Amnestia nie je o spravodlivosti
Amnestiu, ktorou chce dať koalícia bodku za krivdami pandémie, vítajú snáď len tí, ktorí si hradili z vlastného vrecka štátom nanútený pobyt v štátnom karanténnom zariadení, prípadne tí, ktorých za porušenie Mikasových protipandemických opatrení pokutovala polícia. Tieto dve skupiny občanov, ktorým pandémia spôsobila finančnú ujmu, môžu byť v prípade, že parlament prelomí prezidentove veto, odškodnení. Viac sme o tom, čo amnestia rieši a čo naopak nie, písali (tu).
Prezident svojim vetom navyše skrátil lehotu, ktorá poškodeným občanom zostane po prelomení veta v parlamente na podanie žiadosti o odškodnenie. A navyše poslanci Hlasu by museli hlasovať proti prezidentovi, ktorý vzišiel z ich vlastných radov. Takže 76 hlasov potrebných na prelomenie prezidentovho veta na májovej schôdzi istých nie je.
Premiér počas nedeľnej tlačovej konferencie z úradu vlády, ktoré zaviedol ako reakciu na neplodné nedeľné televízne debaty, uviedol, že rešpektuje právo prezidenta vetovať zákon. Na druhej strane verí, že rovnako pragmaticky sa Pellegríni postavia k skutočnosti, keď parlament jeho veto prelomí.
S Róbertom Ficom sa dá súhlasiť v tom, že „rokoch 2020–2023 sa hrubo porušovali ľudské práva v čase COVID-19.“ Počas pandémie COVID-19 došlo k viacerým zásahom do základných práv. Je dobré si niektoré pripomenúť.
Zásahy do práva na súkromie
Zásahy do práva na súkromie mali rôzne formy, ktoré sa týkali napríklad osobnej slobody, sledovania a ochrany osobných údajov.
Obmedzenie osobnej slobody: Povinnosť nosiť ochranné rúška a následné karanténne opatrenia znamenali výrazné zasahovanie do osobného života a práv jednotlivcov.
Sledovanie miesta pobytu: Niektoré opatrenia zavádzali obmedzenia pohybu (napr. obmedzenia na verejnosti), čo viedlo ku kontrole osôb, ktoré sa pohybovali po verejných priestoroch, čo je zásah do súkromného práva osoby na slobodu pohybu.
Zber osobných údajov: Vláda počas pandémie zaviedla mobilné aplikácie na trasovanie kontaktov (napr. aplikácia „eHranica“), ktoré sledovali pohyb osôb a informovali o kontakte s potenciálne infikovanými osobami.
Zber zdravotných údajov: Nárast povinnosti zdieľať osobné zdravotné údaje (napr. testovanie na COVID-19, povinnosť informovať o infekcii) predstavoval zásah do práva na ochranu osobných údajov.
Karanténne opatrenia: V rámci karantény a izolácie, ktorú museli niektorí občania absolvovať, došlo k zásahu do osobného života a práva na rodinný život. Karanténa, ktorá sa vykonávala v izolačných zariadeniach, znamenala obmedzenie fyzickej slobody osôb a kontrolu ich pohybu, čím sa zásah do práva na súkromie a slobodu stal výraznejším.
Povinnosť preukazovať zdravotný stav: Povinnosť preukazovať zdravotný stav a testy na COVID-19 pri vstupe do verejných priestorov či pri cestovaní mohla tiež zasahovať do osobného práva na súkromie.
Elektronická kontrola a mobilné aplikácie: Rôzne mobilné aplikácie (napr. aplikácia eHranica) boli navrhnuté na kontrolu pohybu občanov a monitorovanie ich zdravotného stavu. Hoci bola snaha tieto aplikácie spravovať v súlade s právom, stále sa vyskytovali otázky týkajúce sa ich bezpečnosti a ochrany osobných údajov.
Zákony a vyhlášky na zdieľanie údajov: Niektoré zákony (napr. vyhlášky o povinnosti poskytnúť určité údaje) vyvolávali obavy, že sa osobné údaje môžu zneužiť alebo zdieľať bez súhlasu dotknutých osôb.
