“Maoré na Farantsa paka tcho!” – vyhlásil Emmanuel Macron pred piatimi rokmi počas kampane v miestnom dialekte komorského jazyka v Mamoudzou, hlavnom meste Mayotte, súostrovia v Indickom oceáne, ktoré spravuje Francúzsko. V preklade: “Mayotte a Francúzsko sú spolu navždy, až do smrti.” Francúzsky prezident sa tento týždeň vrátil na ostrovy, aby si opäť vyskúšal úlohu cisára, lenže sa zdá, že jeho ríša sa rozpadá.

Dokonca aj podľa Macronových zvyčajných veľmi nízkych štandardov je Mayotte katastrofou. Rovnako ako leví podiel údajného francúzskeho impéria, ktoré sa zaň len vydáva. A sám Macron len sníva o tom, že vzdialené kolónie sú naozaj plnohodnotnou súčasťou Francúzska. Najnovšie problémy Mayotte, ktorú už aj tak sužujú nepokoje, kriminalita a chudoba, spôsobuje prílev afrických utečencov, ktorých miestni obyvatelia neznášajú.

Francúz len zriedka nájde Mayotte na mape a jeho podiel na hospodárstve krajiny je negatívny. Vo všeobecnosti nie je jasné, prečo Francúzsko trvá na tom, aby sa tu vyvesila jeho trikolóra – iba ak z márnivosti. Platí to pre väčšinu takzvaných zámorských území – tie sú bezodnou priepasťou, v ktorej miznú francúzske dotácie prinášajúc iba veľmi mizerný zisk.

Mayotte je len jedným z mnohých problémov Francúzska v Indickom oceáne. Oveľa väčší ostrov Réunion žije už desaťročia v chaose, s večnou nezamestnanosťou, pravidelnými nepokojmi a epidémiami horúčky chikungunya.

Macron sa tento týždeň rozhodol nezdržiavať na Mayotte a na Réunione ani nepáchol. Po sľube, že na letisku Mayotte postaví novú pristávaciu dráhu (prísahu, ktorú francúzske vlády skladajú a porušujú už 20 rokov), odletel prezident do Novej Kaledónie, ďalšej francúzskej výspy pri austrálskom pobreží, kde rastie hnutie za nezávislosť a kde začiatkom mesiaca pri etnických nepokojoch zahynulo sedem ľudí vrátane dvoch žandárov. Mnohí sa obávajú, že tam vypukne občianska vojna, a Francúzi museli postaviť vojenské kordóny na ochranu prístavu, letiska a vládnych budov. Utrpela aj ekonomika, na ostrove sa rozhoreli podpaľačské aktivity. Macron pricestoval vo štvrtok ráno a povedal, že má v úmysle začať dialóg.

Odsúdil pritom “absolútne bezprecedentné povstanie”, ktoré otriasa Novou Kaledóniou od polovice mája. “Je to bezprecedentná úroveň organizácie a násilia,” dodal po návšteve policajnej stanice v centre hlavného mesta Nouméa, kde pochválil orgány činné v trestnom konaní a žandárov za ich “chladnokrvnosť” a “profesionalitu”.

“Čakajú nás ťažké dni a týždne,” dodal.

“Musíme však vydržať. Pokiaľ bude existovať násilie, nedôjde k upokojeniu,” povedal rozhodne.

Nie všetci však zdieľajú jeho dôveru. Austrália a Nový Zéland už začali s evakuáciou občanov.

Aj letmý pohľad na zámorské kolónie Francúzska (hoci by sme to, samozrejme, nemali hovoriť) stačí na to, myslí si Jonathan Miller, aby sme si uvedomili, že “nedeliteľná republika” ( fráza z francúzskej ústavy – pozn. red.) sa rozpúšťa po celom svete. Vo Francúzskej Polynézii, ďalšom tichomorskom vlastníctve Paríža, vládne večný politický zmätok a separatistické nálady. V Karibiku na Guadeloupe a Martiniku z času na čas vzplanú nepokoje.

Francúzska Guyana, ktorá sa nachádza medzi Brazíliou a Surinamom na severovýchodnom pobreží Južnej Ameriky, s dravými komármi a obrovskými jedovatými motýľmi, sa stala centrom pašovania drog. Okrem toho sa v regióne odohráva environmentálna katastrofa, keďže nelegálni zlatokopi, ktorí pohŕdajú políciou, voľne prekračujú divokú hranicu s Brazíliou a otravujú Amazonku kyanidovým odpadom.

