V článku „Kto kryje Igora Matoviča“, zazneli otázky, ktoré nesmerujú len k jednému nákupu či jednej osobe. Ukazujú na širší problém. Na spôsob, akým sa na Slovensku vytvára obraz korupcie, politickej zodpovednosti a morálnej viny.

Preto sme sa rozhodli pozrieť na zverejnené fakty v širších súvislostiach. Nie izolovane, ale v kontexte prepojení medzi politikou, médiami, mimovládnym sektorom a súkromným kapitálom. To, čo sa na prvý pohľad javí ako jednotlivé kauzy, totiž pri bližšom pohľade vytvára ucelený vzorec.

Skôr než sa dostaneme k hodnoteniam, je potrebné jasne oddeliť overiteľné fakty od interpretácií. Práve na tomto základe možno pochopiť, prečo niektoré prípady vyvolávajú tvrdú verejnú reakciu a iné ostávajú bez väčšej pozornosti.

Overiteľné fakty ako východisko

Hnutie SLOVENSKO Igora Matoviča vo svojej výročnej správe za rok 2024  uvádza výdavok 900 tisíc eur na obstaranie kancelárskych priestorov na Zámockej ulici v Bratislave. Ide o investíciu financovanú z celkových zdrojov politickej strany, ktorých podstatnú časť tvoria príspevky zo štátneho rozpočtu vyplácané na základe volebného výsledku.

Predávajúcim nehnuteľnosti bola spoločnosť AD SK, s.r.o., ktorá je podľa Obchodného registra vo vlastníctve Renáty Bláhovej. Tá bola za vlády Eduarda Hegera vymenovaná za predsedníčku Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Konateľom spoločnosti AD SK, s.r.o. je Marián Glézl, ktorý zároveň pôsobí ako finančný riaditeľ a člen predstavenstva spoločnosti Denník N, a.s.

Nadácia Zastavme korupciu vznikla v roku 2012. Jej výraznejšie pôsobenie v mediálnom priestore sa však časovo prekrýva s obdobím po roku 2014, keď vznikol aj Denník N s finančnou účasťou skupiny ESET. Medzi zakladateľmi nadácie figuroval Michal Bláha, manžel Renáty Bláhovej.

Podľa zápisov v Registri partnerov verejného sektora je Renáta Bláhová evidovaná ako konečný užívateľ výhod Nadácie Zastavme korupciu. Medzi konečných užívateľov výhod nadácie patrí aj Miroslav Trnka, zakladateľ a spoluvlastník spoločnosti ESET.

Prečo samotná zákonnosť nestačí

To, či pri nákupe nehnuteľnosti nešlo o trestný čin nech posudzujú orgány činné v trestnom konaní. Nás zaujíma niečo iné. Nekúpil si Igor Matovič mediálne ticho pre seba a „svojich“?

V momente, keď tí istí ľudia a inštitúcie vystupujú ako morálni sudcovia politiky, mediálni kontrolóri moci a zároveň sú osobne či finančne prepojení s politickým prostredím, získavajú schopnosť formovať verejnú mienku. Nie náhodne, ale systematicky.

A presne o takomto prostredí je reč aj v tomto prípade. V jednej obchodnej transakcii sa stretávajú aktéri s vplyvom na politiku, médiá aj mimovládny sektor. Technologická firma ESET ako finančné zázemie, Denník N ako mienkotvorné médium, Nadácia Zastavme korupciu ako morálna autorita a hnutie SLOVENSKO ako politický subjekt. Ako sme ukázali, nejde o teóriu, ale o fakticky overiteľnú sieť vzťahov.

Kritika tých, čo vládnu je na mieste. Problém nastáva keď takto prepojená skupina určuje, koho kritizovať tvrdo, koho mierne a koho vôbec. V takto nastavenom prostredí sa nemeria rovnako. Niektorí politici sú problém automaticky, iní len robia chyby. Verejná mienka sa netvorí na základe faktov, ale podľa vopred nastaveného rámca.

