Európska komisia reaguje na petíciu občanov členských štátov s miliónom podpisov a zaujíma stanovisko k zákazu tzv. konverzných praktík. Myslia sa tým spôsoby vynucovania zmeny sexuálnej orientácie „späť” k pôvodnej/štandardnej/biologickej (teda expresívne vyjadrené: „liečba” homosexuality, resp. transrodovosti).

Poďme najprv ku koreňom: ani prísny otec psychoanalýzy Sigmund Freund sa nenazdával, že homosexualitu možno „liečiť” (zároveň však nepodporoval jej verejnú propagáciu). Vnímal ju ako odklon od bežného štandardu s tým, že u jednotlivca sa môže vyvinúť počas jeho rozvoja v ranom veku, ale nerobil z nej spoločenskú stigmu. Máme k dispozícii originálny list matke istého homosexuála, kde slávny lekár konštatuje, že homosexualita nie je choroba, lež „variácia sexuálnej funkcie”, ku ktorej došlo v dôsledku špecifického vývinu. Hovorí o možnosti za istých okolností „rozvinúť heterosexuálne tendencie” u homosexuálnej osoby, avšak nie o liečbe ako takej.

Isteže príde námietka obľúbená u laikov, že Freud bol „prekonaný” (a teda že homosexualita je neoddiskutovateľne vrodená) – lenže psychoanalýza (a jej rozvinuté formy) dodnes tvorí jeden z pilierov rôznych psychoterapií dnešnej doby, ako si môže ktokoľvek ľahko overiť.

Napriek téze, že homosexualitu nemožno liečiť, boli – v súlade so slovami Freuda – v súčasnosti zaznamenané aj prípady, kedy istá forma terapie pomohla klientovi rozvinúť zložité emocionálne klbko v jeho vnútri a odkloniť ho od homosexuálneho nutkania (podrobnejšie sme taký prípad rozobrali tu. Aj také veci sa teda stávajú (stále však nehovoríme o „vyliečení” ako v prípade nejakej choroby, hoci sám klient to tak mohol vnímať).

Pochopiteľne, ide o nanajvýš citlivú tému a tak k nej treba pristupovať – s rešpektom, bez odsudzovania či predsudkov. Všetci ľudia majú rovnaké práva, a bez debaty, nikto nie je pre svoje intímne preferencie horší ani lepší (pokiaľ sú vykonávané v súlade so zákonom).

Obrat k Bohu je pre niekoho konverzná praktika

V súlade so zdravým rozumom a demokratickými princípmi nemôžeme od nikoho chcieť, aby zmenil svoje presvedčenie či objekt túžby. Nemôžeme to ani nijakým spôsobom vynucovať. Problém nastáva vtedy, ak termín „konverzných praktík” nie je definovaný v dostatočnom rozsahu. Môže vás to stáť roky života strávených súdnymi poťahovačkami.

Hovoriť by o tom mohol Matthew Grech z Malty, ktorý našiel vieru a zanechal homosexuálny spôsob života, pričom sa o tom vyjadril verejne v médiách. Stálo ho to žalobu zo strany LGBTi aktivistov, spod ktorej bol oslobodený len nedávno. Ako mohlo niekomu vadiť obrátenie k Bohu natoľko, že ho podal na súd? A prečo? Že Grech si po tridsiatke uvedomil slepú uličku svojho životného štýlu, a snaží sa žiť podľa iného „manuálu”? Pokiaľ mi nič neušlo, tak nikoho nenútil, aby vykročil v jeho stopách.

Čoho sa aktivisti dúhy zľakli? Že prehovorí do duše mladým ľuďom a ukáže im iný, než „jediný správny” vzor kovaného liberála s hedonistickým spôsobom života, keď identitu jednotlivca definuje jeho sexuálna orientácia?

Selektívna solidarita Bruselu

Bruselská cisárovná Ursula sa po signáli, že budú prijaté odporúčania Komisie, aby členské štáty prijali zákaz konverzných praktík (znovu sa pýtam: kto a v akom rozsahu ich záväzne bude definovať?), vyjadrila, že EÚ stoji hrdo pri LGBTi komunite a potvrdzuje víziu „Únie rovnosti”. Súhlasím, že ľudia majú žiť slobodne a autenticky. Ona však uvádza aj tretí prvok: žiť otvorene. To znamená ukazovať svoje sklony na verejnosti, kde sa pohybujú aj deti? Aj keď sme napríklad prívrženci úzkeho koženého oblečenia, lozenia po štvornožky a brechania? Počas pochodov PRIDE sa totiž podobne orientovaní ľudia bežne objavujú v uliciach (ako aj „krikľavejšie” úkazy).

Tu naráža všeslobodné chápanie demokracie ako kosa na kameň – sme v súboji konzervatívnych hodnôt s neoliberálnymi (to sú tie, ktoré sa sústavne „inovujú” podľa momentálnej nálady a trendu, či „pocitu”).

Ak by Únii išlo skutočne o všeobecnú solidaritu, potom by nepodporovala manifestácie orientované na prejavy akejkoľvek sexuality (ani manifestácie heterosexuálov).

Akoby zázračnou telepatiou s Bruselom vyšla vatikánska správa, ktorej súčasťou je aj kritika konverzných praktík a svedectvo katolíckeho gej-páru. Vskutku historický počin (v čase uzávierky sa ešte čakalo na pápežovu autorizáciu dokumentu) – len sa obávam, že história nebude na tom pamätať v dobrom. Prvé rozporuplné ohlasy tomu nasvedčujú. Pretože cirkev sa nemá čo prispôsobovať dobovým fenoménom, ak chce zachovať nadčasovú platnosť svojho učenia. (V prípade záujmu o podrobnejšiu analýzu materiálu z našej strany to napíšte prosím do komentárov)

Na záver si ujasnime, že akýkoľvek druh nátlaku (či nebodaj násilia) na druhých – verbálny alebo fyzický – je neprípustný. Nemožno inú osobu nútiť, aby zmenila svoje sexuálne zameranie, alebo tzv. rodovú identitu. Pokiaľ však žijeme v slobodnom zriadení, potom môžeme o týchto veciach diskutovať – solídne, zmierlivo, vecne, na argumentačnej báze, pri zachovaní dekóra. Avšak aj na detail, s medicínskymi poznatkami a oboznámením rizík iného druhu sexuálneho života (striktne pri zachovaní odbornej terminológie, bez emócií, a v snahe hľadať pravdivé odpovede).

Akonáhle sa bude hľadať legislatívna cesta zo strany ústrednej moci na obmedzenie tejto debaty (alebo budeme svedkami postihovania tých, ktorých názor nejde s hlavným prúdom), potom už skutočne môžeme hovoriť o dúhovej diktatúre.