Kto je náš nepriateľ?

Bratislava 25. septembra 2019 (HSP/Foto:Facebook)

V posledných rokoch sa nám od veľkej hordy nízko-osvietencov dostávali ubezpečenia o tom, kto je náš nepriateľ. Pre tých s najnižšou úrovňou osvietenosti, prípadne od „expertov“, ktorí si strategicko-geopolitické postgraduály užívali ako predražené jazykové kurzy, je odpoveď  jednoznačná. No predsa Rusko. V nasledujúcich riadkoch si trúfnem argumentačne vážne spochybniť tieto tvrdenia a odhaliť, kto môže byť a v skutočnosti aj je, skutočným nepriateľom Slovenska

Kto/čo je to vlastne nepriateľ. Existuje neúrekom definícií. Zúžim ich. Pre bežného človeka je nepriateľom ten/to, kto/čo sa usiluje pripraviť ho o to, čo si najviac cení, čo je pre nás posvätné. Napríklad, nás chce pripraviť o zdravie, pohodlie (poživeň, vodu, strechu nad hlavou, teplo), ba život. Prípadne kto sa usiluje obmedziť našu slobodu. Buď tento zámer explicitne vyjadrí, alebo ho potvrdzuje svojim správaním, požiadavkami. Pre štát je najvyššou hodnotou to, za čo predkovia štátotvorných národov boli ochotní položiť svoje životy. Za národnú slobodu, ČIŽE ŠTÁTNOSŤ, SUVERENITU. Lebo bez štátnosti a suverenity štátotvorný národ nemá slobodu. Nemá ju ani bez pilierov, čiže atribútov štátnosti. Tu neprezentujem môj názor. Toto sú nevyvrátiteľné FAKTY, poznatky.

Niektorým čitateľom už teraz začína svitať, kam mierim. Ešte predtým, kým potvrdím myšlienkové pochody a závery tých najvnímavejších, urobíme si malý exkurz o tom, čo je to VLASŤ. Definícií je znovu neúrekom. Aj tieto zúžim na definíciu pre bežného človeka. Vlasť je ten kus sveta, za ktorý som ochotný položiť svoj život. Doteraz som mal jedinú vlasť a volá sa Slovensko. Aj vtedy, keď bolo do roku 1968 absolútnou kolóniou pod unitárnym českým štátom, s urážlivou dehonestáciou národa na gramatickú koncovku “slovensko” s malým “s”. Aj vtedy, keď bolo republikou s úplne obmedzenou suverenitou. Čiže bolo vnútroštátnou (pre svet zatajenou) „krajinou“ pod duálnou tzv. federáciou. Aj teraz, keď sa stávame guberniou EÚ s výrazne okliešťovanou suverenitou, a keď sa znova, aj podľa časti politikov, stávame iba „krajinou“. Mojim hlavným mestom bola a zostala výlučne Bratislava. Nikdy ním nebola Praha, ani dnes ním nie je a nikdy nebude Brusel. To len na osvietenie tých najzatemnenejších mozgov.

Vidím, že už všetkým normálnym svitlo. Je potom nepriateľom Slovenska EÚ? „Predlisabonská“ únia nebola nepriateľom Slovenska, tak ako ani iná organizácia, ktorej sme členom, napr. OSN. Ani túto organizáciu nepovažuje nikto za vlasť, prečo by ňou mala byť EÚ? Únia nie je nepriateľom napriek tomu, že naoko práve robí úklady proti štátnosti uzurpovaním pilierov suverenity. Pochopiteľne, ten, kto nás uberá o slobodu a suverenitu je nepochybne nepriateľ. Ale samotná „EÚ“ je v poriadku, pokiaľ zostane úniou slobodných a suverénnych štátov.

Chamtivosť a mocibažnosť, ba dokonca „veľmocenstvo“ mocou posadnutých euroúradníkov – bábok ich oligarchov v pozadí, to je to, čo je a kto je našim nepriateľom. Spolu s nástrojmi ich moci: predraženými, premnoženými a neprehľadnými euro-inštitúciami. Spolu so zločineckou ústavou, zamaskovanou v prestrojení za obyčajnú zmluvu – s tzv. „Lisabonskou zmluvou“. Spolu s hypercentralizáciou. Spolu s domácimi piatymi kolónami, kolaborantmi a likvidátormi slobody, teda suverenity, čiže štátnosti. Úhlavným nepriateľom Slovenska je konečný cieľ, zhodný s ujkom s fúzikmi – je ním oligotyrania oligokracie, čiže diktatúra mikromenšiny, ako aj judikotyrania judikracie, čiže diktatúra hŕstky fiškálskych gigantov.