Nadácia Zastavme korupciu a rozdielny rámec zodpovednosti

Prvým ohnivkom v skúmanom reťazci manipulácie s verejnou mienkou je Nadácia Zastavme korupciu. Z jej výročných správ a verejných výstupov je zrejmé, že spôsob, akým meria korupciu a politickú zodpovednosť, sa menil podľa toho, kto bol pri moci.

Počas vlád Smeru bola korupcia vykresľovaná ako všadeprítomný a systémový problém. Každá kauza bola zasadzovaná do širšieho obrazu rozkladu štátu a politickej moci. Jazyk bol tvrdý, útočný a personalizovaný. Jednotlivé prípady slúžili ako dôkaz zlyhania celého systému.

Po roku 2020 sa tón mení. Nadácia sa síce naďalej venuje veľkým finančným tokom a fungovaniu štátu, no kritika je podstatne opatrnejšia. Kauzy sú častejšie opisované ako chaos, chyby v riadení alebo dôsledok okolností. Kritika existuje, ale má skôr podobu hryzkania než otvoreného útoku.

Po nástupe štvrtej vlády Roberta Fica sa jazyk opäť sprísňuje. Kritika sa vracia k pôvodnému rámcu systémovej korupcie a ku konkrétnym menám. Rozdiel nie je v témach, ale v intenzite a tvrdosti, s akou sú komunikované.

Moc, ktorú majitelia technologického giganta ESET, zároveň zakladatelia a dlhodobí štedrí podporovatelia nadácie, prostredníctvom tohto arbitra korupcie získavajú, je obrovská. Otázka verejnoprospešnosti sa v tomto bode stráca v spleti špecifických záujmov prepojeného ekosystému.

Rozdielny prístup sa naplno ukázal aj pri samotnom nákupe straníckych kancelárií hnutia SLOVENSKO za približne 900 tisíc eur prevažne z verejných zdrojov poskytnutých strane za volebný výsledok. Nadácia si túto transakciu nevšimla. Úplné ticho.

Pritom ide o obchod, v ktorom sa stretávajú verejné peniaze, politická strana a osoby z blízkeho okruhu mediálno-mimovládneho prostredia. Presne takéto prepojenia v prípade vládnej koalície nenechávajú nadáciu chladnou. Aj dnes ju skôr zamestnáva dotácia pre mimovládku, ktorú je možné podľa nadácie prepojiť s Michalom Bartekom, poslancom Hlasu.

Stačí urobiť test Ficom. Ak by to isté urobil Róbert Fico, verejnosť by bola so všetkých strán bombardovaná mediálnym krikom nadácie. Ohlušujúce ticho v prípade Matoviča je logickým dôsledkom prepojení, na ktoré poukazujeme.

Keď sa rovnaký meter stratí v médiách

Ďalším aktérom pod vplyvom majiteľov ESETu s výrazným dopadom na verejnú mienku je Denník N. A aj tu môžeme pozorovať používanie rovnakého dvojitého metra, ako v prípade Nadácie Zastavme korupciu. A nezanedbateľným faktom je aj to, že tím Nadácie plní svojimi mediálnymi výstupmi stránky denníka. Skúmali sme ako Denník N, ktorý sa sám pasuje za strážcu verejnej morálky a politickej zodpovednosti, rámcuje porovnateľné obdobia vládnutia rôznych premiérov.

Pri Robertovi Ficovi pred rokom 2018 bol obraz jasný. Korupcia nebola len jednou z tém, ale základným vysvetlením fungovania moci. Fico bol vykresľovaný ako stelesnenie systému, ktorý je skazený od základu. Kauzy sa spájali do jedného príbehu a slúžili ako dôkaz, že problémom nie sú jednotlivé rozhodnutia, ale samotná existencia tejto politickej reprezentácie.

Po vražde Jána Kuciaka a rekonštrukcii vlády sa tón voči Petrovi Pellegrinimu mení. Hoci formálne viedol vládu, nebol vykresľovaný ako nositeľ systému. Kritika sa sústreďovala na jeho slabosť, váhavosť a neschopnosť odstrihnúť sa od Roberta Fica. Korupcia bola opisovaná skôr ako dedičstvo minulosti než ako jeho osobná zodpovednosť. Meter bol citeľne miernejší.

