Medzinárodné prostredie bolo po páde železnej opony charakterizované zásadným znížením ohrozenia globálnym konfliktom. Tým sa výrazne znížila pravdepodobnosť rozsiahleho ozbrojeného konfliktu podobného dvom svetovým vojnám. S ustupu­júcim ohrozením globálnej konfrontácie sme v poslednom období čeliliproblémom, ktoré sú spô­sobené dôsledkami regionálnych ozbro­jených konfliktov. Špecifickú kategóriu dnes predstavuje zmena charakteru ohrození, ktoré sa v minulosti nevyskytovali.

Na orientáciu v pojmoch je možné za vojenské ohrozenia označiť také faktory ohrozujúce bezpečnosť štátu, ktorých eliminácia je možná prednostne použitím vojenských síl a prostriedkov štátu. Rozhodujúcou črtou vojenských ohrození je aktívna účasť ozbrojených síl protivníka. Týka sa to aj vnútorných konfliktov charakteru občianskej vojny.

Na druhej strane nevojenské ohrozenia predstavujú také faktory ohrozujúce bezpečnosť štátu, ktorých eliminácia je možná prednostne použitím nevojenských síl a prostriedkov štátu. Tieto ohrozenia v prípade neriešenia, nesprávnej analýzy alebo nezvládnutia, môžu prerásť do ozbrojeného konfliktu. Časť nevojenských ohrození má taký charakter, že ozbrojené sily musia byť pripravené poskytnúť osobitnú podporu vojenského charakteru príslušným orgánom štátnej moci a samosprávy. Rýchly reakčný čas v takýchto podporných operáciách si vyžaduje, aby si ozbrojené sily vybudovali a udržiavali špecifické spôsobilosti.

Jedno je isté – Slovensko nepotrebuje, nebuduje, nemodernizuje ozbrojené sily pre NATO. Členstvo v NATO je len jeden z nástrojov prípravy na potenciálne riešenie konfliktov väčšieho rozsahu. Ale je to dvojsečné, pretože riziko zatiahnutia štátu do konfliktu väčšieho rozsahu zároveň s členstvom narastá. Armádu všetky štáty, čiže aj Slovensko potrebuje výlučne a len na zabezpečenie vlastnej obranyschopnosti. A predovšetkým na ochranu štátnosti a štátu pred vonkajšími ohrozeniami.Akákoľvek iná vojenská angažovanosť mimo domova je politickým rozhodnutím.

Nástroje na analýzu bezpečnostného prostredia sú rôzne. Spracovatelia prvej a jedinej Vojenskej stratégie v histórii Slovenska, ktorým som šéfoval, zvolili veľmi unikátny prístup. Rozhodli sme sa nielen zadefinovať typy ohrození, ale tieto sme podrobili analýze podľa systému charakteristík. Tie sme zapracovali do prehľadnej tabuľky. Analýza aj dnes potvrdzuje, že pravdepodobnosť vypuknutia rozsiahleho vojenského konfliktu je pomerne nízka a čas výstrahy aj prípravy na tento typ konfliktu zostáva primerane dlhý. Odraďovacím elementom je jadrový potenciál. Aj keď provokovaním dvoch superveľmocí ich obkľučovaním vojenskými základňami,sa politici zahrávajú so zápalkami pri sude s pušným prachom. Ibaže, vplyv rozsiahleho vojenského konfliktu na životné záujmy štátu je vysoký, dnes dokonca fatálny pre ľudstvo a civilizáciu. Tento typ ohrozenia nie je v rukách malých štátov, ich politici môžu hrať len úlohu užitočných idiotov mocností.

Ani podceňovanie pravdepodobnosti vojenského konfliktu obmedzeného rozsahu by nebolo rozumné napriek tomu, že je relatívne nízka. Čas výstrahy aj prípravy na taký typ konfliktu zostáva relatívne dlhý. Vplyv na životné záujmy malého štátu je pomerne vysoký. Zmenilo sa niečo v porovnaní s prvou polovicou roka 2001, keď bola Vojenská stratégia spracovaná? Určite. Nové ohrozenia vyjadruje stredný riadok tabuľky.

