Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg, známy svojou rozhodnou podporou Ukrajiny, nedávno v televíznom rozhovore v rodnom Nórsku prezradil, že sa najviac obáva tejto zimy: že boje na Ukrajine by sa mohli vymknúť spod kontroly a prerásť do veľkej vojny medzi NATO a Ruskom. “Ak sa veci zvrtnú,” varoval slávnostne, “môžu sa zvrtnúť strašne.”

Bolo to zriedkavé priznanie od niekoho, kto sa tak angažuje vo vojne, a odráža dichotómiu v nedávnych vyhláseniach medzi politickými lídrami USA a NATO na jednej strane a vojenskými predstaviteľmi na strane druhej. Zdá sa, že civilní lídri sú stále odhodlaní viesť na Ukrajine dlhú, časovo neobmedzenú vojnu, zatiaľ čo vojenskí predstavitelia, ako napríklad predseda Zboru náčelníkov štábov USA generál Mark Milley, sa vyjadrili a vyzvali Ukrajinu, aby ” využila moment” na mierové rokovania.

Admirál vo výslužbe Michael Mullen, bývalý predseda Zboru náčelníkov štábov, sa vyjadril ako prvý, možno testujúc vodu pre Milleyho, keď pre ABC News povedal, že Spojené štáty by mali “urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme sa pokúsili dostať k rokovaciemu stolu a vyriešiť túto vec”.

Asia Times informovali, že ďalší vojenskí predstavitelia NATO zdieľajú Milleyho názor, že ani Rusko, ani Ukrajina nemôžu dosiahnuť priame vojenské víťazstvo, zatiaľ čo francúzske a nemecké vojenské hodnotenia dospeli k záveru, že silnejšia rokovacia pozícia, ktorú Ukrajina získala vďaka svojim nedávnym vojenským úspechom, bude mať krátke trvanie, ak nebude dbať na Milleyho rady.

Prečo sa teda vojenskí predstavitelia USA a NATO tak naliehavo vyjadrujú, aby odmietli pretrvávanie vlastnej ústrednej úlohy vo vojne na Ukrajine? A prečo vidia také nebezpečenstvo v ohrození, ak ich politickí šéfovia prehliadnu alebo ignorujú ich pokyny na prechod k diplomacii?

Štúdia Rand Corporation, ktorú Pentagón objednal a ktorá bola zverejnená v decembri pod názvom Reakcia na ruský útok na NATO počas vojny na Ukrajine, poskytuje vodítka, čo Milley a jeho vojenskí kolegovia považujú za také znepokojujúce. Štúdia skúma možnosti reakcie USA na štyri scenáre, v ktorých Rusko zaútočí na celý rad cieľov NATO, od amerického spravodajského satelitu alebo zbrojného skladu NATO v Poľsku až po rozsiahlejšie raketové útoky na letecké základne a prístavy NATO vrátane americkej leteckej základne Ramstein a prístavu Rotterdam.

Všetky tieto štyri scenáre sú hypotetické a vychádzajú z eskalácie ruských útokov za hranicami Ukrajiny. Analýza autorov však ukazuje, aká tenká a neistá je hranica medzi obmedzenými a primeranými vojenskými reakciami na ruskú eskaláciu a špirálou eskalácie, ktorá sa môže vymknúť spod kontroly a viesť k jadrovej vojne.

Posledná veta záveru štúdie znie: “Potenciál použitia jadrových zbraní zvyšuje váhu cieľa USA vyhnúť sa ďalšej eskalácii, ktorý sa môže zdať čoraz dôležitejší po obmedzenom ruskom konvenčnom útoku.” V iných častiach štúdie sa však argumentuje proti deeskalácii alebo menej než primeraným reakciám na ruskú eskaláciu, a to na základe rovnakých obáv o “dôveryhodnosť” USA, ktoré boli príčinou ničivých, ale v konečnom dôsledku zbytočných kôl eskalácie vo Vietname, Iraku, Afganistane a iných prehratých vojnách.

Politickí lídri USA sa vždy obávajú, že ak nebudú dostatočne rázne reagovať na akcie nepriateľa, ich nepriatelia (teraz vrátane Číny) dospejú k záveru, že ich vojenské kroky môžu rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť politiku USA a prinútiť Spojené štáty a ich spojencov ustúpiť. Eskalácia vedená takýmito obavami však neustále viedla len k ešte rozhodnejším a ponižujúcim porážkam USA.

Obavy USA z “dôveryhodnosti” na Ukrajine sa ešte znásobujú potrebou preukázať spojencom, že článok 5 NATO, ktorý hovorí, že útok na jedného člena NATO sa bude považovať za útok na všetkých, je skutočne pevným záväzkom brániť ich.

Politika USA na Ukrajine sa teda zmieta medzi potrebou zastrašiť svojich nepriateľov a podporiť svojich spojencov na jednej strane a nepredstaviteľným reálnym nebezpečenstvom eskalácie na strane druhej. Ak budú lídri USA naďalej konať tak, ako v minulosti, uprednostňujúc eskaláciu pred stratou “dôveryhodnosti”, budú koketovať s jadrovou vojnou a nebezpečenstvo sa bude s každým zvratom eskalačnej špirály len zvyšovať.