Pri Igorovi Matovičovi sa reputačný obraz formoval postupne. Kritika bola ostrá, no reagovala na konkrétne zlyhania. Dominovali témy chaosu, konfliktov a nezvládnutého riadenia štátu. Korupcia nebola východiskovým rámcom, ale jednou z viacerých línií kritiky. Nešlo o spochybnenie legitimity vlády, ale o hodnotenie jej výkonu.

Po návrate Roberta Fica k moci v roku 2023 sa starý rámec vracia takmer okamžite. Ešte pred prvými zásadnými rozhodnutiami vlády sa objavuje obraz návratu systémovej korupcie a ohrozenia právneho štátu. Korupcia tu nefunguje ako výsledok hodnotenia skutkov, ale ako východiskový predpoklad. Samotný návrat k moci je prezentovaný ako problém.

Z porovnania vyplýva jednoduchý záver. Denník N nepoužíva jeden typ kritiky moci. Podľa toho, kto vládne, sa mení jej povaha. Niekedy ide o hodnotenie výkonu, inokedy o opis slabosti a v prípade Roberta Fica dokonca o preventívnu delegitimizáciu.

To, že Robert Fico nie je samozvaným vládcom, ale politikom s mandátom získaným v slobodných voľbách, strážcu demokracie nijako nevyrušuje. Práve tento rozdiel v prístupe formuje verejnú mienku silnejšie než jednotlivé kauzy.

Aj tu je vidieť, ako sa pod ťarchou súkromného kapitálu verejnoprospešný účel postupne stráca. Denník N sa tak zo strážcu demokracie mení na nástroj politického boja a uchopenia moci jednou hodnotovou skupinou.

Keď sa rovnaký meter uplatňuje v mimovládnom sektore aj v médiách, nejde už o kontrolu moci. Ide o systém, ktorý dopredu určuje, koho treba z verejného priestoru vytlačiť a komu stačí odpustiť zlyhania.

Keď peniaze nekupujú úplatok, ale prostredie

Vráťme sa k nákupu nehnuteľnosti zo stranníckych peňazí. Nie ako k právnemu problému, ale ako k symbolu prostredia, v ktorom sa politická moc, médiá, mimovládky a súkromný kapitál prestávajú navzájom kontrolovať a začínajú sa navzájom kryť. V takomto nastavení sa odpoveď na otázku, komu slúži takto používaný meter korupcie, ponúka sama. A občan to nie je.

Tento príbeh má však širší rozmer. Spoločnosť ESET, ktorá zohráva kľúčovú úlohu v opísanom mediálno-mimovládnom ekosystéme, je zároveň motorom ďalšieho vplyvového prostredia. Hlavné správy naň upozornili v súvislosti s projektom NEST, skupinou Gerulata a implementáciou Aktu o digitálnych službách. Kým v jednom prípade ide o to, kto určuje, čo je korupcia, v druhom ide o to, kto rozhoduje, aký názor je ešte prípustný.

Vzorec je rovnaký. Technologická firma a jej vlastníci nevystupujú ako politici. No cez financovanie médií, mimovládok a expertných platforiem získavajú obrovskú interpretačnú moc. Moc rozhodovať, koho médiá ukameňujú a koho len jemne napomenú. Kto dostane priestor a kto bude postupne vytlačený na okraj.

Ak sa rozhodovanie o tom, čo je korupcia, čo je „správny názor“ a kto má právo hovoriť vo verejnom priestore, sústreďuje do rúk úzkeho okruhu prepojených aktérov, prestávame hovoriť o kontrole moci. Začíname hovoriť o jej presune. A v tom momente už nejde o jednotlivé kauzy, ale o samotné fungovanie demokracie.

Prečítajte si tiež:

• Kto kryje Igora Matoviča?
• Matovič pritvrdzuje a koaličné poslankyne primitívne uráža: Arogantné, skorumpované, falošné, klamárske fuchtle!