Bratislava 26. augusta (TASR/HSP/Foto:TASR)

Najväčšou láskou Ladislava Vrtela je heraldika

Pochádza z rodiny, ktorá sa zapísala do slovenskej histórie. Jeho praprastarý otec August Horislav Krčméry, člen štúrovskej generácie, ako prvý zapísal text budúcej slovenskej hymny do notovej osnovy. Jeho starým otcom bol básnik, literát, vedec a historik Štefan Krčméry. A aj on, hoci sám od seba by to druhým zrejme nikdy nepripomínal, tvorí slovenské dejiny. Už len tým, že je spoluautorom štátnej symboliky samostatnej Slovenskej republiky.

O slovenských štátnych symboloch napísal tiež viacero monografií, tou poslednou je publikácia Štátne symboly Slovenskej republiky z roku 2010. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria aj knihy Osem storočí slovenskej heraldiky a Heraldická terminológia. Je aj spoluautorom osemzväzkového registra mestských, obecných i občianskych erbov. Medzi jeho záľuby patrí podľa vlastných slov veľká množina aktivít vyjadrená heslom „hory, husle, knihy, obrazy“. Najväčšou jeho vášňou je však bezpochyby heraldika.

Jasne to cítiť aj v rozhovore, ktorý v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky poskytol TASR. Múdry, rozhľadený a zároveň skromný a príjemný človek. Človek, s ktorým je radosť sa rozprávať. Hlavný štátny radca pre heraldiku a herold Slovenska – Ladislav Vrtel.

-Rozhovor s heraldikom, v prostredí plnom erbov musíme začať práve nimi. Čo vás osobne na erboch najviac fascinuje?-

Vtip. A tiež jednoduchosť a schopnosť na malej ploche vyjadriť veľa, tak aby vznikol erb, ktorý si možno zapamätať a zároveň ho dokáže nakresliť aj dieťa.

-Jozef Novák , priekopník slovenskej heraldiky sa podľa vlastných slov dostal k tejto vede vďaka zmyslu pre poriadok a stredoškolskému profesorovi, ktorému pomáhal v archíve. Váš prípad bol obdobný?-

Nie, môj príbeh je skôr romantický a vlastne tak trochu rozprávkový. Moja stará mama Hela Krčméryová bola prvou rozhlasovou rozprávkarkou – staršia generácia si určite pamätá na rozprávky tety Hely. A ak hovorila rozprávky deťom prostredníctvom rozhlasu, samozrejme ich musela rozprávať aj vnúčatám. Ja som mal najradšej práve tie rozprávky o rytieroch, čo mi vydržalo aj neskôr, keď som začal čítať romány Waltera Scotta. No a keď som sa pred maturitou rozhodoval, čo budem študovať, dostal sa ku mne program študijného odboru archívnictvo na Filozofickej Fakulte Univerzity Komenského, kde sa mohla študovať aj heraldika. Neváhal som a na štúdium som sa prihlásil. Tam som objavil skutočné čaro archívov a archívnictva. Archivári majú totiž na rozdiel od historikov jedinečnú možnosť, priamo sa dotýkať historických prameňov – listín, pečatí, erbov. A navyše som sa popritom mohol venovať aj obľúbenej heraldike. Po štúdiu a vojenčine som sa zamestnal na Ministerstve vnútra, v archívnej správe. Postupne som sa stal členom Heraldickej komisie, neskôr jej tajomníkom. Tejto práci a tomuto miestu na ministerstve som verný už 35 rokov.