Sledovanie správania v verejných priestoroch: Počas pandémie sa v niektorých prípadoch zvýšil dozor verejnosti prostredníctvom monitorovacích kamier alebo aplikácií, ktoré sledovali dodržiavanie opatrení (napr. odstupy, nosenie rúšok).
Pandémia COVID-19 priniesla množstvo dočasných obmedzení, ktoré zasahovali do práva na súkromie, ako napríklad povinnosť nosiť rúška, kontrola kontaktov, elektronická komunikácia a zber osobných údajov. Sledovanie kontaktov vyvolalo obavy, že súkromie jednotlivcov bude ohrozené tým, že takto zhromaždené údaje môžu byť zneužité alebo použité na iné účely, než na ochranu zdravia.
Niektoré zásahy, ktoré boli nevyhnutné a účelné na ochranu verejného zdravia, vyvolávajú dôvodné obavy o ochranu osobných práv a ochranu osobných údajov aj v budúcnosti, pokiaľ by sa podobné opatrenia mali opakovať.
Zásahy do práva na vzdelanie
Ďalším silne zasiahnutým právom počas pandémie, ktorého dopady budeme pociťovať ešte dlho po tom, ako si na ňu už nikto ani nespomenie, je právo na vzdelanie. Zásahy do práva na vzdelanie počas pandémie sa týkali najmä uzatvorenia škôl, prechodu na dištančné vzdelávanie a obmedzení v prístupe k vzdelávacím príležitostiam.
Uzavretie školských zariadení: Počas pandémie vláda na viacerých miestach zaviedla dočasné uzavretie škôl, čo viedlo k tomu, že deti a študenti nemohli dochádzať do školy. To sa týkalo základných, stredných aj vysokých škôl. Uzavretie škôl malo za následok prerušenie osobného vzdelávania a narušenie vyučovacieho procesu. Tento zásah obmedzil prístup detí a mladých ľudí k osobnému vzdelávaniu, ktoré je považované za kľúčové pre rozvoj a sociálne zručnosti.
Prechod na online a dištančné vzdelávanie: Na zabezpečenie kontinuity vzdelávania vláda a školy prešli na dištančnú formu vzdelávania prostredníctvom videokonferencií, online platforiem a e-learningových nástrojov. Dištančné vzdelávanie však viedlo k problémom s prístupom k potrebným technológiám, ako sú počítače, tablety, internetové pripojenie a iné zariadenia. Deti z nižších socio-ekonomických vrstiev alebo z vidieckych oblastí, ktoré nemali prístup k týmto technológiám, sa ocitli v nevýhode, čo obmedzilo ich prístup k vzdelaniu.
Rovnosť v prístupe k vzdelaniu: Zatiaľ čo niektoré deti mali prístup k potrebným zariadeniam a kvalitnému internetovému pripojeniu, iné deti čelili problémom s dostupnosťou technológie, nespoľahlivým pripojením alebo nedostatočným technickým vybavením. Táto digitálna priepasť spôsobila, že nie všetky deti mali rovnaké príležitosti na účinné vzdelávanie, čím sa prehlbovala nerovnosť medzi rôznymi skupinami žiakov.
Kvalita dištančného vzdelávania: Dištančné vzdelávanie v mnohých prípadoch nebolo plne efektívne. Mnohé školy a učitelia sa museli rýchlo prispôsobiť novému spôsobu výučby, čo často viedlo k zníženiu kvality vzdelávania. Niektorí učitelia nemali dostatočnú digitálnu gramotnosť, aby mohli poskytovať kvalitné online vyučovanie. Množstvo žiakov malo problémy s koncentráciou, osamotenosťou a nedostatkom interakcie s učiteľmi a spolužiakmi, čo negatívne ovplyvnilo ich motiváciu a schopnosť učiť sa.
Psychické dopady pandémie: Dlhodobý stres spôsobený obmedzením osobného kontaktu, uzavretím škôl a prechodom na dištančné vzdelávanie mal vplyv na psychické zdravie žiakov. Izolácia, stres a úzkosť spojené s novými podmienkami mohli ovplyvniť ich schopnosť sa sústrediť a učiť. V niektorých prípadoch sa zhoršila aj motivácia k učeniu, čo môže mať dlhodobé negatívne dôsledky na ich vzdelávacie výsledky.
