Brusel ako výhovorka neobstojí

Keď sa dnes hovorí o veterných elektrárňach, najjednoduchšia obrana znie: musíme, lebo Brusel. Táto veta je pohodlná, ale nepresná.

Európska únia naozaj tlačí na obnoviteľné zdroje a rýchlejšie povoľovanie ich výstavby. Lenže z toho nevyplýva, že Slovensko muselo postaviť celú úlohu práve na vetre. RED III hovorí o oblastiach zrýchlenia výroby energie z obnoviteľných zdrojov pre jeden alebo viac druhov obnoviteľných zdrojov. Teda aj pre vietor, ale nie iba pre vietor.

Práve tu sa začína domáca zodpovednosť. Brusel otvoril dvere akceleračným zónam pre OZE. Slovensko nimi pustilo predovšetkým veterné projekty. To nie je technický detail. To je politické rozhodnutie s dôsledkom pre obce, krajinu a vlastníkov nehnuteľností.

Kde sa z OZE stal vietor

Zlom nenastal až vtedy, keď sa obce začali pýtať, či im za humnami vyrastú turbíny. Zlom nastal už v Pláne obnovy, v kapitole REPowerEU.

Hegerova vláda v apríli 2023 schválila zelenú kapitolu Plánu obnovy, ktorá najprv hovorila všeobecne o obnoviteľných zdrojoch. Potom sa však široký rámec zužuje na vietor. Vidno to už z názvu opatrenia: „Vytvorenie metodík a 2 pilotných oblastí vhodných na rozvoj veternej energie“. Cieľom má byť podpora OZE, konkrétne využitia veternej energie. Dokument hovorí o dvoch pilotných zónach s celkovým potenciálom najmenej 300 MW.

To už nie je neutrálne mapovanie obnoviteľných zdrojov. To je výber vetra ako samostatnej investičnej línie. Súčasná vláda mala po prijatí RED III možnosť túto líniu prehodnotiť a vrátiť sa k širšiemu rámcu OZE. Neurobila to. V aktualizácii z roku 2025 zostali metodika veternej energie, pilotné veterné oblasti, digitálne mapy a cieľ najmenej 300 MW.

Jedna vláda veternú líniu zapísala. Druhá ju vykonáva. Preto výhovorka na Brusel neobstojí ani pri jednej.

Smernica mala dva filtre. Slovensko zdôraznilo najmä jeden

Najsilnejší problém je v tom, ako Slovensko prečítalo článok 15c smernice RED III.

Smernica nehovorí iba to, ktoré územia treba chrániť. Hovorí aj to, kde sa má začať. Štáty majú pri určovaní akceleračných oblastí uprednostniť umelé a zastavané povrchy, dopravnú infraštruktúru, parkoviská, skládky, priemyselné areály, bane, čistiarne odpadových vôd a znehodnotenú pôdu, ktorá sa nedá využívať na poľnohospodárstvo.

To je pozitívny filter. Najprv hľadať miesta, kde krajina už slúži priemyslu, doprave alebo technickej infraštruktúre. Popri tom má štát vylúčiť najcitlivejšie územia, napríklad chránené oblasti, Natura 2000 a migračné trasy.

Slovenská Metodika MŽP pre rozvoj veternej energetiky v Slovenskej republike túto logiku pozná, ale pri vetre jej dáva slabšiu váhu. Uvádza, že využívanie umelých a zastavaných plôch je v slovenských podmienkach relevantné hlavne pre solárnu energiu. Pri veterných zónach sa tým pozornosť presúva na veternosť, pripojenie do siete, technické limity, odstupy a vylučovacie vrstvy.

Rovnako vyzerá aj vyhláška č. 354/2025 Z. z. o kritériách pre rozvoj veternej energetiky. Nestojí najmä na otázke, kde by sa podľa smernice malo začínať. Stojí na veternosti, hospodárnosti prevádzky, koeficiente kapacity, pripojení do siete a vylučovacích vrstvách.

Zo smernice tak Slovensko prevzalo hlavne zákazovú časť. Slabšie pracuje s jej pokynom začínať na umelých, priemyselných a znehodnotených plochách, teda tam, kde by zásah do živej krajiny bol najmenší.

Prečo je vietor citlivý práve na Slovensku

Veterný park nie je panel na streche školy. Je to vysoká stavba v krajine, cesty, betónové základy, káble, rozvodne, hlukové štúdie, tieň, viditeľnosť a spor o charakter územia.

Slovensko nie je prázdna mapa. Má obce, vinohrady, polia, lesy, turistické regióny, chránené územia, letiská, radary, vojenské obvody a sieťové limity. Preto je otázka jednoduchá: prečo sa európska úloha na OZE u nás preložila práve do veterných zón?

Plán obnovy nehovorí iba o najvhodnejšom mixe obnoviteľných zdrojov podľa regiónov. Hovorí o zvýšení investičného potenciálu do veternej energie. To je jazyk, ktorý viac počíta s investorom než s človekom, ktorý sa ráno pozrie z okna a namiesto krajiny uvidí turbíny.

Keď sa raz cieľ nastaví takto, ďalšie dokumenty už neriešia, či bol vietor najrozumnejšia voľba. Začnú počítať megawatty, termíny a míľniky.

Najtvrdší tlak nie je smernica, ale peniaze z míľnika

Dnešný proces ukazuje, prečo sa s veternými mapami ponáhľa. V apríli schválený vládny materiál k cieľu C19.9 Plánu obnovy nastavuje rýchly harmonogram: oznámenie strategického dokumentu do apríla 2026, proces SEA do júna, predloženie vláde do polovice augusta a odoslanie Európskej komisii do konca augusta.

Nie je to preto, že by občania volali po veterných parkoch za dedinou. Ide o platobný míľnik Plánu obnovy. Tu sa láme celá politická logika. Odpor obcí sa dá politicky prečkať a mediálne zatlačiť do úzadia. Nesplnený míľnik Plánu obnovy je iný problém, pretože pri ňom hrozí konflikt s Bruselom a problém s peniazmi. Vtedy bude kričať opozícia aj médiá. Vláda už dnes ukazuje, ktorý tlak berie vážnejšie.

Preto nestačí hovoriť, že veterné mapy prikázal Brusel. Brusel žiadal zrýchlené zóny pre obnoviteľné zdroje. Slovenské vlády si vybrali veterné pilotné zóny, metodiku pre veternú energiu, vyhlášku pre veternú energiu a rýchly harmonogram pre splnenie míľnika. Obe vlády tým uprednostnili záujem investorov pred opatrnou debatou s obcami, ktoré budú s dôsledkami týchto máp žiť.

Ak sa teda ľuďom pri obciach objavia mapy pre turbíny, nemajú sa pýtať iba Bruselu. Majú sa pýtať slovenských vlád. Jedna veternú líniu zapísala, druhá ju dnes vykonáva. A keď sa stretne odpor obcí s peniazmi z Plánu obnovy, vláda zatiaľ ukazuje, že vážnejšie berie termín pre Brusel než krajinu pred oknami vlastných občanov.