-Keby ste sa nevenovali heraldike a archívnictvu, zrejme by sme vás videli v umeleckej sfére. Vaša mamička bola opernou speváčkou, otec profesorom na konzervatóriu.-

K umeniu a najmä hudbe mám naozaj blízko. Najbližšie sú mi asi husle. Hoci ako dieťa som sa na ne nechcel učiť hrať, keď som mal štyridsať, objavil som ich čaro. Možno patrím aj medzi svetové unikáty, nie je veľa ľudí, ktorí sa v štyridsiatke začnú učiť hrať na husle. Zaujímam sa ale aj o výrobu a opravu huslí. Okrem toho som hrával dosť dlho na flaute a na staré kolená som si povedal, že sa naučím hrať aj na ukulele. Všetci sa čudujú, že som sa od takých vážnych inštrumentov dostal k ukulele, no ja ich presviedčam, že na chalupe pri ohníku je to najlepší hudobný nástroj, ktorý môže zaznieť.

-Vy ste hlavný štátny radca pre heraldiku a zároveň herold Slovenska. Sú to dve odlišné funkcie?-

Z titulu môjho úradu mám na starosti registrovanie erbov, koordináciu činnosti poradných zborov Heraldického registra ako najvyššieho orgánu pre evidenciu heraldických znamení – erbov a vlajok v Slovenskej republike. Vlastne vykonávam to, čo vykonávali a niekde v súčasnosti stále vykonávajú heroldi. U nás to nie je oficiálna funkcia, ale v medzinárodnom kontexte je herold rešpektovaná osobnosť. Takže toho, kto vykonáva registráciu erbov a agendu okolo nich, berú heroldi do svojho kruhu.

-U nás herold asi nemá také právomoci ako v Škótsku, kde je členom kráľovskej rodiny a dokonca má právo z titulu svojho úradu uvaliť väzbu na toho, kto neoprávnene použije erb…-

Samozrejme, že nie. V Škótsku je to však v prípade herolda a heroldského úradu veľmi silná historická tradícia, ktorú si hrdý škótsky národ uchováva.

-To, čo ale slovenský herold má, podobne ako ten škótsky, nemecký či švédsky, sú formálne náležitosti úradu – žezlo, reťaz, čiapku a najmä tabard – plášť. Odkedy existuje tento slovenský tabard?-

Jeho koncept vytvoril už na konci 80-tych rokov inžinier Zdenko Alexy, no prvýkrát som ho odprezentoval na verejnosti v roku 2006, na kongrese Medzinárodnej heraldickej komisie v škótskom meste St.Andrews. Vtedy sa Heraldická akadémia rozhodla, že obnovia inštitút herolda i jeho formálne znaky, a tak doslova prikázali všetkým heroldom, ktorí budú na kongrese, aby znovuobnovili, alebo dali si vyrobiť národné tabardy. Pri tejto príležitosti sa teda dal ušiť aj náš slovenský tabard. Dnes ho nosím len pri špeciálnych slávnostných príležitostiach, napríklad, keď sa odovzdáva nový erb.

-Dovoľte opýtať sa aj na to, ako sa takýto tabard nosí, ako sa človek v ňom cíti?-

Je celkom vzdušný, takže sa nosí celkom dobre. Horšie je to s reťazou, tá je trochu ťažšia, ale to už je to bremeno, ktoré herold na svojich pleciach má. Kvôli symbolike, ktorá k tomu patrí, je pre mňa cťou tieto heroldské insígnie na sebe mať.

-Heraldika sa začala rodiť v stredoveku a v mysliach ľudí sú erby asi najčastejšie spojené práve s dobou rytierov, dobývania hradov či križiackych výprav. Je aj pre heraldika stredovek zlatou, „zasnúbenou“ dobou?-

Takto zjednodušene sa to povedať určite nedá. Je pravda, že prvé erby vznikli v stredoveku, no erby vznikajú aj v súčasnosti. Preto by som povedal, že heraldika je taký les, kde sú popri starých stromoch mladé stromy a tento les má okolo 800 rokov.

-Narodili ste sa v Bratislave, no korene máte po predkoch v Turci, na Kysuciach i na Liptove. Ťahá vás to k tomu, aby ste sa venovali podrobnejšie rodovým či obecným erbom z týchto regiónov?-

Ani nie, samozrejme, že mám ako človek i ako vedec – heraldik k týmto regiónom blízko, ale to isté môžem povedať napríklad o Zemplíne, kde som slúžil na vojne. Takže regionálne by som svoj záujem o slovenské erby určite nevyhraňoval.

