Keď úradníci hovoria nahlas tichú časť o Rusku a NATO

Moskva 26. septembra 2023 (HSP/responsiblestatecraft/Foto:Twitter)

Išlo pri invázii o rozšírenie aliancie na prah Moskvy? Záleží na tom, kto príbeh rozpráva, píše Branko Marcetic pre Responsible Statecraft

Od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu nám hovorili, že otázka rozširovania NATO je pre vojnu irelevantná a že každý, kto ju spomenie, v lepšom prípade nechtiac papagájuje propagandu Kremľa, v horšom prípade sa ospravedlňuje za vojnu alebo ju ospravedlňuje.

Preto bolo zaujímavé, keď generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg začiatkom tohto mesiaca výslovne povedal, že ruský prezident Vladimir Putin začal svoju zločineckú vojnu ako reakciu na možnosť rozšírenia NATO na Ukrajinu a odmietnutie aliancie nadávať – nie raz alebo dvakrát, ale trikrát za sebou.

“Prezident Putin na jeseň 2021 vyhlásil, a vlastne poslal návrh zmluvy, ktorú chceli, aby NATO podpísalo, že sľubuje, že už nebude rozširovať NATO,” povedal Stoltenberg 7. septembra na zasadnutí spoločného výboru Európskeho parlamentu. “To bolo to, čo nám poslal. A [to] bola podmienka, aby sme nenapadli [sic] Ukrajinu. Samozrejme, že sme to nepodpísali.”

“Išiel do vojny, aby zabránil NATO, väčšiemu počtu NATO v blízkosti svojich hraníc. Získal presný opak,” zopakoval Stoltenberg s odkazom na vstup Švédska a Fínska do aliancie v reakcii na Putinovu inváziu. Ich vstup, ako neskôr zdôraznil, “dokazuje, že keď prezident Putin napadol európsku krajinu, aby zabránil väčšiemu počtu krajín NATO, dostáva presný opak”.

Nie je jasné, či Stoltenberg narážal na návrh zmluvy, ktorý Putin predložil v decembri 2021, a jednoducho si pomýlil ročné obdobia (ustanovenia každej z nich sú rovnaké), alebo či má na mysli skorší, zatiaľ neoznámený incident. V každom prípade to, čo tu Stoltenberg tvrdí – že Putin považoval vstup Ukrajiny do NATO za natoľko neprijateľný, že bol ochotný uskutočniť inváziu, aby ho zastavil, a predložil návrh na rokovania, ktorý by tomu mohol zabrániť, len aby ho NATO odmietlo – opakovane vyslovili tí, ktorí sa snažia vysvetliť príčiny vojny a spôsob jej ukončenia, len aby ich odmietli ako propagandu.

Jediný logický záver, ak máme počúvať jastraby, je, že muž, ktorý je na čele aliancie, ktorá pomáha Ukrajine brániť sa pred Putinom, v skutočnosti pracuje pre ruského vodcu a šíri jeho propagandu.

Toto nie je jediný prípad zo strany člena establišmentu NATO. Pri svedectve pred senátnym výborom pre ozbrojené služby v máji tohto roku riaditeľka americkej národnej spravodajskej služby Avril Hainesová spolu s riaditeľom Agentúry obranného spravodajstva generálporučíkom Scottom Berrierom povedali, že “hodnotíme, že Putin pravdepodobne obmedzil svoje bezprostredné ambície… zabezpečiť, aby sa Ukrajina nikdy nestala spojencom NATO”. Hainesová predtým vo svojej výpovedi uviedla, že Putinova invázia sa obrátila proti nemu tým, že “urýchlila presne tie udalosti, ktorým dúfal, že sa vyhne, ako napríklad vstup Fínska do NATO a žiadosť Švédska o vstup”.

Podobne v marci 2023 v rozhovore pre nemecké noviny Die Zeit expertka na Rusko Fiona Hillová, ktorá pôsobila ako spravodajská analytička za prezidentov Georgea W. Busha a Baracka Obamu, ako aj v Rade pre národnú bezpečnosť za prezidenta Donalda Trumpa, uviedla, že “vždy bolo zrejmé, že rozšírenie NATO o Ukrajinu a Gruzínsko bolo provokáciou pre Putina”. Napriek tomu sa opačné tvrdenie, že invázia bola úplne “nevyprovokovaná”, stalo takým článkom viery v západnom diskurze, že toto slovo je všadeprítomné v správach a oficiálnych vyhláseniach o vojne.

V podobnom duchu sa niesla aj správa denníka Washington Post z augusta 2022, ktorá vychádzala z “hĺbkových rozhovorov s viac ako tromi desiatkami vysokopostavených predstaviteľov USA, Ukrajiny, Európy a NATO”, v ktorej sa uvádzajú štyri samostatné prípady, keď vysokopostavení ruskí predstavitelia v období pred vojnou svojim americkým partnerom povedali, že rozširovanie NATO je hlavnou súčasťou sťažností, ktoré motivovali Moskvu k hrozivému zvyšovaniu počtu vojsk. Medzi nimi bol aj samotný Putin, ktorý v decembri 2021 vo videohovore povedal prezidentovi Joeovi Bidenovi, “že rozširovanie západnej aliancie na východ bolo hlavným faktorom pri jeho rozhodnutí vyslať vojská na ukrajinské hranice”, uvádza sa v správe.