Špeciálne vzdelávacie potreby: Deti so špeciálnymi vzdelávacími potrebami, ktoré potrebovali osobný prístup a špeciálne vyučovacie metódy, čelili ešte väčšiemu problému. Dištančné vzdelávanie nebolo prispôsobené na individuálne potreby týchto detí. Nedostatok individuálneho prístupu v online vzdelávaní môže mať dlhodobý negatívny vplyv na vzdelávacie výsledky detí so špeciálnymi potrebami.
Zjednodušenie a skrátenie učebných osnov: Vzhľadom na pandemickú situáciu a uzatvorenie škôl vláda v niektorých prípadoch umožnila zjednodušenie učebných plánov a skrátenie osnov. Tieto úpravy mohli znížiť rozsah učiva a ovplyvniť schopnosť žiakov získať komplexné a hlboké vzdelanie. Zníženie vyučovania v niektorých predmetoch môže mať vplyv na celkový rozvoj študentov a ich prípravu na ďalšie vzdelávanie alebo prácu.
Obmedzená interakcia medzi žiakmi: Dištančné vzdelávanie znamenalo nedostatok osobnej interakcie medzi žiakmi, čo je kľúčové pre ich sociálny a emocionálny rozvoj. Socializácia je dôležitou súčasťou vzdelávania, ktorá bola počas pandémie výrazne obmedzená. To malo za následok negatívny dopad na schopnosť žiakov rozvíjať svoje sociálne zručnosti a udržiavať kontakty s rovesníkmi.
Pandémia COVID-19 priniesla výrazné zásahy do práva na vzdelanie, najmä kvôli uzavretiu škôl, prechodu na dištančné vzdelávanie a technologickým a sociálnym nerovnostiam. Nerovnosť v prístupe k technológii a kvalita dištančného vzdelávania ovplyvnili schopnosť detí získať rovnaké vzdelávacie príležitosti. K dispozícii nebol vždy dostatočný individuálny prístup pre deti so špeciálnymi vzdelávacími potrebami, čo mohlo viesť k väčšiemu vyčleneniu týchto žiakov z bežného vzdelávacieho procesu. Dlhodobé uzatvorenie škôl malo psychologické a sociálne dôsledky, ktoré môžu mať trvalý dopad na budúce vzdelávacie výsledky žiakov.
Ďalšie zasiahnuté práva
Právo na slobodu pohybu a pobytu – ľudia boli zatváraní v štátnej alebo domácej karanténe na základe výsledku testu, ktorý dával množstvo falošne pozitívnych výsledkov. Bez Matovičovho „modrého papierika“ ľudia nemohli ísť do práce, prekračovať hranice okresov.
Právo na spravodlivý proces – zákony a opatrenia, ktoré boli zavedené počas pandémie, ovplyvnili nielen samotný priebeh konaní, ale aj prístup k spravodlivosti a ochranu práv účastníkov konania. Počas pandémie boli zavedené videopojednávania, bol obmedzený prístup k súdom a verejným pojednávaniam, došlo k predĺženiu lehôt na rozhodovanie a oneskoreniu konaní, znížil sa prístup k právnym prostriedkom (napr. obmedzený prístup k advokátom), došlo k obmedzeniu práva na odvolanie.
Sloboda podnikania – pandémia COVID-19 priniesla viaceré zásahy do práva na slobodné podnikanie, ktoré sa prejavili v obmedzení podnikateľských činností, nákladných hygienických opatreniach, problémoch s prístupom na trhy a prístupom k financiám. Podnikatelia čelili dočasným obmedzeniam a museli sa prispôsobiť novým podmienkam, čo v niektorých prípadoch oslabilo ich schopnosť vykonávať podnikanie slobodne. V niektorých prípadoch však vláda zaviedla podporné opatrenia, ktoré umožnili podnikateľom prežiť krízové obdobie, ale aj tu sa objavili obavy týkajúce sa rovnosti v prístupe k štátnej pomoci.
Mnohé zásahy umožnili legislatívne zmeny, tzv. „pandemické zákony“ prijaté minulými vládami. A hoci niektorým skončila platnosť skončením pandémie, veľa opatrení a legislatívnych zmien s negatívnymi dopadmi na ľudské práva zostali v platnosti.