-A čo jednotlivé oblasti heraldiky? Je vám niektorá z nich bližšia?-

Ani to sa nedá povedať. Viete, čím viac a dlhšie sa tomu človek venuje, zisťuje, že jednotlivé časti heraldiky so sebou súvisia tak, že vlastne jedna bez druhej nemôžu existovať. Často sa v mestskom erbe nájdu prvky rodových erbov, rodové erby obsahujú zasa prvky mestského erbu a ešte častejšie je to v prepájaní rodovej a cirkevnej heraldiky. Opäť si pomôžem prirovnaním. Heraldika je ako rozvetvený strom, a ak chcete o ňom skutočne niečo vedieť, nemôžete sa venovať iba niektorým konárom.

-Asi sa ale nebudem mýliť, keď poviem, že jedna časť heraldiky je pre vás naozaj špecifická – je to štátny znak a vôbec štátne symboly.-

To áno, ale to si myslím, platí, resp. by malo platiť v prípade každého heraldika. Štátny znak je chrbtová kosť heraldiky v každom štáte. To platí v prípade formálneho hľadiska, keďže napríklad tvary panovníkovho štítu predurčoval tvary štítov, ktoré používali jeho veľmoži. Ale okrem toho, štátny znak bol aj zrkadlom ambícií štátu či situácie, ktorej bol štát súčasťou.

-Vy ste boli pri zrode slovenského štátneho znaku, ktorý používa Slovenská republika po rozdelení bývalého Československa. Výrazne ste ovplyvnili jeho podobu. Z čoho ste vtedy vychádzali?-

Aj po rokoch môžem povedať, že to bola delikátna záležitosť. Keď sme už na konci 80-tych rokoch uvažovali o navrátení dvojkríža do československého štátneho znaku, existovala istá skupina ľudí, ktorá hovorila, že stačí obnoviť to, čo bola za prvého Slovenského štátu vo vojnovom období, druhí povedali, že je potrebné obnoviť štylizáciu kríža za 1. československej republiky. My sme vtedy v historickej komisii ale presadili, že je potrebné sa vrátiť k najstaršej predlohe emblému i rešpektovať sfarbenie, ktoré zaviedli štúrovci, jednoducho urobiť to tak, aby z každého jedného detailu bol štátny znak zdôvodniteľný. A preto náš štátny znak vychádza z dvoch koreňov – jednak je to heraldika zo 14. storočia, keď bola heraldika najkrajšia, a druhým koreňom je štúrovská symbolika, keď štúrovci v roku 1848 konštituovali tento dvojkríž ako symbol slovenského národa a odeli ho do bielo-modro-červenej farby.

-V čase, keď ste sa začali profesionálne venovať heraldike, bol boom mestských erbov. Traduje sa, že heraldici museli vtedy presviedčať predsedov národných výborov, že červená hviezda a iné symboly socializmu do erbu nepatria. Ako si na to spomínate vy?-

My sme erby vtedy nevytvárali, s výnimkou novovzniknutých miest, ako napríklad Nová Dubnica či Svit. Heraldická komisia skôr dbala na to, aby erby obsahovali historické korene, ktoré sa viažu k danému mestu. To bola vlastne aj reakcia na tendenciu miest, ktoré opúšťali svoje historické symboly a do erbov zavádzali ozubené kolesá, kosáky a kladivá. Často si dokonca do návrhu erbu nakreslili fabriku aj nejaké klasy, aby boli spokojní robotníci i poľnohospodári. Vznikali tak neskutočné skladačky, no bolo to niečo strašné. Našťastie vtedy to dokázala Heraldická komisia eliminovať a vytvoriť jednu kolekciu erbov, ktorá bola konzistentná  z heraldického i historického hľadiska.