Kreslo bojovníkov vo Washingtone a v hlavných mestách NATO pomaly chápe, že neexistuje “vojenské riešenie”, a preto do svojich verejných vyhlásení potichu vkladajú viac zmierovacích postojov. Predovšetkým nahrádzajú svoje predchádzajúce trvanie na tom, že Ukrajina sa musí vrátiť do svojich hraníc spred roka 2014, čo znamená návrat celého Donbasu a Krymu, výzvou, aby sa Rusko stiahlo len na pozície spred 24. februára 2022, s čím Rusko predtým súhlasilo na marcových rokovaniach v Turecku.

Americký minister zahraničných vecí Antony Blinken 5. decembra preTheWall Street Journal povedal, že cieľom vojny je teraz “získať späť územie, ktoré bolo [Ukrajine] od 24. februára zabraté”. WSJinformoval, že “dvaja európski diplomati… uviedli, že [americký poradca pre národnú bezpečnosť Jake] Sullivan odporučil, aby tím pána Zelenského začal uvažovať o svojich realistických požiadavkách a prioritách pri rokovaniach vrátane prehodnotenia deklarovaného cieľa, aby Ukrajina získala späť Krym, ktorý bol anektovaný v roku 2014”.

V ďalšom článku TheWall Street Journal citoval nemeckých predstaviteľov, podľa ktorých “je nerealistické očakávať, že ruské jednotky budú úplne vyhnané zo všetkých okupovaných území”, zatiaľ čo britskí predstavitelia definovali minimálny základ pre rokovania ako ochotu Ruska “stiahnuť sa na pozície, ktoré obsadilo 23. februára”. Jedným z prvých krokov Riša Sunaka vo funkcii britského premiéra koncom októbra bolo, že minister obrany Ben Wallace po prvýkrát od februárovej ruskej invázie telefonoval ruskému ministrovi obrany Sergejovi Šojguovi. Wallace Šojguovi povedal, že Spojené kráľovstvo chce konflikt deeskalovať, čo je výrazný posun oproti politike bývalých premiérov Borisa Johnsona a Liz Trussovej.

Hlavnou prekážkou, ktorá brzdí západných diplomatov od mierového stola, je maximalistická rétorika a vyjednávacie pozície prezidenta Zelenského a ukrajinskej vlády, ktorá od apríla trvá na tom, že sa neuspokojí s ničím iným ako s úplnou suverenitou nad každým centimetrom územia, ktoré Ukrajina vlastnila pred rokom 2014.

Tento maximalistický postoj bol však sám o sebe pozoruhodným obratom oproti pozícii, ktorú Ukrajina zaujala na marcových rokovaniach o prímerí v Turecku, keď súhlasila s tým, že sa vzdá ambície vstúpiť do NATO a nebude hostiť zahraničné vojenské základne výmenou za stiahnutie Ruska na pozície spred invázie. Na týchto rozhovoroch Ukrajina súhlasila s rokovaniami o budúcnosti Donbasu a s odložením konečného rozhodnutia o budúcnosti Krymu až o 15 rokov.

Denník Financial Times informoval o tomto 15-bodovom mierovom pláne 16. marca a Zelenskyj vysvetlil “dohodu o neutralite” svojmu ľudu v celoštátnom televíznom vysielaní 27. marca a prisľúbil, že ju predloží na celoštátne referendum predtým, ako nadobudne platnosť.

Potom však 9. apríla zasiahol britský premiér Boris Johnson a túto dohodu zrušil. Povedal Zelenskému, že Spojené kráľovstvo a “kolektívny Západ” sú “v tom dlhodobo” a podporia Ukrajinu, aby viedla dlhú vojnu, ale nepodpíšu žiadne dohody, ktoré Ukrajina uzavrie s Ruskom.

To pomáha vysvetliť, prečo Zelenského teraz tak urážajú návrhy Západu, aby sa vrátil k rokovaciemu stolu. Johnson odvtedy potupne odstúpil, ale Zelenského a obyvateľov Ukrajiny nechal visieť na svojich sľuboch.

V apríli Johnson tvrdil, že hovorí za “kolektívny Západ”, ale podobný postoj verejne zaujali len Spojené štáty, zatiaľ čo Francúzsko, Nemecko a Taliansko v máji vyzvali na nové rokovania o prímerí. Teraz sám Johnson urobil obrat, keď 9. decembra napísal pre denník TheWall Street Journal len toľko, že “ruské sily musia byť zatlačené späť k faktickej hranici z 24. februára”.

Johnson a Biden urobili z politiky Západu na Ukrajine hanbu, politicky sa prilepili k politike bezpodmienečnej, nekonečnej vojny, ktorú vojenskí poradcovia NATO odmietajú z tých najrozumnejších dôvodov: aby sa vyhli tretej svetovej vojne, ktorá skončí svetom a ktorej sľuboval zabrániť aj samotný Biden.

Vedúci predstavitelia USA a NATO konečne robia malé kroky smerom k rokovaniam, ale rozhodujúcou otázkou, ktorej bude svet čeliť v roku 2023, je, či sa bojujúce strany dostanú k rokovaciemu stolu skôr, ako sa špirála eskalácie katastrofálne vymkne spod kontroly.