Vo svojej analýze, publikovanej 16. septembra som sa ako autor pustil do takmer nemožného. Usiloval som sa zrozumiteľne popísať existujúce bezpečnostné ohrozenia štátu. Trúfol som si prezentovať priamu súvislosť s konaním bežných ľudí vo voľbách. Na doplnenie orientácie čitateľa vo veľmi komplexnej problematike podľa publikovanej tabuľky, sa v nasledujúcom texte pokúsim zrozumiteľne popísať unikátny koncept tzv. akceptovateľného rizika. Tento bol dôležitou integrálnou súčasťou už pôvodnej „Vojenskej stratégie“ a je stále platný.

Verím, že vnímavému čitateľovi bude jasná úzka súvislosť s pochopením, kto resp. čo, je nepriateľom Slovenska. Súhrn ohrození, ktorým podľa jedinej a naozaj vysoko nadčasovej Vojenskej stratégie z roku 2001 Slovensko čelí, bol typologicky zobrazený v už spomenutej publikovanej tabuľke (TU).

Čitatelia dostali možnosť uvidieť originálnu tabuľku predsedu komisie, autora tejto analýzy. Vo „Vojenskej stratégii“, schválenej Národnou radou, bola tabuľka publikovaná v stručnejšej forme. Navyše, stredný riadok:

ten najdôležitejší riadok, nebol do ohrození zaradený z dvoch dôvodov. Hlavným dôvodom bola skutočnosť, že formulácia by bola odmietnutá politikmi, ktorých časť by sa v nej videla. Teda zaradenie ohrozenia by pôsobilo pre politikov kontroverzne. Druhým dôvodom bol fakt, že zaradenie bodu by spôsobilo neschválenie, alebo odďaľovanie schválenia celého dokumentu. Ale zrušený nebol rozhodujúci stĺpec, z ktorého vyplýva o čo pri ohrozeniach ide. O životné záujmy štátu. A rôzne typy ohrození majú rozdielne vážny vplyv na životné záujmy štátu. Pod týmito kvalifikovaný stratég vidí jediné – ide totiž výlučne a len o slobodu národa. V svetových jazykoch rozumej štátu. Rozhodujúcim životným záujmom štátu je zachovanie národnej SLOBODY, teda SUVERENITY čiže ide o ŠTÁTNOSŤ. Jej obmedzenie až likvidácia je indikovaná ohrozeniami.

Všetky typy ohrození si vyžadujú spravidla oveľa vyššie zdroje ako sú dostupné zdroje spoločnosti. Limitované zdroje obmedzujú aj veľkosť a zloženie ozbrojených síl. Z tohto dôvodu čelia bezpečnostní plánovači trvalému problému prioritizácie vyčleňovania zdrojov a definovania, ktoré z ohrození už presahujú možnosti štátu. Tie ohrozenia, na kto­rých riešenie nezostane v plánoch požadovaný potenciál, podľa autorov unikátneho a odvážneho konceptu pred­stavujú riziko, ktoré je štát nútený resp. ochotný akceptovať pri udržiavaní finančne dostupného a realistického bezpečnostného a obranného systému.

Na pochopenie najlepšie poslúžia prírodné katastrofy a nešťastia. Nikto nevie kde a kedy vypukne povedzme požiar. Hoci aj v domácnosti. Akceptovateľné riziko je minimálne. Znamená to len toľko, že keď požiar vypukne, nemôžeme si dovoliť jeho voľné rozširovanie. Preto sa už po stáročia v každej dedine formujú dobrovoľné hasičské zbory. Obce majú hasičské zbrojnice, disponujú aspoň akou takou technikou, hasiči robia nácviky, vedia kde je nádrž, osvojujú si a obnovujú návyky v používaní dispozičných prostriedkov. Pritom ich použitie je v mnohých obciach raz za dlhé desaťročia. Niekde sa neaktivizovali nikdy. Pritom tieto ohrozenia majú nízky vplyv na životné záujmy štátu, neohrozujú štátnosť.

Vysoké akceptovateľné riziko pre vojenské ohrozenia, ktoré si vyžadujú mnohonárodné riešenie, je dokonca aj pre veľmoci možné iba za predpokladu členstva v organizácii kolektívnej bezpečnosti. Treba si ale uvedomiť, že také členstvo zároveň generuje autentické ohrozenia súvisiace so samotným členstvom. Dôvod? Pretože veľkí členovia si riešia svoju veľmocenskú a superveľmocenskú agendu bez ohľadu na spolky. Malí potom môžu byť vťahovaní do nechcených konfliktov. Malí nemajú už absolútne žiadny vplyv na rozhodovanie o použití fatálnych zbraní.

