Bratislava 23. mája 2019 (HSP/Foto:Facebook-Post Bellum SK / Príbehy 20. storočia)

V pondelok sa v Bratislave konala verejná diskusia občianskeho združenia Post Bellum a Kolégia Pamäti národa s názvom „Naša pamäť. Naša zodpovednosť. Eurovoľby 2019“, ktorá bola zamyslením nad kolektívnou európskou pamäťou a jej odkazom pre súčasnosť v kontexte aktuálneho smerovania Európy a nadchádzajúcich volieb

Diskutujúcimi boli Lydka Piovarcsyová, dcéra pôvodných majiteľov antikvariátu Steiner, ktorá ako dieťa prežila holokaust, Karolína Koščová Stach, politická radkyňa v Európskom parlamente a Pavel Tychtl, programový manažér Generálneho riaditeľstva pre zamestnanosť a sociálne veci v Európskej komisii. Moderátorom večera bol politológ Tomáš Zálešák.

„Táto diskusia nie je predvolebným mítingom, toto je reflexia o idei Európy a o zmysle minulosti, prítomnosti a perspektívach niečoho, čo si dovolím nazvať Európsky projekt,“ povedal na úvod Zálešák. Uviedol, že cieľom by malo byť prekonanie istého odcudzenia, ktoré je tu nielen medzi európskymi inštitúciami a značným množstvom občanov jednotlivých členských štátov, ale aj vo všeobecnosti odcudzenia medzi inštitúciami zastupiteľskej demokracie a ostatnou spoločnosťou. A spýtal sa: „Aký je dôvod tohto odcudzenia?“

Tychtl vyslovil názor, že aj v histórii na tomto území žili rôzne komunity izolovane a nikdy v minulosti sa nepodarilo vytvoriť systém, kde by všetci žili v harmónii, súlade a demokracii. Podľa neho Československo bolo jediným do určitej miery úspešným pokusom, ale nikde v okolitých krajinách niečo podobné nevzniklo. A podľa neho EÚ je podobnou možnosťou.

Zálešák položil otázku: „Súvisia roztvárajúce sa nožnice odcudzenia aj s diskontinuitou historickej pamäti?“ Koščová Stach na to odpovedala, že ona rozlišuje dva druhy spoločenskej apatie: jedna je taká, pri ktorej nedôvera k európskemu projektu prerastie celú spoločnosť, a to sa podľa nej deje napríklad vo Veľkej Británii alebo Českej republike. Druhá druh apatie je volebná apatia, a to je podľa nej prípad Slovenska – ľudia nie že by v projekt EÚ neverili, ale je vo verejnom diskurze zanedbaný. Inými slovami, podľa Koščovej Stach treba viacej politickej práce, aby spoločnosť bola viac proeurópska.

„V roku, keď sme vstupovali do EÚ, to bolo poslednýkrát, keď celá politická trieda venovala silné úsilie európskemu projektu a presviedčaniu ľudí, že je to dobrá vec. A potom sme to zanedbali, odvtedy to berieme už len ako samozrejmosť. Odvtedy naši politici vnímajú EÚ veľmi povrchne, veľmi transakčne – ich vzťah je redukovaný na eurofondy – a nie sú ju schopní vnímať ako mierový projekt, ktorým EÚ je vo svojej podstate predovšetkým,“ uviedla Koščová Stach.

Argumentu o tom, že EÚ je mierový projekt sme sa venovali nedávno, píšeme o tom TU. Iným zavádzajúcim pohľadom je zase prístup: „EÚ je dobrá, lebo nám dáva eurofondy“.

Debata sa dostala k otázke európskej identity. Diskutujúci vyjadrili svoje názory, padlo niekoľko definícií, čo je Európa, vrátane údajnej Bismarckovej „Europa ist Nicht Russland – Európa, to nie je Rusko“. Tu niekde je jedna z hlbokých príčin svetonázorovej odlišnosti medzi principiálne nezmieriteľných názorových táborov, na ktoré je slovenská spoločnosť rozdelená: títo probruselsky naladení občania vnímajú európsku identitu tak, ako je braná na Západe, že ide v skutočnosti o západoeurópsku identitu a k nej sa ešte dáva prílepok „áno, aj vy východoeurópania sem patríte“.

A ešte iná je identita euroúnijná, a tam diskutujúci správne spozorovali závažný problém: ľudia sa cítia byť Slovákmi, Európanmi, ale naozaj im chýba pocit, že sú „euroúnijci“. Padla rečnícka otázka: kto z prítomných plače dojatím, keď vidí na stožiar stúpať vlajku Únie? Prihlásila sa iba Koščová Stach s tým, že ona tie pocity má. Účastníci debaty preto vyjadrili názor, že toto by sa malo v ľuďoch budovať – opäť tu teda ide o politickú prácu, ktorú sme už spomenuli.