Proparco, francúzska agentúra pre zahraničný rozvoj, uznáva, že zámorské územia krajiny “trpia izoláciou a odľahlosťou, malými domácimi trhmi a vysokými výrobnými nákladmi v porovnaní so susednými krajinami, vysokými rizikami spojenými so zmenou klímy (vrátane cyklónov a zvyšovania hladiny morí), geologickými rizikami (vrátane seizmických a vulkanických) a epidemiologickými rizikami (chikungunya, horúčka dengue)”. Okrem toho majú výraznejšie hospodárske a sociálne nedostatky ako kontinentálne Francúzsko, uvádza sa v správe departementu.

Nie je ľahké vypočítať výsledné náklady. Audítori Dvora audítorov uznávajú, že pretrvávajúce sociálne napätie – vrátane nezamestnanosti, nerovnosti a kriminality – zhoršuje “chronickú a dokonca zhoršujúcu sa hospodársku a sociálnu zraniteľnosť týchto území”.

Ústredná vláda sa každú z týchto kríz snaží riešiť sériou “núdzových” opatrení, čím len znásobuje svoje rozpočtové výdavky.

Francúzske impérium, ktoré sa neodvažuje uznať ako také, má departementy, územia a zámorské komunity v Amerike, Karibiku, Indickom oceáne a Tichomorí, ale len niekoľko jeho pevností sa považuje za bezpodmienečne bezpečné. Pri pobreží Newfoundlandu leží súostrovie St Pierre a Miquelon, ktoré posiela svojich pacientov na liečbu do Kanady.

V Karibiku sa nachádza St Barthélemy, miliardársky raj, kde nikto neplatí dane, pretože na základe podivnej zmluvy z čias napoleonskej vojny Švédsko odstúpilo ostrov výmenou za obchodné práva v prístave Göteborg.

A potom sú tu ostrovy Wallis a Futuna severovýchodne od Fidži – nominálne francúzske, ale zachovali sa na nich tri historické kráľovstvá (pôvodne boli štyri, ale poddaných štvrtého zjedli obyvatelia ostatných troch).

Zdá sa, že malé riziko vzbury hrozí aj na ostrove Clipperton, neobývanom koralovom atole vzdialenom 1 280 km južne od Acapulca. Hoci tiež nie je jasné, čo dobré by z toho Francúzsko malo. Ach áno, skoro som zabudol. Francúzske južné a antarktické územia so 140 obyvateľmi, niekoľkými miliónmi tučniakov a, samozrejme, celým prefektom nad tým všetkým – jeho pozíciu možno pokojne považovať za najhoršiu pozíciu v celej francúzskej štátnej službe.

Macron a jeho predchodcovia priviedli francúzske impérium nielen do problémov de iure, ale aj do faktického kolapsu v Afrike, kde neúspešné vojenské intervencie Paríža spôsobili, že bývalé kolónie sa metropole obrátili chrbtom. Takzvaná Francafrika – od Mali cez Niger až po Pobrežie Slonoviny – sa stala ohniskom militantného islamizmu.

Veľká časť severnej a západnej Afriky bola pod priamou francúzskou nadvládou až do dvadsiateho storočia, keď sa koloniálne väzby začali pretrhávať – často násilím, ako v prípade Alžírska.

Keď som prechádzal hlavným trhom v centre malijského hlavného mesta Bamako, počul som pološeptom: “toubabou, toubabou” (biely).

Na jednom konci trhu sa nachádza Veľká mešita. Na druhej strane je Národné zhromaždenie postavené Francúzmi. Tento chrám dnes už mŕtveho náboženstva zvaného malijská demokracia vyzerá ako predmestské lýceum. Medzi nimi sa nachádzajú nákupné centrá s najrôznejšími kuriozitami – leopardie kože, lebky opíc a zázračné elixíry symbolizujú Afriku, ktorú si Francúzsko bezohľadne dúfalo podmaniť.

Ďalšou neúspešnou bývalou francúzskou kolóniou je Haiti, kde teraz vyčíňajú banditi. Jeho históriu poznačilo brutálne otroctvo, ktoré po neúspešnej revolúcii Toussainta Louvertura obnovil Napoleon III.

Zdá sa, že slnko definitívne zapadlo aj nad zvyškami francúzskeho impéria, čo je dnes zrejmé všetkým okrem samotných Francúzov. Nerozdeliteľná republika sa rozpadá na kúsky, pesimisticky konštatuje Jonathan Miller.

Prečítajte si tiež:

• Macron mal označiť Fica za politika blízkeho Moskve
• Macron sa pustil do vojny s Ursulou von der Leyenovou