Prinášame Vám preklad listu, ktorý adresoval Jeffrey Sachs spolkovému kancelárovi Friedrichovi Merzovi. Prečítajte si ho v plnom znení:

Vážený pán spolkový kancelár Merz,

Opakovane ste hovorili o zodpovednosti Nemecka za európsku bezpečnosť. Túto zodpovednosť nemožno nahradiť sloganmi, selektívnou pamäťou alebo normalizáciou vojnovej rétoriky. Bezpečnostné záruky nie sú jednosmerné. Pôsobia v obidvoch smeroch. Nie je to ani ruský, ani americký argument; je to základný princíp európskej bezpečnosti, ktorý je výslovne zakotvený v záverečnom akte z Helsínk, v rámci OBSE (skratka pre Organizáciu pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, pozn. red. ), a v desaťročiach povojnovej diplomacie.

Nemecko je povinné pristupovať k tejto situácii s historickou vážnosťou a čestnosťou. V tomto ohľade Vaša najnovšia rétorika nebezpečne zaostáva za týmito očakávaniami.

Od roku 1990 boli kľúčové bezpečnostné obavy Ruska opakovane ignorované, oslabované alebo priamo porušované – často s aktívnou účasťou alebo toleranciou Nemecka. Táto história nesmie byť vymazaná, ak má byť ukončená vojna na Ukrajine, a nesmie byť ignorovaná, ak chce Európa zabrániť trvalému stavu konfrontácie.

Na konci Studenej vojny Nemecko opakovane a jednoznačne ubezpečilo sovietske a neskôr ruské vedenie, že NATO sa nebude rozširovať na východ. Tieto záruky boli dané v kontexte nemeckého zjednotenia. Nemecko z nich malo obrovský prospech. Rýchle zjednotenie Nemecka – v rámci NATO – by nebolo možné bez sovietskeho súhlasu, ktorý vychádzal z týchto sľubov. Neskôr predstierať, že tieto sľuby boli bezvýznamné alebo že išlo len o náhodné poznámky, nie je realistické, ale ide o revizionizmus histórie.

V roku 1999 sa Nemecko podieľalo na bombardovaní Srbska zo strany NATO, čo bola prvá väčšia vojna, ktorú NATO viedlo bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN. Nebola to obranná akcia, ale prelomová intervencia, ktorá zásadným spôsobom zmenila bezpečnostný poriadok po skončení Studenej vojny. Pre Rusko nebolo Srbsko len abstraktnou záležitosťou. Posolstvo bolo jasné: NATO by použilo vojenskú silu mimo svojho územia bez mandátu OSN a bez ohľadu na ruské námietky.

V roku 2002 Spojené štáty jednostranne vystúpili z dohody ABM (Zmluva o posilnení systému protiraketovej obrany, pozn. red.), ktorá bola po tri desaťročia základným pilierom strategickej stability. Nemecko proti tomu nevznieslo žiadne vážne námietky. Ale oslabenie architektúry kontroly zbrojenia sa neodohralo vo vákuu. Rusko oprávnene vnímalo protiraketové systémy umiestnené bližšie k svojim hraniciam ako destabilizujúce. Odmietnuť toto vnímanie ako paranoju bolo politickou propagandou a v žiadnom prípade nie múdrou diplomaciou.

V roku 2008 Nemecko uznalo nezávislosť Kosova napriek výslovným varovaniam, že to podkopáva zásadu územnej celistvosti a vytvára precedens s ďalekosiahlymi dôsledkami. Opäť boli námietky Ruska odmietnuté ako zlomyseľné a zásadné obavy neboli brané vážne.

Neustále naliehanie na rozšírenie NATO o Ukrajinu a Gruzínsko – formálne vyhlásené na samite v Bukurešti v roku 2008 – prekročilo najjasnejšie červené čiary napriek rokom hlasných, jasných, dôsledných a opakovaných námietok Moskvy.

Ak veľmoc určí kľúčový bezpečnostný záujem a desaťročia ho neustále zdôrazňuje, jeho ignorovanie nie je diplomaciou, ale vedomou eskaláciou.

Úloha Nemecka na Ukrajine od roku 2014 je obzvlášť znepokojujúca. Berlín spolu s Parížom a Varšavou sprostredkoval dohodu z 21. februára 2014 medzi prezidentom Janukovyčom a opozíciou – dohodu, ktorá mala ukončiť násilie a zachovať ústavný poriadok. Táto dohoda zlyhala v priebehu niekoľkých hodín. Nasledoval násilný prevrat. Nová vláda vznikla protiústavným spôsobom. Nemecko nový režim okamžite uznalo a podporilo. Dohoda, za ktorú ručilo Nemecko, bola bez následkov zrušená.

Minská dohoda II z roku 2015 mala byť nápravou – vyrokovaným rámcom na ukončenie vojny na východe Ukrajiny. Nemecko opäť fungovalo ako garant. Ukrajina však sedem rokov Minské dohody II neimplementovala. Kyjev otvorene odmietol politické ustanovenia dohôd z Minska. Nemecko ich nepresadilo. Bývalí nemeckí a ďalší európski štátnici a vládni predstavitelia medzitým priznali, že dohoda z Minska bola považovaná skôr za obranné opatrenie ako za mierový plán. Už samotné toto priznanie si vyžaduje analýzu daných udalostí.

V tomto kontexte znejú požiadavky  na stále viac zbraní, stále ostrejšiu rétoriku a stále väčšiu „odhodlanosť“ ako prázdne frázy. Vyzývajú Európu, aby zabudla na nedávnu minulosť, s cieľom ospravedlniť budúcnosť trvalej konfrontácie.

