Detailnejšie sme sa samotnou zbierkou zaoberali (tu). Dnes iniciátori zbierky usporiadali tlačovú konferenciu, počas ktorej nám oznámili, že vďaka ním sa Slovensko pripojilo k českej vládnej iniciatíve „Munice pro Ukrajinu“ a že o nás už vie aj svet a že za to Slovensku ďakuje.
Milí iniciátori zbierky, kto Vám dal právo takýmto spôsobom vystupovať v mene Slovenska? Slovenského národa? Zapojiť Slovákov do proxy vojny západu vedenej na Ukrajine prostredníctvom Ukrajincov voči Rusku?
Proxy vojna
Proxy vojna je ozbrojený konflikt medzi dvoma štátmi alebo neštátnymi subjektmi, ktorá konajú na podnet alebo v mene iných osôb, štátov (veľmocí), ktoré nie sú priamo zapojení do bojových akcií. Na to, aby sa konflikt mohol považovať za zástupnú vojnu, musí existovať priamy a dlhodobý vzťah medzi externými aktérmi a zúčastnenými bojovníkmi. Uvedený vzťah má zvyčajne formu financovania, vojenského výcviku, zbraní alebo iných foriem materiálnej pomoci, ktoré pomáhajú agresívnej strane pri udržiavaní jej vojnového úsilia.
Proxy vojny vedú veľmoci medzi sebou odkedy vo svete prebiehajú vojenské konflikty. Deje sa tak vždy, ak sa súperiace veľmoci nestretávajú na bojisku samé, ale o hegemóniu vo svete bojujú v zastúpení menšími, slabšími aktérmi. Nakoľko sa zvyčajne boj odohráva na území týchto proxy štátov, z ich pohľadu ide o spravodlivý boj, lebo zvyčajne títo bojujú o svoje prežitie.
Počas klasického staroveku a stredoveku boli mnohé neštátne proxy strany externými stranami, ktoré boli zavedené do vnútorného konfliktu a spojili sa s bojujúcou stranou, aby získali vplyv a podporili svoje vlastné záujmy v regióne. Niektoré stredoveké štáty, ako napríklad Byzantská ríša, používali proxy vojnu ako nástroj zahraničnej politiky tým, že zámerne pestovali intrigy medzi nepriateľskými rivalmi a potom ich podporovali, keď medzi sebou viedli vojnu.
Francúzsko využilo zmätok v Anglicku počas vojny ruží zo svojho víťazstva ako zástupnú vojnu, keď sa postavilo na stranu Lancasterovcov proti Yorkistom, ktorých podporoval Burgundský štát. Osmanská ríša podobne využívala barbarských pirátov ako splnomocnencov na obťažovanie západoeurópskych mocností v Stredozemnom mori.
Od začiatku dvadsiateho storočia majú zástupné vojny najčastejšie podobu štátov, ktoré preberajú úlohu sponzorov neštátnych zástupcov a v podstate ich využívajú ako piatu kolónu na oslabenie protivníkových mocností. Tento typ zástupnej vojny zahŕňa vonkajšiu podporu frakcie zapojenej do občianskej vojny, teroristov, národnooslobodzovacích hnutí a povstaleckých skupín alebo pomoc národnému povstaniu proti cudzej okupácii. Napríklad britská vláda čiastočne organizovala a podnecovala arabské povstanie s cieľom podkopať Osmanskú ríšu počas prvej svetovej vojny.
Počas studenej vojny bola zástupná vojna motivovaná obavami, že ozbrojený konflikt medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom prostredníctvom konvenčnej vojny by vyústil do jadrového holokaustu, čo spôsobilo, že používanie ideologických zástupcov bolo bezpečnejším spôsobom vedenia vojnových operácií. Sovietska vláda zistila, že podpora strán antagonistických voči USA a iným západným krajinám bola v porovnaní s priamou vojenskou účasťou nákladovo efektívnym spôsobom boja proti vplyvu NATO.
Vlády niektorých krajín, najmä liberálnych demokracií, sa môžu rozhodnúť pre zástupnú vojnu (napriek svojej vojenskej prevahe), ak väčšina ich občanov nesúhlasí s vyhlásením alebo vstupom do konvenčnej vojny. To sa výrazne prejavilo v americkej stratégii po vojne vo Vietname, pretože medzi americkým obyvateľstvom vznikol tzv. vietnamský syndróm extrémnej vojnovej únavy. Hlavne, keď sa ich blízki začali vracať vo veľkých počtoch v cínových rakvách. Po tom, ako séria nákladných zdĺhavých priamych angažovaností na Blízkom východe podnietila opätovný výskyt vojnovej únavy, “syndrómu vojny proti terorizmu”, začali USA vstupovať do konfliktov, ako je občianska vojna v Sýrii, prostredníctvom zástupných aktérov.
Štáty sa môžu uchýliť k zástupnej vojne aj preto, aby sa vyhli prípadným negatívnym medzinárodným reakciám zo strany spojeneckých štátov, výhodných obchodných partnerov alebo medzivládnych organizácií, ako je OSN.