Pozn.: unikátny koncept akceptovateľného rizika je popísaný v inom článku

Dnes v Európe prudko narástli vnútorné ohrozenia s vonkajšími zdrojmi. Ohrozenia s hĺbkovými koreňmi v nezodpovednej a pokryteckej politike pseudo-humanistického ultraľavicového liberalizmu, spôsobujúceho vnútorný rozklad štátov. Ako sa ukázalo, vznik vo svojej podstate nového typu ohrozenia podmieňuje viacero faktorov. A netýkajú sa len Slovenska.

Akýsi začiatokmožno datovať už sledovaním nedomyslených reakcií neadekvátnymi prostriedkami na útok z 11.9.2001. Neskôr precenením schopnosti koalície v obidvoch irackých vojnách vyhrať vojnu, ako aj fatálnym nedocenením dôsledkov aroganciou prehratého mieru, sme sa ocitli v pasci. Vývoj pokračoval sledovaním tzv. Arabskej jari, kedy boli porevolučné dôsledky podobné – rozklad štátov a chaos. Vždy ide o reťazec zlyhaní rozvinutých štátov na všetkých úrovniach. Od politickej, cez sociálnu, diplomatickú, vojensko-analytickú, policajno-ochrannú, atď.

Výsledky sú evidentným dôkazom absencie kontinuálnej kvalifikovanej analýzy situácie zodpovednými orgánmi. Ide o krízu informačno-spravodajského charakteru. Táto má korene v mechanizmoch riadenia spravodajských služieb. Tie majú v demokracii byť v rukách politikov. Ak ich nedokážu riadiť stále menej kvalifikovaní amatérski zliberalizovaní a zhumanizovaní politici-aktivisti, riadia ich stále pragmatické náhradné orgány v pozadí politikov. Riadi ich oligarchia. Je najvyšší čas na kritickú analýzu schopnosti politickej elity rozpoznať trendy a riadiť relevantné orgány, ktoré majú vplyv na politické rozhodovanie v bezpečnosti a obrane. Rovnako vážny je fakt, že vyspelý svet pokračuje v aplikovaní analytických šablón, ktoré sa neosvedčili.

Hĺbkové korene stavu sú v rozsiahlej politickej nekvalifikovanosti politikov. Pritom masy sú pod vplyvom cielenej mediálnej manipulácie stále viac náklonné voliť nepolitikov do politiky. Politik sa musí sformovať. Kombináciou praxe, prekonávania ťažkostí, sumy vedomostí, formulačných schopností. Dnešný stav nie je náhoda, je to riadený proces. Vyhovuje len novodobej šľachte – oligarchii, ktorá prípravu na vládnutie nepodceňuje.

Akej novej kategórii ohrození dnes čelíme? Ukazuje sa, že sme svedkami asymetrického a nelineárneho typu ohrození proti podstate štátnosti resp. štátností. Nielen proti civilným cieľom a objektom štátnej moci, ale najmä proti charakteru spoločnosti. Pravdepodobnosť vážnych dôsledkov, vyplývajúcich z nelineárnych ohrození pre štáty, pre ich zachovanie a pevnosť ich základov, ako aj pre bezpečnosť ich obyvateľov, má znaky malej predvídateľnosti a z dlhodobého hľadiska môže byť veľmi vysoká. Likvidácia štátov, čiže dosahovanie absolútnych cieľov vojny, má svoje presné zámery. Ich nahradenie superštátmi totalitného charakteru, pevne v rukách elitárskej hŕstky – oligarchie, teda vlády menšiny nad väčšinou.

Zárodky tohto procesu boli zasiate dávno v rámci Slovenska aj mimo neho. Týka sa aj a najmä obsadzovania rozhodujúcich najvyšších štátnych funkcií v štátoch amatérmi, zapredancami, kolaborantmi, agentmicudzích mocí, bez vzťahu a bez hlboko zakorenenej úcty k vlastnej štátnosti. Dosadenými za obrovské cudzie peniaze na to, aby plnili zámery tých, ktorí ich vstupenku k moci zaplatili. Vo vojnách ide o štáty. V občianskych vojnách ide často o zmeny moci, čiže režimu v štáte. Vojny vyvolávajú nekvalitní nekvalifikovaní politici. Ich dôsledky najviac doľahnú na obyvateľov. Ale zarába na nich predovšetkým oligarchia. Je ťažké pochopiť, prečo je amaterizmus politikov v záujme oligarchie, ale ide úplne proti záujmom väčšiny? Ktorá im práve svojou neúčasťou umožní zvolenie? V hybridnej vojne „progresivizmu“ ide o ovládnutie štátov nekrvavou formou cestou ich rozvrátenia zvnútra a prevzatia moci politickými šarlatánmi v prospech nadnárodných totalitných oligarchických superštátov. Sú to ohrozenia – štátu a štátnosti, čiže slobody, maximálnej miery nezávislosti, ľudskej dôstojnosti väčšiny, ale najmä demokracie ako vlády drvivej väčšiny v záujme  drvivej väčšiny.