Do istej miery to nie je prekvapujúce. Analytici, novinári, politici a ďalší, ktorí poukazovali na rozširovanie NATO ako na hlavnú príčinu vojny, hojne dokumentovali, že desaťročia pred inváziou videli nespočetné množstvo členov washingtonského národného bezpečnostného establišmentu, od slávneho stratéga studenej vojny Georgea Kennana a súčasného riaditeľa CIA Williama Burnsa až po celú plejádu diplomatov, vojenských predstaviteľov, vedúcich predstaviteľov NATO a dokonca aj samotného Bidena, ktorí varovali, že rozširovanie aliancie na východ je základným zdrojom ruského nešťastia a že to vyvolá ruské nepriateľstvo a agresiu – alebo dokonca vyvolá vojnu.

Ale to, čo bolo kedysi pred inváziou nekontroverzné a všeobecne uznávané, sa od jej začiatku vo februári 2022 stalo zakázaným, keďže diskusia alebo nesúhlas s otázkou vojny a americkej a európskej politiky voči nej boli potláčané, často prostredníctvom zlej mccarthyovskej taktiky. Táto téma sa stala zakázanou, teda ak náhodou nie ste predstaviteľom USA alebo NATO.

Nejde len o jednotlivých úradníkov. Prvky tohto údajne kremeľského argumentu sa objavujú aj v hlavných vládnych dokumentoch USA. Vezmime si napríklad ročné hodnotenie hrozieb, ktoré vydal Úrad riaditeľa národnej spravodajskej služby rok po začiatku invázie. V správe, ktorá má odrážať “kolektívne poznatky” rôznych spravodajských agentúr Washingtonu, sa uvádza, že sa očakáva, že Moskva sa bude aj naďalej “vkladať do kríz, keď vidí, že sú v stávke jej záujmy, predpokladané náklady na akciu sú nízke, vidí príležitosť využiť mocenské vákuum alebo, ako v prípade použitia sily na Ukrajine, vníma existenčnú hrozbu vo svojom susedstve, ktorá by mohla destabilizovať Putinovu vládu a ohroziť ruskú národnú bezpečnosť”.

Dnes však každý, kto povie, že Putin alebo ruský establišment skutočne považujú rastúcu integráciu Ukrajiny do NATO za bezpečnostnú hrozbu, sa môže dočkať najrôznejších hanlivých obvinení.

Podobne ako v prípade slov úradníkov, aj v predvojnových dokumentoch možno nájsť podobné body. V dokumente U.S. Army War College z roku 2020 sa uvádza, že “budúce prijatie štátov v blízkom zahraničí Ruska do NATO sa pravdepodobne stretne s agresiou”. V dokumente z roku 2019 od spoločnosti RAND Corporation financovanej Pentagónom – a sponzorovanej Úradom pre štvorročné hodnotenie obrany armády – sa výslovne uvádza, že strach Kremľa z priameho vojenského útoku zo strany Spojených štátov je “veľmi reálny”, a navyše, že “poskytovanie väčšieho množstva amerického vojenského vybavenia a poradenstva [Ukrajine vo vojne na Donbase] by mohlo viesť k tomu, že Rusko zvýši svoju priamu účasť v konflikte a cenu, ktorú za to zaplatí,” vrátane “zorganizovania novej ofenzívy a zabratia ďalšieho ukrajinského územia”. V Národnej bezpečnostnej stratégii z roku 2017 sa otvorene uvádza, že “Rusko považuje Organizáciu Severoatlantickej zmluvy (NATO) a Európsku úniu (EÚ) za hrozby”.

Je to ústredný paradox súčasného vojnového diskurzu: To, čo všeobecne uznávajú západní politici a úradníci v mocenských sálach, ktorí sa pri formovaní zahraničnej politiky spoliehajú na chápanie sveta založené na dôkazoch, je mimo nich nevysloviteľné.

To, čo je v stávke, je dôležitejšie ako len ukazovanie prstom a určovanie viny. Tým, že vytrvalo odmietame pochopiť jednu zo základných príčin vojny a úlohu USA a NATO v nej, ju naďalej nedokážeme ukončiť a zabezpečiť trvalý mier, čo povedie k ďalším úmrtiam Ukrajincov a k ďalším rokom života v tieni globálnej katastrofy.

Prečítajte si tiež:

• Američania chcú eskaláciu na Ukrajine. Prečo Putin ešte nezaútočil na NATO?
• Vojaci Bundeswehru mali zahynúť v tanku na Ukrajine. Bojuje proti Rusku NATO?
• Torpédovalo práve Poľsko NATO a Ukrajinu