Dosť propagandy! Dosť morálneho infantilizovania verejnosti! Európania sú schopní pochopiť, že bezpečnostné dilemy sú reálne, že akcie NATO majú dôsledky a že mier sa nedosiahne tým, že sa bude predstierať, že existujú bezpečnostné obavy zo strany Ruska.

Európska bezpečnosť je nedeliteľná. Tento princíp znamená, že žiadna krajina nemôže posilniť svoju bezpečnosť na úkor inej bez toho, aby vyvolala nestabilitu. Znamená to tiež, že diplomacia nie je ústupkom a že historická úprimnosť nie je zradou.

Nemecko to kedysi pochopilo. Východná politika nebola prejavom slabosti, ale strategickou zrelosťou. Uvedomilo si, že stabilita Európy závisí od dialógu, kontroly zbrojenia, hospodárskych vzťahov a rešpektovania legitímnych bezpečnostných záujmov Ruska.

Nemecko dnes opäť potrebuje túto zrelosť. Nesmie ďalej prejavovať názor, že vojna je nevyhnutná alebo dokonca spravodlivá. Strategické myslenie sa už nesmie zužovať na heslá aliancie. Musí sa konečne snažiť o skutočnú diplomaciu – nie ako PR opatrenie, ale ako seriózny pokus o obnovenie európskej bezpečnostnej architektúry, ktorá zahŕňa Rusko, namiesto toho, aby ho vylučovala.

Obnovená európska bezpečnostná architektúra musí začať s otvorenosťou a zdržanlivosť. Najskôr si vyžaduje jednoznačné ukončenie rozširovania NATO na východ – o Ukrajinu, Gruzínsko a všetky ostatné štáty pozdĺž ruských hraníc.

Rozširovanie NATO nebolo nevyhnutným dôsledkom povojnového usporiadania; bolo to politické rozhodnutie, ktoré bolo prijaté v rozpore so slávnostnými zárukami z roku 1990 a ktoré bolo presadzované napriek opakovaným varovaniam pred destabilizáciou Európy.

Bezpečnosť na Ukrajine sa nedosiahne nasadením nemeckých, francúzskych alebo iných európskych vojsk, pretože to by len prehĺbilo rozdelenie a predĺžilo vojnu. Stabilita sa dosiahne neutralitou, podporenou dôveryhodnými medzinárodnými zárukami.

História je jednoznačná: ani Sovietsky zväz, ani Ruská federácia neporušili v povojnovom usporiadaní suverenitu neutrálnych štátov – ani Fínska, Rakúska, Švédska, Švajčiarska ani iných. Neutralita fungovala, pretože zohľadňovala legitímne bezpečnostné obavy všetkých strán. Neexistuje žiadny dôvod domnievať sa, že by nemohla fungovať opäť.

Po druhé, stabilita vyžaduje demilitarizáciu a reciprocitu: Ruské ozbrojené sily musia byť držané ďalej od hraníc NATO a ozbrojené sily NATO – vrátane raketových systémov – musia byť držané ďalej od ruských hraníc. Bezpečnosť je nedeliteľná, nie jednostranná.

Hraničné regióny by mali byť demilitarizované prostredníctvom overiteľných dohôd a nemali by byť zaplavené stále väčším množstvom zbraní.

Sankcie by mali byť zrušené v rámci dohody dosiahnutej rokovaniami; nepriniesli mier a spôsobili vážne škody európskej ekonomike.

Najmä Nemecko by malo odmietnuť ľahkomyseľné zabavenie ruského štátneho majetku (zmrazených aktív, pozn.red.) – čo je flagrantné porušenie medzinárodného práva, ktoré podkopáva dôveru v globálny finančný systém. Oživenie nemeckého priemyslu prostredníctvom zákonného obchodu s Ruskom založeného na zmluvách nie je kapituláciou, ale ekonomickým realizmom. Európa by nemala ničiť svoju vlastnú výrobnú základňu v mene morálnej rétoriky.

Nakoniec, Európa sa musí vrátiť k inštitucionálnym základom svojej vlastnej bezpečnosti. OBSE – nie NATO – by mala opäť slúžiť ako centrálne fórum pre európsku bezpečnosť, budovanie dôvery a kontrolu zbrojenia.

Strategická autonómia pre Európu znamená práve to: európsky bezpečnostný poriadok, ktorý je formovaný európskymi záujmami, nie trvalou podriadenosťou myšlienke expanzie NATO.

Francúzsko by mohlo rozšíriť svoju jadrovú odstrašujúcu silu ako európsky bezpečnostný štít, avšak iba v čisto obrannom postavení, bez systémov, ktoré ohrozujú Rusko.

Európa by mala naliehavo presadzovať návrat k rámcu INF a komplexné strategické rokovania o kontrole jadrových zbraní za účasti Spojených štátov a Ruska – a neskôr aj Číny.

Analógia medzi Kosovom a Ukrajinou musí byť tiež úprimne uznaná: hranice v Európe už boli posunuté s podporou Západu. Hranice sa menia. Snaha o mier musí byť nedotknuteľná.

A čo je najdôležitejšie: Naučte sa históriu, pán kancelár! A buďte úprimný! Bez úprimnosti nemôže existovať dôvera. Bez dôvery nemôže existovať bezpečnosť. A bez diplomacie riskuje Európa opakovanie katastrof, z ktorých sa vraj poučila.

História posúdi, na čo si Nemecko spomína – a na čo zabúda. Nechajte Nemecko tentoraz zvoliť diplomaciu a mier a dodržať svoje slovo.

S pozdravom,

Jeffrey D. Sachs

univerzitný profesor

Columbia University

List v nemčine si môžete prečítať v denníku Berliner Zeitung.

Prečítajte si tiež:

• Prečo nepriateľstvo s Ruskom vždy priviedlo Európu k nešťastiu