Proxy vojna vedená USA a NATO na Ukrajine
Spĺňa vojenský konflikt atribúty proxy vojny? Od kyjevského majdanu až do 24.2.2022 viedli USA a Rusko na Ukrajine proxy vojnu. Nie všetci jej obyvatelia prijali fakt, že výsledky demokratických volieb boli násilne zmetené štátnym prevratom v Kyjeve na prelome rokov 2013-2014 a že sa Ukrajina bez podpory väčšinového obyvateľstva nasmerovala do EÚ a NATO. Navyše ruskojazyčnému obyvateľstvu vypovedala krajná pravica (Azov, Pravý sektor, C14-Sič, Patriot Ukrajiny, SNA, Sloboda) vojnu a nielen jazykovú. Svoje o tom vedia pozostalí zaživa upálených proruských obyvateľov Odesy v dome odborov v máji 2014.
Na vzniknutú situáciu zareagovala Ruská Federácia. Najskôr za pomoci „zelených mužíkov“ odtrhla od Ukrajiny Krym, aby zabránila vytvoreniu vojenskej základne NATO na tomto pre RF vojensky strategickom polostrove v Čiernom mori. Následne podporila vojensky a humanitárne východné ruskojazyčné regióny Ukrajiny Doneck a Luhansk.
Západ (USA) od rozpadu ZSSR finančne podporoval mäkkú silu (mimovládne organizácie, nacionalistické skupiny). Sama Viktória Nuland priznala, že USA táto „pomoc“ Ukrajine stála 5 mld USD. Keď sa západu po 4. majdane podarilo konečne Ukrajinu nasmerovať na západ a ta začala viesť proti svojmu vlastnému obyvateľstvu antiteroristickú operáciu na východnej Ukrajine, začal ukrajinskú vládu a polovojenské skupiny bojujúce s povstalcami na východe, podporovať nielen finančne, ale aj vojensky. Sama to priznala Angela Merkelová, keď verejne priznala, že Minské dohody mali Ukrajine získať čas, aby sa pripravila na vojnu s Ruskom. Od roku 2014 budoval západ na Ukrajine vojenské základne, cvičil ukrajinskú armádu, pôsobili na nej spravodajské a špeciálne jednotky západu.
24.2.2022 vojská Ruskej federácie otvorene vstúpili v rozpore s medzinárodným právom na zvrchované územie Ukrajiny, s cieľom zabezpečiť mier v provinciách, ktoré dva dni predtým vyhlásili nezávislosť od Ukrajiny a vzhľadom k tomu, že na občanov týchto regiónov padali ukrajinské rakety a cítili sa ohrození, požiadali RF o vojenskú pomoc, bojuje RF na Ukrajine priamo. Od toho momentu vojenský konflikt na Ukrajine prestal byť pre Rusko proxy vojna.
Naproti tomu západ sa do proxy vojny na Ukrajine vedenej voči Rusku od tohto momentu začal poriadne namáčať. Najskôr v domnení, že je schopný Rusko na Ukrajine poraziť prekazil mierovú dohodu medzi RF a Ukrajinou z Istanbulu, ktorá bola vyústením mierových iniciatív oboch strán konfliktu a mesiac po spustení Špeciálnej vojenskej operácie pripravená na podpis. Písali sme o tom (tu).
Odvtedy západ finančne drží nad vodou vládnu moc v režime, dodáva zbrane a muníciu, spravodajské informácie, živú silu formou žoldnierov, cvičí vojakov Ukrajiny, aby boli schopní na bojisku používať západné zbraňové systémy. Poskytovaním informácií pomáha Ukrajine zasahovať strategickú infraštruktúru na území RF (Krymský most). Na začiatku sme dodávali vesty a prilby, neskôr protitankové a protilietadlové strely, neskôr systémy protivzdušnej obrany, delostrelecké systémy stíhačky a tanky. Dnes lídri EÚ pripravujú dodávky ďalších systémov protivzdušnej obrany, riadených striel a pripravuje pôsobenie živej sily. Neustála eskalácia konfliktu pritom zvyšuje pravdepodobnosť spustenia jadrového armagedonu, po ktorého spustení prehráme všetci.
Okrem toho západ tú vojnu vedie tak, že Ukrajina v nej vyhrať nemôže. Poskytuje vojenskú pomoc Ukrajine po troche, neposkytuje jej sofistikované zbraňové systémy, ale sa zbavuje starých vojenských systémov, ešte zo sovietskej éry. Akoby chcel tú vojnu na Ukrajine živiť čo najdlhšie. Ukrajinu tým pripravil o životaschopnosť. Jej prežitie je vyložene závislé na nepretržitej finančnej pomoci zo západu. Navyše Ukrajina bola bezprecedentne zadlženou krajinou už v roku 2014. A jej dlh odvtedy len rastie. Čo dnes ešte na Ukrajine patrí Ukrajincom?