-Dnes počujeme o tom, že mestá a obce chcú aktualizovať svoj erb. Ide o masívnu záležitosť?-

Určite nie. Samozrejme, stáva sa, že po komunálnych voľbách príde starosta a chce zmeniť všetko, čo urobil jeho predchodca a môže sa to týkať aj aktualizácie erbu, ale my sa to snažíme eliminovať. Erb musí byť niečo trvácne a keď vykazuje všetky znaky, ktoré vykazovať má, nie je dôvod na zmenu.

-Z erbu sa dá vyčítať storočie, v ktorom vznikol, oblasť ku ktorej patrí a tiež prevažujúcu činnosť ľudí na danom území. Môžu sa heraldici prieť o význam erbu?-

Áno, stane sa to, ale to je celkom normálne. Stáva sa však aj to, že človek chce z erbu vyčítať viac, ako doň autor reálne vložil. Napríklad hrozno a klasy nemusia vždy znamenať iba poľnohospodársku výrobu na danom území. Môže v tomto prípade ísť aj o duchovnú, náboženskú symboliku v eucharistickom zmysle – o krv a telo Krista. Na druhej strane, často sú tieto motívy a významy prepojené.

-Aktuálnou témou sú občianske erby. Časť verejnosti i heraldikov ich kritizuje, považuje ich za módnu prestížnu záležitosť. Aký je váš názor?-

Ja si prajem, aby heraldika aj dnes žila vo všetkých vetvách, v ktorých žila v minulosti. A týka sa to aj rodovej heraldiky. Ak žila v minulosti, a nielen v kontexte šľachtických rodov – veď na území západnej Európy mali erby aj mešťania, remeselníci, dokonca aj sedliaci – nevidím dôvod, prečo by nemala žiť aj v súčasnosti. Vôbec si nemyslím, že je to iba prejav snobstva, práve naopak, myslím si, že za obnovou rodových, osobných erbov je vážny a seriózny dôvod.

-Aký?-

V histórii existujú určité obdobia zvýšeného záujmu o minulosť. Prvé bolo na konci stredoveku, keď horúčkovito vznikali kroniky. Druhé na prelome 19. a 20. storočia, keď vznikalo množstvo romantických, pseudogotických stavieb, ktoré vychádzali z minulosti. Akoby ľudia chceli zakonzervovať niečo z minulosti zo strachu pred zmenou, ktorá zmetie všetko, čo predtým bolo. A niečo podobné vidím aj v súčasnosti v súvislosti s obavami z globalizácie a straty národnej i osobnej identity. A možno aj tá snaha mať vlastný erb, niečo čo zachová poznatok o mojich, našich koreňoch, je obranou pred splynutím so šedou, unifikovanou masou.

-Čo musím splniť pre to, aby som mohol mať vlastný erb?-

Stačí ho chcieť. Môžete si ho nakresliť a môžete ho začať používať. Nesmiete pritom ale imitovať erb niekoho iného a nesmiete mať na erbe motív propagujúci rasovú, etnickú či náboženskú neznášanlivosť. Ak by ste ho však chceli mať oficiálne vedený a publikovaný v Heraldickom registri, musí navyše spĺňať všetky heraldické pravidlá a mal by ho tvoriť odborník. Za registráciu neplatíte nič, výdavky vás čakajú iba v prípade honoráru pre toho, kto vám ten erb graficky vytvorí.

-Vy sám svoj erb máte. Čím ste sa pri jeho tvorbe inšpirovali?-

Ide o tzv. hovoriaci erb a podkladom preň bola solárna ružica na starootcovskej drevenici na Kysuciach. Zo šiestich lúčov na tejto ružici som urobil tri vretená, ktoré som spojil, aby tvorili obrazec vrtule, čo má samozrejme súvis s mojím menom ale aj s tým, že sa pokladám za zvedavého a neposedného človeka.