Amnestia nie je výrazom spravodlivosti. Naopak, je jej fackou. Súčasní vládni predstavitelia otvorene vyjadrujú, že počas pandémie došlo k hrubému porušovaniu práv aj vďaka právnemu chaosu, ktorý zaviedla Matovičova hrôzovláda. Avšak namiesto toho, aby za tento stav prevzal štát zodpovednosť, jasne pomenoval a následne anuloval opatrenia, ktoré porušovanie základných práv umožnili, „veľkoryso“ odpustí občanom prehrešky voči týmto opatreniam a niektorých odškodní. Čím akoby hovoril, že všetko bolo v poriadku.
Zároveň tým, že opatrenia doposiaľ neanuloval, sú dodnes mnohí podnikatelia, ktorí odmietli zavrieť prevádzky a pripravili sa o živobytie, vláčení po súdoch. Na nich rozhodujú sudcovia, ktorí rovnako ako vtedy, tak aj dnes nevnímajú problém s ukladaním povinností vydávanými so silou zákona vyhláškami hlavného hygienika.
Riziká z nezrušenej pandemickej legislatívy
Jedna vec je spravodlivosť, ktorú amnestia aj tak nijako nerieši. Závažnejšou do budúcna je skutočnosť, že súčasná vládna koalícia nezvrátila právne nastavenie SR do pred-COVID-19 stavu. Počas pandémie sa prijalo množstvo pandemických zákonov (väčšina v skrátenom legislatívnom konaní), ktoré dopadli na náš život počas krízy v mnohých oblastiach.
Mnohé z týchto opatrení zanikli spolu s koncom mimoriadnej situácie. Avšak viaceré zmeny ostali v právnom poriadku dodnes. To vyvoláva otázku: Sme pripravení na ďalšiu vlnu obmedzení, aj keď nie je pandémia? Mal by parlament prehodnotiť legislatívu, ktorá umožňuje exekutívnym orgánom konať mimo rámca demokratickej kontroly?
Zákon o ochrane verejného zdravia (č. 355/2007 Z. z.)
Jedným z najvýraznejších nástrojov bola novela zákona o ochrane verejného zdravia, ktorá umožnila Úradu verejného zdravotníctva vydávať opatrenia s takmer zákonnou silou. Vyhlášky tohto úradu výrazne ovplyvňovali každodenný život – od obmedzenia pohybu, cez povinné testovanie, až po zatváranie prevádzok. Táto forma normotvorby obchádzala parlament a znižovala demokratickú legitimitu opatrení.
Aj napriek tomu, že voliči vládnej koalície sú presvedčení, že by mal Mikas za svoje neobmedzené „vládnutie“ počas pandémie „sedieť“, v zákone o verejnom zdraví sa od nástupu novej vlády nezmenilo nič, čo mu to neobmedzené panovanie umožnilo, a dnes by jeho nástupca mohol rovnako zasahovať do ľudských práv občanov bez nutnosti zmeny zákonov parlamentom.
Úrad verejného zdravotníctva (ÚVZ) aj dnes môže vyhláškami sám, bez parlamentu, obmedziť slobodu pohybu, pobytu, právo na súkromie. Vyhlášky majú priamy vplyv na základné práva (napr. nariadenie izolácie, povinného testovania, nosenie rúška).
Súčasná koalícia by mala zaviesť podmienenosť zásahov do základných práv parlamentným súhlasom alebo schválením vládou po posúdení primeranosti. Opatrenia obmedzujúce základné práva by museli byť vydané formou zákona alebo vládneho nariadenia, nie len vyhlášky ÚVZ. Moc hlavnému hygienikovi počas ohrozenia verejného zdravia treba jednoznačne obmedziť.
Zákonník práce (č. 311/2001 Z. z.)
Ďalším problematickým bodom bola úprava Zákonníka práce. Pracovnoprávne vzťahy sa prispôsobili pandemickej situácii tak, že zamestnávateľ mohol nariadiť home office či prerušovať výkon práce. V extrémnych prípadoch sa zamestnanci, ktorí sa nepreukázali testom alebo dokladom o očkovaní, považovali za porušujúcich pracovnú disciplínu. To vytváralo tlak na súkromné rozhodnutia jednotlivcov a mohlo porušovať ich telesnú integritu a právo na súkromie. Ak to vláda s nápravou pokriveného stavu myslí vážne, zákonník práce by mala o toto ustanovenie očistiť.