V neposlednom rade nemožno obísť nevojenské ohrozenia všeobecného charakteru napríklad prírodné a ekologické katastrofy, klasický terorizmus alebo kriminálne vyčíňanie jednotlivcov, ktorým to prepne. Napríklad pilotovi Airbusu 319 v Alpách pred pár rokmi. Pričom nikto nevie odhadnúť, aké dôsledky má „humanizácia“ výberových procesov do civilného letectva v niektorých štátoch pod tlakom liberalizmu – každý má právo robiť čo chce, zdravotné problémy každého sú chránené! Tieto typy ohrození sa vyznačujú pomerne vysokou mierou pravdepodobnosti, pričom ich charakterizuje veľmi nízka miera predvídateľnosti.

Už vôbec nie je možné predvídať a reagovať na dôsledky devastačných prírodných katastrof. Náraz veľkého meteoritu, ktorý spôsobil vyhladenie dinosaurov vôbec nemá zmysel rozoberať. Po takej kataklizme jednoducho nebude existovať žiadny štát. Výbuch supersopky ako svojho času Krakatoa, 3400 rokov predtým Minojská erupcia na ostrove Santorín, alebo možný výbuch sopky Hekla, to je už iná báseň. Ak si niekto myslí, že zahraničné siete hypermarketov budú v prípade vyvolanej neúrody z ochladenia hľadieť prednostne na hladné žalúdky obyvateľov kolónií, tak by sa mal zobudiť.

Aj o tom sú ignorované a závažné nevojenské aspekty bezpečnostnej politiky, riadenej kvalifikovanými a vlasteneckými politikmi. Títo môžu z vôle osvietených voličov nahradiť pliagu aktuálneho politického amaterizmu. Ide o potravinovú, vodovú, liekovú, hygienickú, zdravotnícku, surovinovú, platobnú, energetickú, krajinotvornú, ekologickú a mnohé iné typy bezpečnosti. Dnes v rukách súkromných, na zisk zameraných monopolov nadnárodných korporácií. Usilujúcich sa o monopol napríklad aj likvidáciou zlatonosného a karbóno-nosného baníctva. Cestou nápravy nezodpovednosti na smetisko dejín poslaných politikov nebude zoštátňovanie, ale iné sofistikované formy demonopolizácie. Nezabúdajme, prvým predpokladom úspešnej liečby akejkoľvek choroby je správna diagnóza.

Ignorácia uvedených faktorov a ohrození, alebo nesprávna diagnóza, môže výrazne ovplyvniť kvalitu životného prostredia, bez­pečnosť a zdravie obyvateľstva, ako aj stabilitu a rozvoj ekonomiky. Ich vplyv na životné záujmy štátu by sa nemal podceňovať. Hranice medzi vojenskými a nevojenskými ohrozeniami sa niekedy veľmi prelínajú. Akt vykonaný civilnými prostriedkami môže mať nevídané a šokujúce ekologické, spoločenské, ekonomické, aj bezpečnostné dôsledky. Rovnaké dôsledky môže mať, a v mnohých štátoch aj mal, útok politickej neosvietenosti, naivnosti a amaterizmu.

Nepriateľom Slovenska potom evidentne nie je Rusko. Ako sa ukazuje, je ním popri protištátnych politikoch aj pasivita drvivo-väčšinového voliča, charakterizovaného zdravým sedliackym rozumom, ktorý dovolí menšine navoliť do najvyšších funkcií totálnych šarlatánov, nenávidiacich vlastný štát, najnovšie možno narkomanov. Nezabúdajme, narkoman sa nemôže vyliečiť, môže iba abstinovať. Na obnovu návyku stačí vystavenie stresu.

Práve tradicionalistická časť politického spektra je tradične patriotická a vo svojich programových prioritách kladie dôraz na rozhodujúcu funkciu štátu – vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť. Aj preto sa práve takéto strany, na rozdiel od extrémistických „progresívnych“ liberálov, zvyknú a majú pýtať, či má význam pravidelne vyčleňovať nemalé verejné prostriedky na ozbrojené sily a zbory a prečo by malé štáty mali mať záujem o čo ich najvyššiu mieru synergickej integrácie, aj o hospodárne použitie zdrojov. Ani v tejto oblasti niet dôvodu na porazenectvo. Máme to v rukách my: drvivá väčšina normálnych, akurát si to ujasnime v hlavách.

Ing. Peter Švec, p.s.c., RCDS

Bezpečnostno-vojenský analytik