútavo, vysvetľujúco a pôsobiace nielen na rozum, ale aj srdce. Klobúk dolu! Nemôžem si však odpustiť dve poznámky. Obe súvisia s nami, teda so Slovákmi. Prvá sa dotýka všetkých expozícií. Na rozdiel od niektorých slovenských múzejníkov (napr. výstava archeológie na Bratislavskom hrade) si ich českí kolegovia uvedomujú, že deje prebiehajú nielen v čase, ale aj v priestore. Teda ku každému deju je treba priradiť mapu, aby bolo zrejmé, kde sa odohráva. Keďže územie Českého kráľovstva sa v toku dejín menilo, na mapách síce nie sú vyznačené dnešné hranice, ale sú tam vpísané dnešné názvy štátov. Prekvapilo ma, že tam bolo označené Poľsko, Maďarsko, Rumunsko, Chorvátsko, ale ani raz Slovensko. Nuž na Slovensku podľa našich „bratov” žili, žijú a asi aj budú žiť levy (Hic sunt Leones). Veď aj v jednom českom školskom atlase človek môže s datovaním do 7. st. zistiť, že na okolí žili Slovinci, Chorváti, Poliaci atď., len slovenské územie je vyznačené (okrem údolia Váhu) ako neosídlené!

Omnoho závažnejšie a doslova podpásové považujem zdokumentovanie sudetskej krízy zo záveru 30. rokov minulého storočia, končiace podpísaním Mníchovskej dohody z 30. septembra 1938, formou zostrihu dobových filmových záberov. Medzi dobovými zábermi z vyčíňania Sudeťákov, z medzinárodných rokovaní a príprave čsl. armády na obranu vlasti, sa z ničoho nič objaví záber z vítania slovenskej delegácie na čele s prezidentom J. Tisom a predsedom vlády V. Tukom na stanici vo Vlčom brlohu (Wolfschanze) vo Východnom Prusku z novembra 1941. Na otázku, čo mala táto návšteva spoločné s krízou čsl. štátu na konci medzivojnového obdobia, je jednoduchá odpoveď. Je len jedno vysvetlenie, autori scenára potrebovali nejako zdokumentovať legendu o „kudle do zad” hrdinskému českému národu pri obrane svojej vlasti. Legenda, ktorá je hlboko nepravdivá, má ospravedlniť zlyhanie pražskej vlády  pri obrane štátu, jej kapituláciu ako pred Mníchovskou dohodou, tak aj 15. marca 1939. HSĽS a špeciálne J. Tiso neurobili do Mníchova nič, čo by sa dalo označiť ako nelojalita vo vzťahu k štátu alebo spolupráca s protičesko-slovenskými silami vo vnútri alebo za hranicami ČSR. Dokonca V. Tuka bol až do októbra 1938 internovaný v Boroch pri Plzni. Dávanie slovenskej autonomistickej politiky do súvislosti s Henleinovým hnutím a A. Hitlerom je hrubým skresľovaním spoločných dejín, nie príliš ústretovým počinov v prekonávaní stereotypov v myslení obyvateľstva našich krajín, ktoré bránia vzájomnému porozumeniu.

A ešte jedna poznámka na záver. Úplne náhodne som sa dostal na prezentáciu knihy G. Murína od Havla po Pavla v Prahe Na Lávce. Bol som prekvapený bohatou účasťou obecenstva i diskusiou.

Anton Hrnko