Maastrichtská zmluva po 27 rokoch. Ako sa epochálna dohoda EÚ stala časovanou bombou

Brusel 12. februára 2019 (HSP/Sputnik/Foto:Sputnik- Julien Mattia)

EÚ vďačí za svoje meno Maastrichtskej zmluve, formálne známej ako Zmluva o Európskej únii, ktorú 7. februára 1992 podpísalo dvanásť krajín. Na rozdiel od svojho predchodcu Európskeho hospodárskeho spoločenstva sa vzdali slova hospodársky, aby zdôraznili politickú, a nielen ekonomickú, integráciu

Epochálny dokument založil Európsku centrálnu banku, ktorá tlačí spoločnú európsku menu, a začal cestu k tesnejšej spolupráci členských štátov v zahraničnej a bezpečnostnej politike a aj v súdnictve.

Aj keď pôvodný úspech umožnil Únii viac ako dvakrát zvýšiť počet členov na 28, v čase, keď oficiálne dosiahla “plnoletosť”, odhalila globálna ekonomická kríza roku 2009 definitívne veľké chyby v koncepcii “Spojených štátov európskych”.

Zároveň vyústil chaos arabskej jari do trvalej migračnej krízy v Európe, čo prispelo k tomu, aby Veľká Británia ako prvý štát EÚ vystúpila v roku 2019 z Únie, čo zase spôsobilo šírenie kritických názorov vo vnútri Únie.

“Žiadna demokratická zodpovednosť”

“Maastrichtská zmluva bola začiatkom konca suverénnych štátov v Európe, avšak vyvolala nadšenie veľkého biznisu, európskej byrokracie v Bruseli a osi Berlín-Paríž, ktoré sa domnievali, že dokážu vládnuť celej Európe cez byrokraciu a bez žiadnej demokratickej zodpovednosti,” povedal akademický a politický komentátor Rodney Atkinson vo svojom interview pre Sputnik.

“Mnohí lídri EÚ sa chválili, že by nikdy nedokázali vytvoriť túto krajinu menom Európa demokratickou cestou.”

“Nemyslím, že sa EÚ dá reformovať. Bol zámerne vytvorený obrovský demokratický deficit, lebo v opačnom prípade by sa byrokracii nepodarilo vybudovať Európu s takými disproporciami, ktoré by v rámci akýchkoľvek demokratických krajín nikdy nepripustili slobodní ľudia a politici, ktorí im musia skladať účty.”

Euro je beznádejná vec?

Šesť rokov po nadobudnutí platnosti Maastrichtskej zmluvy vytvorili členské štáty EÚ eurozónu a spoločnú menu.

S ohľadom na to, že euro je úplne “dohodnutá” mena, čo znamená, že ju nepodporuje materiálne tovar, ale vláda, ktorá ju vydáva, rovnako ako dolár USA, hovoria niektorí komentátori, že nemá sama o sebe hodnotu a je odsúdená ku krachu.

Atkinson, ktorý je autorom dvoch kníh o založení a riadení EÚ “Z blata do kaluže” a “Zrada v Maastrichte – zničenie suverénneho štátu”, nazýva euro najničivejšiou politikou v EÚ z hospodárskeho a demokratického hľadiska.

Píše, že opustiť eurozónu je ťažké z ekonomických dôvodov, a odvoláva sa na ničivé následky finančnej nestability v Španielsku a Grécku. Jeho prognóza ohľadom spoločnej európskej meny nie je optimistická.

“Euro padne, rovnako ako ostatné menové zväzy, ale nie je jasné, kedy utrpenie a nerovnosť dosiahnu takú úroveň, že revolučná politika prinúti národné vlády vystúpiť z Únie.”

“Euro má veľa ekonomických a etických chýb. Napríklad stráca časom svoju kúpyschopnosť, čo spôsobuje nekontrolované prerozdelenie príjmov a blahobytu ľudí, spôsobuje cykly vzostupov a pádov,” povedal profesor Torsten Pollito, ekonomický poradca P & R Real Value Fund.

Oslabenie úlohy národných vlád je podľa jeho názoru rovnaký problém pre peňažnú úverovú politiku, ako pre európsku politiku vôbec.

