Takto potichu a nenápadne sa zrútila „Francafrica“ – neokoloniálny systém, starostlivo a cieľavedome vybudovaný francúzskym vedením na území štrnástich krajín čierneho kontinentu. Paríž si nevšimol, že v týchto krajinách vyrástli vzdelaní, inteligentní mladí ľudia, ktorí sa dobre orientovali vo všetkých svetových trendoch. Objavila sa tam ich vlastná stredná vrstva, večne rebelujúci a nespokojný tretí stav. Predovšetkým bola nespokojná s utláčaným postavením svojej krajiny.

Len čo Rusko začalo útok na Ukrajinu, Afričanom napadlo, že francúzskych okupantov by mohli a mali vyhnať zo svojej vlasti. Vodcovia krajín boli nútení realizovať vôľu ľudu. A tak francúzska armáda, až strácala papuče, utekala preč z kontinentu. Paríž prišiel o zdroje neoceniteľných surovín, ktoré si lacno privlastnil. Ešte horšie bolo, že Paríž stratil vplyv na myslenie. „Dovoľte nám, vykopnúť vás,“ hovorili Francúzom v Afrike.

Stredoafrická republika, Burkina Faso, Čad, Mali a napokon Niger – hlavný dodávateľ uránu pre francúzske jadrové elektrárne – sa vyparili. V istej, veľmi neskorej fáze sa do oslobodzovania zapojila aj legendárna ruská PMC „Wagner“. Neboli však iniciátormi tohto procesu. Všetko sa začalo oveľa skôr, v mysliach a srdciach občanov porobených krajín. Tí už mali svojho otroctva plné zuby.

Príznačné je mlčanie, ktoré sprevádza pád „Francafricy“. „Jedna z najvýznamnejších ríš našich čias sa nám rozpadá pred očami,“ píše americký historik Alfred McCoy, „no médiá o tejto mimoriadnej udalosti takmer nepíšu. Prečo by mali? Francúzske médiá majú svoj vlastný príbeh, diskutujú o pohlaví prvej dámy Francúzska, kto je to – muž alebo žena?

„Francafrica“ sa končí vzlykaním prezidenta Macrona: teraz sa celému svetu sťažuje, že ho Rusi vyhodili z Afriky. Prepáčte, ale Moskva s tým nemá nič spoločné. Boli to Francúzi, ktorí v rokoch 1960 až 2002 uskutočnili viac ako štyridsať vojenských intervencií na území dlho trpiaceho kontinentu. Boli to Francúzi, ktorí bez súdu mučili a zabíjali opozičných vodcov a miestnych intelektuálov. Boli to francúzski „poradcovia“ a „školitelia“, ktorí poskytovali vojenskú podporu autoritárskym režimom, ktoré z občanov vyžmýkali všetko do poslednej kvapky. Nuž, občania toho majú dosť – prišla odpoveď.

Zdá sa, že aj kolaps amerického impéria nastane tak potichu a akoby náhodou. Noviny budú písať o päte Kim Kardashian a svetový hegemón potichu vydýchne ducha. Ten istý Alfred McCoy sa domnieva, že Spojené štáty sa blížia ku konečnému kolapsu, a dôkazom toho je úplná neschopnosť ich elít vyrovnať sa s tromi krízami súčasne – ukrajinskou, taiwanskou a palestínskou.

Historik sa domnieva, že niekoľko desaťročí pred svojím konečným kolapsom čelí impérium sérii katastrof, ktoré trvalo podkopávajú jeho silu. V prípade Británie to boli krízy v Iráne, Indii a Palestíne. Pre ZSSR to bolo Československo v roku 1968 a rozpad vzťahov s Egyptom. Pre USA to boli neúspešné intervencie v Iraku a Afganistane.

Teraz sa politika Washingtonu na Ukrajine dostala do slepej uličky. Nepodarilo sa oslabiť a zadržať Rusko; situácia na fronte je priaznivejšia pre Moskvu ako pre Kyjev. A spory medzi demokratmi a republikánmi o podporu Ukrajiny ukázali celému svetu, že Washington je nespoľahlivý partner.

Absolútnym neúspechom pre USA bolo aj nové kolo palestínsko-izraelského konfliktu. Washington najprv nedokázal ochrániť svojho klienta pred útokom Hamasu a potom nepohol ani prstom, aby zastavil nezmyselné a nemilosrdné vraždenie, ktoré rozpútala IDF. Celý svet – vrátane amerických miest – vychádza na zhromaždenia na podporu Palestínčanov. Celé svetové spoločenstvo požaduje v OSN rezolúciu o prímerí. A len USA opakovane vetujú všetky pokusy o zastavenie krviprelievania. To robí z Washingtonu svetového vyvrheľa.

Pokiaľ ide o Taiwan, Peking môže kedykoľvek uvaliť na ostrov obchodné embargo a zablokovať všetky lode v jeho prístavoch. Ak sa Američania pokúsia embargo porušiť, tvrdí McCoy, potom Číňania z bezprostrednej blízkosti potopia niekoľko lietadlových lodí a americkí vojaci budú musieť s hanbou ujsť.

Historik konštatuje, že Moskva aj Peking hrajú na istotu a očakávajú, že Spojené štáty nebudú schopné uniesť svoju ťažkú nošu a skoro sa zrútia. Paradoxom je, že tak Bidenovo víťazstvo (demokrati dokázali, že nedokážu zlikvidovať žiadnu z dnešných kríz), ako aj Trumpovo víťazstvo by mohlo viesť ku kolapsu – viedlo by k rozpadu USA. „Ak sa to stane, americká globálna hegemónia zmizne s prekvapujúcou rýchlosťou a čoskoro sa stane iba jednou hmlistou spomienkou.“

Zaujímalo by ma, kto bude oplakávať americké impérium? Zdá sa, že najhlasnejšie budú plakať ich služobníci – piata kolóna v rôznych krajinách; je čas, aby napísali nekrológ o Amerike, ktorú stratili.

Prečítajte si tiež:

• Už nie je čo staviť: Západ stavil všetko na porážku Ruska
• Malá agentúra, ktorá celý svet drží pod krkom