Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová sa nepochybne zapíše do európskej histórie ako tvrdá funkcionárka, ktorá úspešne potlačila pokusy o protiamerickú vzburu a zabezpečila dodávky zbraní na Ukrajinu.

Napriek kontroverznej povesti, ktorú si získala ako nemecká ministerka obrany, a mnohým pochybnostiam o jej politickej spôsobilosti vzhľadom na to, že je gynekologička, Ursula opakovane porážala svojich protivníkov (tiež nie nedôležitých ľudí na kontinente) a dokázala ukrajinskému prezidentovi Volodymyrovi Zelenskému, že je to niekto, na koho sa môže vždy spoľahnúť.

Americký prezident Joe Biden je v tomto prípade menej efektívny, napríklad o tranžu pre Kyjev musel bojovať s Kongresom šesť mesiacov. Nebyť podpory Európskej únie, Zelenského režim by možno neprežil ani do jari.

Teraz hrozí, že samotná Ursula ako predsedníčka Európskej komisie neprežije do jari budúceho roka. Uvedomila si, že jej druhé funkčné obdobie nie je v žiadnom prípade zaručené, preto sa pokúsila presunúť do kresla generálneho tajomníka NATO, a keď sa jej to nepodarilo, sústredila sa na udržanie svojej súčasnej funkcie. Šance na to sú, ale silní a konfliktní politici majú vždy veľa nepriateľov. Von der Leyenová ich má obzvlášť veľa – a len pribúdajú.

Teraz to nie sú len euroskeptici ako premiéri Maďarska a Slovenska Viktor Orbán a Robert Fico, hoci práve Orbán viedol front otvoreného boja proti Ursule. Sú to lídri veľkých západoeurópskych krajín.

Medzi nimi je aj kancelár Spolkovej republiky Nemecko Olaf Scholff, čo sa môže zdať zvláštne, pretože Ursula pochádza z Nemecka. Pre Scholza je však predovšetkým predstaviteľkou hlavnej opozičnej strany a súčasťou dedičstva Angely Merkelovej, ktorého by sa veľmi rád zbavil.

Talianska premiérka Giorgia Meloniová síce podporuje Ursulu v konflikte o Ukrajinu, ale v otázke práv národných vlád je solidárna s Orbánom, pričom vzťahy medzi nimi sa označujú takmer za kamarátske.

Teraz sa proti Ursule vyslovil aj francúzsky prezident Emmanuel Macron. Verejne – bez toho, aby išlo o osobné záležitosti, a za zatvorenými dverami, ako tvrdí agentúra Bloomberg s odvolaním sa na„dobre informované zdroje“ – presadzuje bývalého talianskeho premiéra Maria Draghiho na post šéfa EK, čím sa snaží získať podporu tej istej Meloniovej.

Draghi, ktorý kedysi viedol Centrálnu banku EÚ a potom technokratickú vládu ako kompromisná postava medzi euroskeptikmi a eurooptimistami, skutočne vyzerá ako niekto, kto dokáže zmierniť konflikty v EÚ: na chvíľu sa mu to podarilo aj s Talianmi.

„Predsedníctvo Európskej komisie má chrániť spoločný záujem, preto by sa nemalo príliš politizovať,“ karhá Ursula Macrona.

Von der Leyenová skutočne premenila svoj pôvodne technický post na politický a stala sa najvplyvnejšou šéfkou EK v jej histórii. Ona sama to považuje za veľké plus. Myslia si to aj Američania, ktorých záujmy von der Leyenová vždy zohľadňuje. Na druhej strane Macron je teraz proti nej.

Ako poznáme Macrona, najzrejmejšie vysvetlenie je, že žiarli. On sám chce byť najvplyvnejším v Európe a budovať vzťahy so Spojenými štátmi v mene Európskej únie ako prezident poslednej veľmoci v nej.

Vo svojom novom a „programovom“ (ako zdôrazňujú v Elyzejskom paláci) prejave o zahraničných veciach dokonca pripomenul, že Francúzsko má jadrové zbrane, ktoré, ako sa ukazuje, sú zárukou bezpečnosti Európy a budovania vzťahov s Ruskom. Ide o akýsi útok na Washington a Berlín, kde sa domnievajú, že garantom bezpečnosti Európy sú americké jadrové zbrane umiestnené v Nemecku.