Školský zákon (č. 245/2008 Z. z.)
V oblasti školstva pandémia ukázala technologickú a sociálnu nerovnosť. Prechod na dištančné vzdelávanie odhalil slabú digitálnu pripravenosť škôl aj domácností. Mnohé deti stratili kontakt so školským prostredím, čo malo negatívny dopad na ich vzdelanie a duševné zdravie.
Možnosť zavedenia dištančného vyučovania pri mimoriadnych udalostiach bez individuálneho posúdenia potreby jeho zavedenia platí aj dnes.
Vláda by mala do školského zákona vniesť povinnosť vyhodnotiť dosah dištančného vzdelávania na kvalitu vzdelávania a rovnosť prístupu. Limitovať dobu dištančného vzdelávania bez osobného vzdelávania na obmedzený počet dní, potom povinnosť hybridného alebo individuálne prispôsobeného modelu. Zákonom garantovať právo žiakov na prístup ku kvalitnému vzdelaniu aj pri krízových opatreniach.
Zákon o hospodárskej mobilizácii
Pandémia COVID-19 viedla k prijatiu zákona č. 62/2020 Z. z. (tzv. „pandemický zákon“), ktorý novelizoval aj zákon o hospodárskej mobilizácii. A ktorým vtedajšia vládna moc zasiahla významne do ľudských práv.
Pri zásahoch do podnikateľskej činnosti sa vynechal parlament. To síce zvyšuje flexibilitu počas pandémie, ale predstavuje ohrozenie podnikateľskej slobody a vlastníckeho práva aj pri menej vážnych situáciách.
Dnes, keď máme pandémiu za sebou, v zákone zostali široké možnosti nariadiť hospodársku mobilizáciu aj pri „ohrození verejného zdravia“, čo je veľmi vágny pojem (môže zahŕňať aj menej závažné epidémie). Stále sú možné veľké zásahy do vlastníckeho práva a podnikania bez primeraných kompenzácií alebo súdneho preskúmania. A zostala aj možnosť núteného pridelenia pracovnej sily, ktoré môže byť v niektorých prípadoch v rozpore s Ústavou (zákaz nútenej práce, čl. 18 Ústavy SR).
Aby sa tieto riziká minimalizovali, či eliminovali, parlament by mal jasne vymedziť pojem „ohrozenie verejného zdravia“ s tým, že mobilizačné opatrenia by sa mohli nariaďovať len pri vážnom ohrození života alebo zdravia veľkého počtu obyvateľov (nie pri každom chrípkovom ochorení). Každé rozhodnutie o hospodárskej mobilizácii mimo vojny by malo byť následne schválené parlamentom v stanovenej krátkej lehote. V prípade, že štát zasiahne do vlastníckeho práva (napr. rekvirácia majetku), kompenzácia musí byť okamžitá a spravodlivá. Nútené pracovné nasadenie umožniť len v prísne definovaných prípadoch (napr. ochrana životov), a so zárukou práva na odvolanie na súd.
Bez úprav zostáva reálne riziko porušovania základných práv v mene „verejného zdravia“ aj pri menej vážnych situáciách.
Súdna moc sa takisto prispôsobila pandemickej realite. Videopojednávania umožnili kontinuitu súdnych konaní, no v trestnoprávnej oblasti vyvolávali pochybnosti o dodržaní práva na spravodlivý proces, najmä ak nebolo zabezpečené plnohodnotné spojenie medzi obvineným a jeho obhajcom.
Právo na podnikanie bolo citeľne obmedzené zatváraním prevádzok, obmedzením služieb a zavedením hygienických noriem. Hoci boli prijaté rôzne kompenzačné opatrenia, mnohé podniky utrpeli nenahraditeľné škody.
Najväčším rizikom, ktoré Matovičovci vytvorili, je oslabenie kontroly štátnych zásahov a znižovanie ochrany základných práv bez dostatočnej parlamentnej a súdnej kontroly. A toto žiadna pandemická amnestia nevyrieši. Naopak, tá omilostí aj Matovičové prehrešky voči jeho vlastným opatreniam.
Prečítajte si tiež:
Môj profil 
Predplatné
.jpg)