Iniciatíva českej vlády Munícia pre Ukrajinu nie je ničím iným len prehlbovaním, predlžovaním tejto proxy vojny, ktorú západ vedie na Ukrajine prostredníctvom Ukrajincov s Ruskou Federáciou. Tým, že bojujú Ukrajinci, vojaci externých aktérov (NATO, EÚ) sa nevracajú domov v cínových rakvách, tým nevzniká na západe syndróm extrémnej vojnovej únavy a vojna môže pokračovať. Bez vojenskej a finančnej pomoci by Ukrajina bola nútená svoje vojnové úsilie ukončiť už dávno (hneď po spustení ŠVO). A bolo by to pre ňu s menšími stratami ako by to bolo, ak by ho ukončila dnes.
To, že ide zo strany západu o proxy vojnu potvrdzujú aj naratívy typu „Na Ukrajine sa bojuje aj za našu slobodu“.
Kupovanie munície občanmi, vyšší level proxy vojny
Z pohľadu proxy vojny je kupovanie munície občanmi jej vyšší stupeň, kde už nie vlády štátov sú externými aktérmi proxy vojny, ale sa týmito aktérmi stávajú samotní občania. Navyše iniciátori zbierky používajú ten istý naratív, že sa na Ukrajine bojuje aj za našu (ich) slobodu. Tým, že kupujú muníciu, ktorá umožňuje túto vojnu viesť, oni sami bojujú v tejto zástupnej vojne. Akurát, že nemusia trčať niekde v zákope frontovej línie a čakať na to, kedy im na hlavu spadne delostrelecký granát, ktorý na bojisko dodala druhá strana konfliktu.
Ak chcú slovenskí aktivisti proxy vojnu na Ukrajine viesť, nech vedú, ale nech to nerobia v mene mňa, Slovenska, Slovenského národa. V mene tej drvivej väčšiny Slovákov, ktorá odmieta podporovať, predlžovať vojnový konflikt u nášho suseda dodávkami ďalšej a ďalšej munície, dronov, či zbraňových systémov. V mene tej väčšiny. Ktorá si neželá skončiť v jadrovej apokalypse, ktorá si naopak želá na Ukrajine mier, ktorá chce mier v Európe, ktorý bez spolupráce s Ruskou Federáciou možný nie je.
Pripadá mi to tak, že zbierku podporujú tí, čo vyrástli na bojových počítačových hrách. Ich hraním sa naučili bojovať za obrazovkou počítača, pričom krv videli striekať len z bojovníkov virtuálnych armád. A kedykoľvek, keď prehrali a počítač im napísal GAME OVER, mohli hru spustiť znova v plnej sile bojujúcich strán.
Týmto dnešným nakupovačom delostreleckých granátov asi nikto dôrazne nevysvetlil, že nenakupujú virtuálne granáty, ale že tie granáty raz dopadnú do miesta živej sily (živých ľudí), medzi skutočných vojakov, alebo na objekt plný civilistov (trhovisko, divadlo, nemocnicu, či školu). Že ich krv bude skutočná, že im život nikto nevráti. A že na rozdiel od počítačovej hry, v tejto vyhrávajú všetci, čím skôr zbrane utíchnu a bojujúce strany sa dohodnú na mierových podmienkach, ktoré budú minimálne znamenať, že už delostrelecké granáty nikomu padať na hlavy nebudú.
Kultúra smrti zbierkou na nákup munície prerazila ďalšie dno
Myslím si, že každý vojenský konflikt by veľmi rýchlo skončil, ak by médiá od jeho vypuknutia prinášali emotívne zábery z jednotlivého utrpenia oboch strán konfliktu. Keby neprinášali z niektorých konfliktov len strohé štatistické údaje o počte mŕtvych. Takto by veľmi rýchlo skončila aj Porošenkova antiteroristická operácia na východe Ukrajiny po roku 2014. Vďaka mediálnemu ignorovaniu dôsledkov tejto občianskej vojny, sú spochybňované aj štatistické údaje o zabití 14 000 ľudí od roku 2014 do 2022.
Rovnako si myslím, že by v dnešnom svete moderných informačných technológií pomohlo zastaviť takéto občianske zbierky, ak by bol každý prispievateľ, od momentu odkliknutia svojho finančného príspevku z tepla domova na nejaký ten delostrelecký granát, s týmto pevne zviazaný. A na svojej obrazovke mohol sledovať cestu svojho granátu až do okamihu, keď tento zasiahne svoj cieľ a videl by aj tú spúšť, ktorú jeho granát narobil. Takéto interaktívne obrázky z bojiska by primäli verejnosť zatlačiť na svoje vlády, aby toto nezmyselné vojnové besnenie zastavili a hľadali cesty k mieru.
Progresivisti dnes nielen, že povýšili potrat na ľudské právo (Francúzsko), nadraďujú život šeliem nad život človeka (Slovensko), už dokážu sami nakupovať náboje do zbraní, s cieľom v zastúpení ukončiť život iného človeka.
Prečítajte si tiež:
Môj profil 
Predplatné
.jpg)
.JPG)
