Médiá v Spojených štátoch upozorňujú: Klasická hudba je vrodene rasistická. Je príliš biela

Montreal 5. júla 2020 (HSP/Foto:Pixabay)

V USA riešia problém s vážnou hudbou: je obviňovaná z toho, že je rasistická, keďže veľká väčšina autorov, interpretov aj poslucháčov sú belosi. A preto sa stala terčom kritiky: vraj je nevhodná pre americkú populáciu, ktorá je čoraz rôznorodejšia

Píše o tom aj profesor Paul May z Université du Québec v Montreale (viď napríklad tu ), ktorý konštatuje, že v čase všeobecného úpadku Spojených štátov dramaticky upadá aj záujem o vážnu (klasickú) hudbu, ktorá je zavrhovaná, pretože je príliš biela. May hovorí: „Vážna hudba je kritizovaná ako nevhodná, nemiestna (unsuited) vzhľadom na rastúcu etnickú rôznorodosť obyvateľstva, a to až do takej miery, že je otázne dlhodobé zachovanie jej existencie.“

Za posledné desaťročia v USA dramaticky poklesol počet poslucháčov vážnej hudby, najmä medzi mladými ľuďmi, klesla úroveň hudobnej výchovy na školách a kleslo aj percento ľudí, ktorí amatérsky hrajú na nejaký hudobný nástroj.

Časopis New Music USA cituje profesionálov z brandže, ktorí zastávajú názor, že jednou z hlavných výziev pre budúcnosť je zmeniť imidž vážnej hudby, aby nebola vnímaná ako taká „príliš biela“. Liga amerických orchestrov vo svojej správe uvádza, že v roku 2016 predstavujú černosi iba 1,8 percenta a latinoameričania iba 2,5 percenta členov amerických orchestrov. A čo viac, prevažná väčšina diel, ktoré sa hrajú, sú diela európskych skladateľov, čo je neprijateľné ako málo inkluzívne. Napríklad San Francisco Chronicle nedávno vyjadrili poľutovanie nad tým, že mestský symfonický orchester v sezóne 2017 – 2018 hral takmer výlučne kompozície vytvorené bielymi mužmi.

The New York Times obviňuje komunitu vážnej hudby, že to je „najmenej rôznorodá inštitúcia v krajine“, a že maskuje problém s rasizmom. Stránka National Public Radio constate hovorí, že je „extrémne biela“ a Seattle Magazine otvorene hovorí, že treba „útočiť na jej bielosť“.

Tieto obvinenia vychádzajú z logiky, že ak má nejaká inštitúcia príliš malý podiel ľudí mimoeurópskeho pôvodu, tak je podozrenie, že maskuje diskrimináciu pri prijímaní do zamestnania alebo dokonca formu „štrukturálneho rasizmu“.

Takáto kritika už sa dotkla viacerých oblastí, ako napríklad udeľovania Oskarov (#OscarsSoWhite), hokeja (#HockeySoWhite) alebo komunity v Silicon Valley (#SiliconValleySoWhite). Je to tlak, ktorého výsledkom je, že pri nábore do orchestrov sú uprednostňovaní nebieli muzikanti, do repertoáru sa vyberajú diela podľa rasovej príslušnosti skladateľov, atď.

Profitujú z toho príslušníci ázijskej menšiny, keď deti prisťahovalcov z Číny, Južnej Kórey, Singapuru či Taiwanu sa v tejto oblasti začínajú masovo presadzovať a svojím nadaním a usilovnosťou zároveň búrajú argument o tom, že vážna hudba či niektoré iné sféry sú oblasťou, ktorá z finančných a iných dôvodov nie je pre „diskriminované“ etnické menšiny ľahko dostupná.

Napriek tomu časopis New Music USA píše: „Klasická hudba je vrodene rasistická.“ A americkí bojovníci proti rasizmu hľadajú spôsoby, ako to napraviť. S akými kreatívnymi a inteligentnými nápadmi prídu? Bude odteraz na klavíri rovnako veľa ako bielych aj čiernych, žltých a červených kláves?

Ivan Lehotský