A aká je historická pamäť Európanov? Tychtl uviedol, že oproti USA máme aj negatívne historické skúsenosti. Ale reflektujeme ich dostatočne? Zálešák otázku identity EÚ posunul ďalej: „Čo je vlastne EÚ? Štát to nie je, impérium nie je, federácia to nie je… je to niečo v histórii nevídané?“ Koščová Stach zopakovala, že vo svojej podstate to je mierový projekt a jeho cieľ je, aby mladý Európan mohol prežiť život v bezpečí, kvalitne. Nuž, spomeňme si na tieto slová, keď bude reč o dvojakej kvalite potravín, o práci v novodobých otrokárňach, o hypotékach a exekúciách…

Zálešák položil otázku: „Prečo potom veľké percento ľudí tomu všetkému neverí?“ Odpoveď Koščovej Stach asi už tušíte: zanedbala sa práca s ľuďmi, médiá a politici určitú časť populácie „neobslúžili“ ako Európanov, slabo sa buduje európske povedomie…“

A kto môže za to, že ľudia EÚ neveria? No predsa populisti, extrémisti, ktorí vzbudzujú dojem, že im ide o ľudí tam dole. Diskutujúci dospeli k záveru, že je úlohou demokratických strán reflektovať populistov vhodným spôsobom.

Reč prišla aj na Veľkú Britániu a brexit. Bolo povedané, že Británia nie je periférnou krajinou, ale významom je to centrálna krajina európskeho systému spolupráce. Aj tu vidno, že európske krajiny sa delia na centrálne a potom tie vedľajšie, vnímajú to takto dokonca aj samotní šíritelia myšlienky EÚ. Neuvedomujú si však, že tým odhaľujú samotnú esenciu tohto projektu: že skutočnou identitou „euroúnijca“ je neokoloniálna identita elitného Západoeurópana…

Potom prišla na pretras Ukrajina. Koščová Stach uviedla: „Ukrajina je presne ten projekt, ktorý ukázal, ako veľmi príťažlivý projekt EÚ je, a dokázal to až krvou občanov Ukrajiny. To nie je jednosmerná cesta, tam sú rôzne hnutia a záleží na tom, čo s tým ďalej spravíme.“

Zálešák nadhodil myšlienku, ktorá sa objavuje v politologických úvahách: „Často sa hovorí, že EÚ je ,mäkká sila‘ oproti USA, ktoré predstavujú ,tvrdú silu‘.“ Tychtl súhlasí: „EÚ je jedným z najväčších prispievateľov na rozvojovú pomoc, na projekty demokratizácie v tretích krajinách.“ A Zálešák dodal: „EÚ to však môže robiť práve preto, lebo má za chrbtom strýčka Sama s jeho raketami.“ Je to zaujímavá myšlienka: takže podstatou toho, čo tvorí autoritu EÚ je vlastne americká vojenská sila. V tejto vete je možno skrytá odpoveď na väčšinu otázok, ktoré v ten večer v diskusii padli…

Diskusia sa skrútila k otázke občianskej spoločnosti. Zálešák: „Neostala občianska spoločnosť, tá spontánne sa organizujúca, akosi zabudnutá?“ Tychtl sa vrátil k podstate debaty: „Najdôležitejšie je to, čo bolo zdôraznené aj v Nemecku po vojne: politické vzdelávanie. Ľudia by mali byť viac vzdelávaní v tom, čo je demokracia, ale aj konkrétne príbehy z ich miesta bydliska, aby poznali konkrétne príbehy ľudí, ktorí žili v ich lokalite, a čo sa s nimi stalo v časoch vojny.“ Koščová Stach zdôraznila, že to, čo robí z občanov krajín V4 Európanov, je občianska spoločnosť.

A napokon prišla reč na to, kto je nepriateľ demokracie, kto sú vlastne tí extrémisti. Pani Lýdia spomínala, že počas druhej svetovej vojny sa mladým veľmi páčili uniformy, odznaky… a Koščová Stach vysvetlila, že ich lákala potreba pocitu súnáležitosti. Zálešák však napietol, že títo dnešní extrémisti, to je „beztvará komunita zameraná na vzájomné hecovanie primordiálnych pudov“.

Tychtl upozornil na to, čo sa dialo v 30. rokoch, keď nastupoval fašizmus: „Najprv bola zničená celá občianska spoločnosť, zničili sa odbory, nezávislá tlač, na odporcov systému začal byť vyvíjaný silný psychický tlak, aby nenavštevovali určité obchody a podobne.“ Nuž, ale presne toto vidíme teraz! Aká je reeálna váha odborov dnes? Ako sa systém stavia k nezávislým médiám? A skúste sa dnes hlásiť k opačnému názorovému táboru napríklad v práci… A tak sa dá s diskutujúcimi súhlasiť, zdá sa, že fašizmus je opäť tu, klope nám na dvere – ibaže prichádza z úplne inej strany. To slovo si síce ktosi ukradol pre seba, ale nič to nemení na tom, že jeho reálny obsah sa začína napĺňať práve tak ako kedysi.

A znovu a opäť refrén o tom, že jediným riešením je vzdelávanie k občianstvu, politická práca. A na záver otázka: hrozí tu recidíva fašizujúcich hnutí? Pani Lýdia je v tom optimistka, verí v občiansku spoločnosť, že je natoľko silná, že bude vedieť čeliť takýmto javom. Podľa nej existuje viacej metód ako na ľudí už od detstva pôsobiť a vzdelávať ich.

Takže aký je záver debaty? Súdruhovia, treba viacej politickej a ideologickej práce, aby nám tí zlí extrémisti nerozkladali morálku, a potom ten kapitalizmus vybudujeme.

Ivan Lehotský