“Peňažná úverová politika Európskej centrálnej banky spočíva fakticky v značnom prerozdelení príjmov a blahobytu ľudí vnútri a medzi národnými štátmi, bez zjavného schválenia národných parlamentov.”

Trvá na tom, že cena “záchrany” eura tlačou nových peňazí bude časom stúpať, čo nevyhnutne zvýši pravdepodobnosť toho, že v niektorých štátoch budú ľudia chcieť opustiť eurozónu.

“Stručne povedané, prežitie eura v jeho terajšej podobe nie je úplne zaručené.”

Delegovať suverenitu Bruselu (Vzdať sa suverenity v prospech Bruselu)

Pollito poukázal tiež na silnejúci korupciu integračného projektu. “V súčasnej dobe spočíva hlavná idea, ktorá povzbudzuje vlády a byrokratov mnohých národných štátov, v tom, aby vytvorili niečo ako ‘Spojené štáty európske’, s prehĺbením centralizácie politických síl v Bruseli.

“V skutočnosti sa musíme obávať, že to vyvolá ešte väčšie konflikty, ako vo vnútri národných štátov, tak medzi nimi,” varuje profesor a zdôrazňuje, že jediný spôsob záchrany EÚ spočíva v jej “obmedzení” na priestor voľného obchodu, ktorý sa skladá z úplne suverénnych národných štátov.

Na druhej strane Theodora Kostakopoulouvá, ktorá je členkou Vedeckého výboru Agentúry pre základné práva Európskej únie (FRA), má za to, že chyby Únie súvisia hlavne s bojom o moc a dajú sa napraviť ďalšími reformami.

“Nesmieme zabúdať, že EÚ nemala dlhé dejiny, že jej chyby súvisia v mnohom s hrami o moc, ktoré hrajú členské štáty a ich vedúci činitelia. Členské štáty nechceli mať pôvodne demokratickú Európsku úniu, ktorá by prispela k zodpovednosti, rešpektovaniu priority zákona a základných práv,” napísala vo svojom komentári.

Podľa profesora Michaela Gearyho, docenta historickej katedry Nórskej univerzity vedy a technológie, napriek tomu, že všetky členské štáty mali zo spoločného trhu zisk, také štáty ako Taliansko, Portugalsko, Španielsko a Grécko, ktoré majú veľmi nestabilné ekonomiky a boli postihnuté bruselským tvrdým šetrením, nemali byť pripojené k eurozóne bez príslušného politického dozoru.

“Pokiaľ ide o peňažnú úverovú politiku Maastrichtskej ekonomickej a menovej únie, má nepochybne veľa chýb, pretože krajiny nemohli ďalej znehodnocovať svojej meny v eurozóne, a boli nútené akceptovať pravidlá Bruselu, občas veľmi obtiažne pre niektoré z nich,” povedal v interview pre Sputnik.

Pre členské štáty EÚ je tiež veľmi ťažké zachovať rovnováhu, keď ide o prejav politických názorov na široký okruh problémov. Kým malé krajiny, ako Luxembursko a Belgicko, sa cítia isté v situácii sústredenia veľkej moci v jednom centre, lebo to oslabuje hlas väčších štátov, netešila strata vlastného vplyvu také členské štáty, ako je Veľká Británia.

Viedlo to k tomu, že sa Veľká Británia rozhodla, že záporov je viac než kladov, myslí si profesor. “Dnes sa prvýkrát v dejinách EÚ nachádzame v etape, kedy sa niektorej krajine nepáčia pravidlá hry, pravidlá účasti, a rozhodla sa, že jednoducho tento klub opustí.”

“Existuje množstvo variantov mäkkej sily, ktorú máte ako časť tejto väčšej organizácie. Avšak pre takú organizáciu ako Európska únia sú mínusy prirodzené, z tohto hľadiska je to organizácia unikátna, a musíte sa vzdať národnej suverenity kvôli centralizovanému prijatiu rozhodnutia. Existuje napätie, bolo tam už od šesťdesiatych rokov. Niektoré krajiny akceptovali pravidlá hry, pre iných, napríklad Veľkú Britániu, bolo ťažké to prehltnúť, aby Westminster delegoval svoju suverenitu Bruselu.”