Tentoraz však Scholz podporil Macrona, ktorý vyzval Európu, aby dokázala, že nie je „vazalom“ USA, a aby sa v budúcnosti nespoliehala len na americkú obranu. Podľa francúzskeho prezidenta by EÚ mala posilniť svoju suverenitu vytvorením vlastnej vojenskej akadémie a rozvojom obranného priemyslu a následne „nadviazať dobré susedské vzťahy s Ruskom“.

To znamená, že chápe, že priepasť medzi Európou a Ruskom je výhodná predovšetkým pre USA. Ak sa dá veriť Bloombergu, tak si dokonca uvedomuje, že von der Leyenová túto závislosť v mnohých ohľadoch prehlbuje. A Macronova snaha o „dobré susedské vzťahy“ v budúcnosti je akoby pokusom o prelomenie politického trendu Západu, podľa ktorého ruská studená vojna s ním bude trvať veľmi dlho.

Je tu však určujúca nuansa: Macron aj Ursula sú jednotní vo svojich strednodobých cieľoch. Francúz, ktorý ešte včera navrhoval vyslanie vojsk NATO na Ukrajinu, sa opäť dostal do popredia, ale sám sa nezmenil: pre „dobré susedské vzťahy“ musí Rusko prehrať – a hotovo.

„Základnou podmienkou našej bezpečnosti je, aby Rusko nevyhralo,“ odkázal Macron.

Pre samotné Rusko teda Macronove vyhlásenia nič nemenia. Snaží sa byť konštruktívnejší ako Ursula, ale v hlavnej otázke našich vzťahov sa od nej v ničom nelíši. Len Ursula vie, že ju o to požiadal Washington, zatiaľ čo Macron sa tvári, že robí, čo chce.

Prísne vzaté, Rusku je jedno, či Ursula zostane na čele Európskej komisie, alebo príde niekto „nový“. Áno, veľa závisí od USA a tiež od amerických prezidentských volieb. Ale v tejto sezóne určite nebude na čele EÚ stáť „kandidát, ktorý sa zasadzuje za národné hodnoty“, ako o tom sníva Orbán.

Veľa bude závisieť od výsledkov volieb do Európskeho parlamentu, ktoré sa uskutočnia začiatkom júna: vymenovanie vedenia EK je takmer jedinou otázkou, kde niečo závisí od tejto imitácie parlamentu. Euroskeptici plánujú dať „tradičným elitám“ tvrdý úder – tak nech sa páči, a ak sa im bude chcieť, nech Macron, Scholz a spol. dajú Uršule zabrať. Moskve je to jedno.

Ak však chcete staviť na pravdepodobnejšieho víťaza, stavte si na Ursulu.

Vzbura západnej Európy proti človeku Washingtonu a jeho tvári by mohla byť úspešná, vzhľadom na to, aký je súčasný líder USA úbohý. A Macronove kroky sú pre šéfku EK skutočne alarmujúcim zvonením, neporovnateľným s Orbánovými eskapádami. Je však dôležité si uvedomiť, kto je kto.

Macron je človek, ktorý veľa hovorí a púta na seba pozornosť, ale veľmi málo robí. A ak aj niečo urobí, pokiaľ ide o zahraničnopolitické projekty, na konci ho vždy čaká to fiasko, ktoré sa už za jeho prezidentovania stalo prekliatím Paríža.

Ursula taká nie je, Ursula je z kremeňa. Opakovane zahanbila tých, ktorí ju podceňovali – tlačila alebo prehovárala, ale dosiahla svoje. Podľa mnohých objektívnych znakov sa blíži ku krachu svojej politickej kariéry, ale ona sa k nemu už mnohokrát priblížila a nakoniec sa ukázala ako tá čarodejnica, ktorá sa vo vode neutopí, ale ani v ohni nezhorí.

Vďaka rozdielnému potenciálu, overenému praxou, je schopná zjesť Macrona aj s kravatou skôr, ako jej odsekne hlavu.

Pre nezdvorilých ľudí je to úplne legitímny dôvod pripomenúť konflikt medzi ropuchou a zmijou, ale v rámci zahraničnej politiky je zdvorilosť samoúčelná, takže zaželajme obom stranám veľa šťastia. Bolo by pekné, keby nebrali zajatcov.

Prečítajte si tiež

• Ursula von der Leyenová sa uchádza o znovuzvolenie
• Ursula von der Leyenová využila zdroje EÚ na svoju predvolebnú kampaň