Priamo súvisiace politickým amaterizmom vyvolané vnútorné ohrozenia, s vonkajším pôvodom, majú zdroj vytvorením obrovskej masy ľudí, ktorí v dôsledku vojen a revolúcií stratili perspektívu a dôstojnosť. Tým sme v nich aj v početnom potomstve na desaťročia zasiali nenávisť k tým režimom, ktorých rozhodnutia ich stav spôsobili. Aj malá časť takto zmýšľajúcich a zradikalizovaných jednotlivcov zodpovedá paralele tisícok zbraňových nosičov. Časť z nich prešla vojenskou kariérou, alebo v novej generácii militantnou rodinnou výchovou. Nevieme aká je veľká, pretože štátne orgány sa pod závojom humanizmu vzdali svojej povinnosti preverovania individuí, ktoré si pustíme do našich bytov. Tým fatálne zlyhali v ochrannej úlohe svojich občanov. Systém sa nemusí podobať sieti buniek a nezávisí od existencie formálnych štruktúr. Skôr sa podobá infikovaniu vírusom. Detekcia je možná až po infikovaní. Inkubačná lehota a symptómy prepuknutia sú neznáme alebo nepredvídateľné. Či už ide o nenávisť alebo túžbu po pomste, tieto symptómy sú len v hlavách nosičov. A tí sazriedka zoskupujú do orgánov, ktoré by umožňovali ich detekciu.

Vznikajú tu organizácie s vojenskými črtami a mimo štátnej kontroly. A nemyslím tým Slovenských brancov. Tí sú presným opakom, náhradou za absenciu systémovej štátnej reakcie. Oveľa väčšiu pozornosť si vyžadujú provokatéri z tábora „mimovládne slušných“. Takéto v podstate civilné armády bez kontroly, platené najmä z vonkajších zdrojov, sa pomerne nepozorovane už teraz infiltrujúaj do našej spoločnosti. Môžu v nich kreovať kritickú masu aktérov, ktorých možno nazvať osamelými šakalmi alebo svorkami. Kto môže zaručiť, že okrem vlajok EÚ a plagátov na okamžité použitie nemajú niekde vo svojich brlohoch aj zbrane?

Jedna zahraničná polovojenská skupina, ktorá sa začala premávať po Slovensku, je už legitímne v Európskom parlamente a potichu si v susedných štátoch zakladá filiálky. Bez reakcie zo strany tých, ktorí v menej vážnych prípadoch okamžite posielajú nóty. Nepodceňujme niektoré zdanlivo nesúvisiace vyhlásenia amatérskej držiteľky prezidentského úradu. Ktorá explicitne nezastupuje väčšinovú časť štátotvorného národa, ktorému chce vládnuť. Čas výstrahy a prípravy na dôsledky, vyplývajúce z popísaného typu ohrozenia,môže byť nulový.

Rovnaký charakter majú „spontánne“ vyprovokované protesty „slušných“. Alebo demonštrácie na podporu EÚ s tisíckami vlajok EÚ, ako to vidíme v posledných dňoch v Londýne. Tie sa ľahko môžu zvrhnúť na niečo vážne. Zamyslime sa.Už len kto by zaplatil z vlastného vrecka všetko, čo si vyžaduje príprava? Skúste spontánne zorganizovať pokojnú vlasteneckú demonštráciu so stovkami slovenských vlajok. Vôbec nie je prekvapujúce, že všetko zlo podporuje práve protištátny ultraliberálny „progresivizmus“. Hádam aspoň táto analýzabude mať účinok na pochopenie, o čo pôjde v nasledujúcich parlamentných voľbách z pohľadu ohrození, čo a prečo treba kategoricky odmietnuť. Nepodceňujme politický amaterizmus, pôsobí práve proti záujmom väčšiny.

Peter Švec